Preto trochu odbočím od bežnej každodennej tematiky. Nebude to aktualita, aj keď… Ponúknem čitateľom článok, ktorý som napísal pred takmer 24 rokmi – 24. novembra 1991. Vtedy zomrel svetoznámy sólista skupiny Queen – Freddie Mercury. Ten článok bol, pochopiteľne, venovaný jemu. Ale nebol o smrti, pamäti, skôr o živote, o tom, čo je to vlastne náš život. Nezmenil som v tomto článku ani slovo. Čitatelia môžu posúdiť, či tento článok stratil svoju aktualitu, alebo možno je dnes ešte aktuálnejší ako pred štvrťstoročím…

Divadlo musí pokračovať

Hovoríme, že celý život je divadlo. Nuž čo. Končí sa jedno predstavenie, začína sa druhé. Prestávka je iba na to, aby sme si trochu vydýchli… Divadlo musí pokračovať. Prečo? Pretože celý život je fantastická, neuveriteľná hra a tento svet je obrovské pódium gigantického divadla. No a my všetci sme herci – talentovaní i podpriemerní, komedianti a dramatické osoby, dobrí kúzelníci i zlí pajáci, odvážni rytieri a podliaci – pochlebovači, herci známi, obľúbení, zovšednení, nenávidení, neznámi, nenápadní, nevýrazní… Preboha, koľko nás len je a akí sme odlišní! Koľko ľudí – toľko hlavných divadelných postáv. Či naopak?

A nik nevie, kto je autorom tohto podivného, čudného námetu a kedy sa toto predstavenie začalo. Dupľom nevieme ani to, kedy sa skončí, a navyše to ani nechceme vedieť. Jedno je jasné, nepopierateľné: divadlo napriek všetkému musí pokračovať až do konca – bez ohľadu na prírodné katastrofy a spoločenské otrasy, vojny a revolúcie, svetlé slnečné dni a tmavé chladné noci – bez ohľadu na všetko!

A divadlo pokračuje… Podrobujúc sa žánru a nie nami vymysleným pravidlám hry, spoza opony vychádzajú králi i princovia, pajáci a kati, vodcovia a tribúni, hlavní hrdinovia i podradné osoby, ich kamaráti a sluhovia, šedí kardináli a priamočiari rytieri, krúti tyrani a „záhadné osoby”, idoly a spodina, okoloidúci, štatisti, dav v titulkoch nazývaný ľudom…

Čas je neúprosný, nezastavíš ho. Roky utekajú ako piesok cez prsty. Jedni hrdinovia odchádzajú z pódia a na ich miesto prichádzajú iní.

V priebehu storočia sa celý súbor prakticky úplne zmení, na pódiu sa objavujú noví účinkujúci. Niektorým Jeho Veličenstvo Osud určí hlavné úlohy, iní zostávajú trochu v úzadí a niekoho strčia na okraj pódia a ten zobrazuje kroky za oponou, šum vetra, psí brechot alebo bitku opilcov v krčme… Ale divadlo pokračuje, podriaďujúc sa neviditeľnej, ale mocnej a presnej ruke režiséra. Komédia, tragédia, dráma, fraška – všetko spolu…

Priatelia drahí, divadlo musí pokračovať. Inak všetko stráca zmysel. Každý z nás je povinný zahrať si vlastnú úlohu, preniesť svoj kríž tŕnistou cestou života. Dej predstavenia pokračuje vlastným tempom. Je smutné, keď celkom obstojný námet niekto z hlavných postáv alebo „záhadných osôb”, prikrývajúc sa tmavým plášťom, snaží sa narýchlo zmeniť a prepísať dialógy. Vážení, veľmi sa nám chce zahrať si v dobrej, milej komédii alebo v romantickej poéme, ale nútia nás zúčastňovať sa na uslintanej melodráme, úžasnej tragédii, brutálnej vojenskej dráme alebo tragickej fraške.

Idylka, ktorá vznikla v prvom dejstve, vôbec nemusí pokračovať v ďalších dejstvách, ba ani hneď v tom druhom. Naopak, pochmúrny námet zaberá takmer celý scénický čas, a preto sú herci nútení tak dlho čakať na zriedkavo svetlé momenty, keď si môžu trochu hlbšie vydýchnuť, zbaviť sa nervového napätia, nadýchnuť sa plnou hruďou a usmiať sa, zdvihnúc oči k láskavému slnku. Či sme už vyšli na pódium po prvýkrát, ocitli sa v polovici ťažkej a nebezpečnej cesty, alebo už končíme svoju neopakovateľnú jedinečnú púť – kariéru herca – divadlo musí pokračovať. Nezávisle od nás. Musí!

A pokračuje, udivujúc nás svojím dômyselným komplikovaným námetom, záhadnou, predstieranou zložitosťou a falošnou jednoduchosťou. Občas sa nám zdá, že dej sa dostal do slepej uličky, cesta ďalej už neexistuje, pred nami je priepasť, tma, koniec… Ale zakaždým múdry všemohúci režisér nachádza východisko. Často sa sťažujeme, že sa pohybujeme v kruhu, že všetko sa stále opakuje a nikdy sa nedokážeme vyslobodiť z tohto uzatvoreného priestranstva. Avšak putá sa trhajú, obaly vybuchujú, cely sa otvárajú, Nebo padá na Zem, svet sa prevracia hore dnom, ale divadlo pokračuje…

Šťastný je ten, kto dokázal zahrať svoju jedinečnú úlohu. Nešťastní sú tí, ktorí boli celý život nútení hrať cudziu úlohu a nespoznali, nenašli alebo nedosiahli svoj sen. Najviac sú nešťastní tí, ktorí sa počas celého predstavenia vedome snažili obsadiť miesta iných. Koľko sĺz sa prelialo na margo neodohraných úloh a koľko krvi sa prelialo kvôli tým, ktorí za pomoci sily, podlosti, klamstva, krádeží, podvodov i vrážd snažili sa dosiahnuť právo na zahranie cudzej úlohy! Odpusť im to, Pane…

Celá história ľudstva je dráma o neodohraných úlohách, o boji za prerozdelenie hlavných a zaujímavých úloh. A toto divadlo bude pokračovať asi večne. Dajbože, aby čo najmenej podpriemerných hercov získalo vedúce úlohy! Nech klesne meč zdvihnutý nad hlavou, nech sa jed preleje mimo pohára s vínom, nech blesk neudrie do mladého stromu, ktorému iba začína chutiť život, nech sa nás múdry režisér zbaví tragického alebo nezmyselného vývoja námetu! Divadlo musí pokračovať. A nech to predstavenie bude dobré…

Eugen Rusnák