Bratislava 11. marca (TASR/HSP/Foto:TASR)

Svoju umeleckú dráhu začínal v detskom speváckom súbore Bambini di Praga, kde ho odporučila učiteľka hudobnej výchovy. Od piatich rokov hral na husliach, potom na klavíri. Vyskúšal si bratovu súpravu bicích nástrojov, keď brat odišiel na dva roky na vojnu. Jeho prvou skupinou bola v roku 1980 Jasná páka. Hral s Lubošom Pospíšilom, Leškom Semelkom, bol členom kapely Žentour, hral s Radimom Hladíkom. Najväčšiu slávu si získal so skupinou Lucie, s ktorou hral až do rozchodu v roku 2005. V nej hral na bicích nástrojoch, gitare a spieval. Štyrikrát po sebe od roku 1999 získala Lucie českého zlatého slávika v kategórii skupín. David Koller (*27.9.1960) je autorom viacerých hitov tejto najúspešnejšej českej kapely.

Po rozchode Lucie si zostavil vlastnú formáciu Kollerband. Debutový eponymný album vydal David Koller už v roku 1993, bola na ňom aj známa pieseň Chci zas v tobě spát. V októbri 2006 vydal sólový album Nic není nastálo, v novembri 2010 album Teď a tady. Ten vysoko hodnotila aj Česká akadémia populárnej hudby a Koller získal ocenenie Anděl 2010 ako spevák roka práve za túto novú platňu. Skupina Lucie získala ocenenie českej akadémie populárnej hudby ako Anděl dvadsaťročia, k tomu aj platňa Černý kočky, mokrý žáby (1994) cenu album dvadsaťročia. Z nej sú hity Amerika, Sen či Šťastnej chlap. Je producentom viacerých úspešných albumov, medzi nimi Meky (1997), Dúhy (2005) Mira Žbirku či albumu Úplně nahá (1999) speváčky Lucie Bílej.

David je typický rocker, radšej hrá ako rozpráva. Rozhovor pre TASR však neodmietol.

-Ste rodákom z Prahy, v ktorej štvrti ste vyrástli?-

Som z Karlína. Bola to pôvodne periféria, v závere 19. storočia sa z toho stala priemyselná časť Prahy, bolo tam veľa fabrík. Žilo tam veľa Rómov, s ktorými som vyrastal a boli sme kamarátmi. Bola to taká trochu divoká štvrť. V roku 2002 sa tam prevalila Vltava a voda zaplavila celý Karlín. Ale s tou vodou tam potom priplávali aj peniaze, všetko je vynovené a dnes je to jedna z najkrajších častí Prahy.

-V Karlíne je aj známe Hudobné divadlo-

Áno, a v ňom chystáme na jeseň muzikál.

-Chodili ste rád do školy?-

Veľmi rád, mal som veľa kamarátov. Pochopiteľne, ak boli problémy s nejakým učiteľom, tak na tie hodiny sme chodili menej radi, ale v škole bolo veľa zábavy.

-A čo taký predmet ako hudobná výchova?-

Mali sme na hudobnej učiteľku pani Chvalnú, bola to manželka nejakého komunistického potentáta. Ona vo mne objavila schopnosť muzicírovania a poslala ma do Bambini di Praga k pánovi Kulínskemu, aby som začal spievať. Takže pre mňa dobré.

-Dnes hráte na viacerých nástrojoch, ktorý z nich bol prvým?-

Mal som päť rokov, keď som začal s hraním na husliach. To mi ale doktor zakázal, vraj som veľmi veľa cvičil a fialovel som od toho. Zrejme som bradou veľmi pritláčal husle, a tak som si uberal prívod kyslíka do hlavy. K tomu som mal v detstve aj nejakú srdcovú vadu, tak som prešiel na klavír.

-Pamätáte sa ešte na prvú pesničku, ktorú ste vedeli spievať?-

Bol som typický chlapček, ktorý spieval návštevám pesničky na požiadanie. Prvá bola Dominiku, ktorú spievala Judita Čeřovská.

-Koľko rokov ste mali pri zakladaní prvej skupiny?-

Tá bola bez názvu, založil som ju v ôsmej triede s o rok starším spolužiakom, ktorý mal gitaru. Dlho sme nevydržali, pretože nás zo suterénu vyhodili susedia. Ale hrali sme napríklad aj Smoke On The Water od Deep Purple.

-Ako dopadlo prvé vystúpenie?-

To prvé bolo na učilišti v ČKD, v klube Gong vo Vysočanoch. Mal som tak veľkú trému, že som predtým musel vypiť pár pív, takže som nemohol kvôli tomu hrať. A k tomu ešte ma bonzol jeden spolužiak na vedení učilišťa, takže som mal z toho veľký problém.

-Tie ďalšie už boli v poriadku?-

Ako sa vezme. Ľudia sa delia na rôznych extrovertov či introvertov, ja som skôr ten druhý. Je za tým aj taký ten stud, ktorý prichádza, človek sa pred vystúpením cítil ako nejaký pretekársky kôň, ktorý to chce rozbehnúť. Tie prvé desiatky vystúpení boli traumatizujúce.

-Na prvý honorár sa obyčajne nezabúda. Platí to aj vo vašom prípade?-

Pamätám si presne. Bolo to v Bambini di Praga, mal som asi desať, spievali sme v rozhlase a dostal som deväť korún. Bol som v šoku, že mi dávajú peniaze za to, čo ma veľmi baví. Boli za to cukríky.

-Na profesionálnej dráhe ste už viac ako tridsať rokov, aké boli prvé kroky?-

Bola to kapela Jasná páka, tá vznikla v roku 1980, mal som dvadsať. Tá kapela vznikla vlastne z hecu, lebo nejakí kamaráti vo vinárni sa dohodli, že založia skupinu a že za 14 dní sa predstavia v reštaurácii Na vyhlídce v Tróji. To sa stalo, pozvali do tej kapely všetkých kamarátov, ktorých poznali. Bol so tam aj ja, ale volalo sa to Mrňous Singers a mali sme iba ten jeden koncert. Ale potom sme začali normálne pracovať a urobili sme z toho kapelu Jasná páka. Potom som hral s Lubošom Pospíšilom a Leškom Semelkom.

-Cesta do skupiny Žentour bola zložitejšia?-

Práve že nie. Bolo to niekedy v roku 1984, v Žentoure zo dňa na deň odišiel bubeník a chlapci práve mali vycestovať na slovenskú šnúru. Pamätám si, že som mal s nimi v stredu schôdzku, či by som to nezobral. A v piatok sme už hrali v Košiciach, takže to bolo veľmi rýchle. Jedna skúška a hneď koncertná šnúra.

-Ale éra so Žentourom netrvala veľmi dlho.-

Po Žentoure som bol dosť frustrovaný z koncertov, ktoré sa robili na komunistické objednávky, boli to politické festivaly. Z väčšiny kapiel som odišiel vždy po koncerte, ktorý sme museli zahrať straníkom, boli aj v Sokolove. V Žentoure sme sa po jednom takom koncerte veľmi pohádali aj skoro pobili. Mal som narazené rebrá a Janek Ledecký oviazanú hlavu, bolo to husté. Ale zostali sme kamarátmi, dohral som s nimi všetky už potvrdené koncerty a odišiel som. Chcel som sa vrátiť do práce, nemal som zapotreby sa s niekým mlátiť po koncerte. Prišiel však Radim Hladík, s ním som hral výchovné koncerty po školách. Potom sa ozvali chlapci z Lucie, že nemajú speváka a že chcú pomôcť s kapelou. A ešte jednu výhodu som mal, hral som na viacerých nástrojoch, čo vtedy veľmi platilo.

-Ako sa dnes pozeráte na éru Lucie?-

Myslím, že to bola náhoda stretnúť ľudí, ktorí do seba zapadnú. Vlastne ani nemusia byť vynikajúci hráči, ale tá synergia, to spolupôsobenie, to robí veľa. Keď ma na začiatku oslovili a dohodli sme sa, že budeme spolupracovať, tak sme trištvrte roka skúšali denne. Prišlo mi to normálne, pretože som bol zvyknutý denne hrať. Tak sa stalo, že som bol 1. januára ako každý deň o desiatej v skúšobni a nikto nikde. Došlo mi, že bol Silvester a všetci ešte vyspávajú.

-Bolo dlhé čakanie na prvý hit?-

Na začiatku nám dali Ormovci pesničku, ktorú mal pôvodne spievať Michal Penk. Naspieval som ju ja a začala sa hrať v rádiu, boli to Šrouby do hlavy. Ľudia jej dali názov, pôvodne sa volala Pár fíglů. Kapela šla hore, ale platne vydávať nemohla, občas nejaký singel, všetko ovládal pán Janeček. Potom prišla revolúcia a my sme mohli vydať platňu. Mali sme ju nahranú, akurát nám ju nechceli vydať, tak sme si ju vydali sami, bola to platňa Lucie (1990).

-Postupne ste dosiahli všetko, čo sa dalo, zlatých slávikov aj milión predaných platní.-

Pri príprave druhej platne In The Sky (1991) sme sa už skoro rozišli, tam už tá ponorka začala. Z intenzívnych vzťahov vzniká medzi ľuďmi problém, takže už sme sa skoro rozišli, po pár mesiacoch znova zišli, pretože sme si to vysvetlili.

-Ale to rozchodu nezabránilo, iba ho oddialilo.-

V roku 2004 sme mali za sebou skoro osemnásť rokov pomerne intenzívnej práce, ako na kapele, aj okolo nej, už to nikoho veľmi nebavilo, bolo toho dosť. Tak sme to prerušili.

-Dievčatá boli častou témou piesní Lucie, bolo ich okolo kapely veľa?-

Nie, bola iba jedna – volala sa Lucie. Tá túžba po vzťahu je v každom z nás, celý svet sa okolo toho motá, láska, vedľa nej nenávisť, ale láska je na prvom mieste. Aj v našich pesničkách.

-Lucie získala ocenenie českej akadémie populárnej hudby ako Anděl dvadsaťročia, k tomu aj platňa Černý kočky, mokrý žáby (1994) album dvadsaťročia. Je možné, že sa stretnete na jednom koncertnom pódiu?-

Myslím, že je to pravdepodobné. Dohodli sme sa s chlapcami, že niečo urobíme. Vyzerá to budúci rok na jar, že by sme odohrali niekoľko koncertov v Čechách aj na Slovensku.

-Touto vetou ste potešili tisíce vašich fanúšikov.-

Seba tiež (úsmev).

-Kde sa cítite lepšie, pri mikrofóne, s gitarou či za bicími nástrojmi?-

Kombinovanie nástrojov – napríklad bicie a spev – musíte mať dlhodobo nacvičené. Ten dril musí byť veľký na to, aby ste nemuseli myslieť na obe veci súčasne, alebo na jeden z tých nástrojov. Najlepšie sa mi hrá, keď hrám sám na bicie a nemusím spievať. Ale vlastne to robím, pretože to viem zahrať a tie pesničky som vždy niektoré hral sám.

-Ako by ste charakterizovali svoj muzikantský zástoj?-

Je dobré, keď robím s ľuďmi, ktorí ma posúvali ďalej. V prípade Lucie to bolo vždy intenzívne. Keď má človek pocit, že stagnuje, tak je lepšie odísť, pretože to brzdí možno práve on. Ako som hovoril, to že sa ľudia stretnú a ide im to rýchlo, to je náhoda. Viem z viacerých pesničiek, keď sme robili aranžmány, alebo piesne, ktoré sme na prvých platniach robili spolu – tie piesne mali päť minút a my sme ich mali hotové za štvrť hodiny. Na to musíte byť naladený, tak ich vzniklo viac. Ale v tej dobe nám nevyzváňali vo vrecku mobily, takže to bolo o niečo jednoduchšie. Nemysleli ste na nič iné, iba sa prispôsobiť ostatným a zároveň prinášať aj niečo svoje. Trocha potlačujete svoje ego, aby ste nekazili náladu. Tí extrémne dobrí hráči majú niekedy problém s tým, že nevedia hrať jednoducho.

-S čím ste dnes spokojný a čo by ste zmenili na svojej dráhe?-

Spokojný – to slovo veľmi nepoznám. Ale keď sa nepochváliš sám, kto ťa pochváli? O to však nejde. Nemenil by som nič. Nemá význam pozerať sa dozadu, či by ten obraz namaľoval ešte raz, ale inou ceruzkou, alebo inou farbičkou.

-S kým by ste si chceli zahrať na jednom pódiu?-

Ja som trocha „princofil“, takže s Princom. Tých výborných muzikantov je veľmi veľa, človek zistí, že veľa ľudí hrá klišé a iba niektorí to posúvajú ďalej a hrajú na nástroji iným spôsobom. Napríklad rómski muzikanti hrajú inak, nik ich to neučil. To si pamätám ešte z Karlína. Sedel chlapec v parku, hral na gitare a hral akordy, ktoré som nepočul a pritom ho nikto neučil. Ja som na nej hral už dva roky a stále som opakoval šesť akordov. Niekto sa s tým narodí a okolie ho v tom podporuje. Alebo to máte vydrené, čo si myslím je môj prípad.

-Producentská práca je pre vás odbočením alebo oddychom?-

V hudbe to nie je ako vo filme, kde producent vždy zháňa peniaze. V hudbe je to skôr hudobný režisér, pochopiteľne môže byť napojený na vydavateľstvo. Väčšinou si ale interpret zoženie peniaze sám. Vždy, keď som mal čas, keď sme s Luciou nehrali, tak som si našiel takúto prácu. Keď robíte s umelcami, ktorí robia dobrú hudbu, tak vám nevadia tie desiatky hodín v štúdiu. Mal som to šťastie, že som na dvojalbume Kolleband robil ten prvý štúdiový Davidom Biancom, producentom a zvukárom z Los Angeles, ktorý nahrával s Bruce Springsteenom, s Red Hot Chili Peppers alebo za Toma Pettyho dostal Gramy za zvuk. Bol tu a doslova ma uťahal, mesiac s nami robil platňu a robili sme 18 hodín denne. Po dvoch týždňoch som myslel, že zvoľníme tempo, ale on odvetil, že je takto zvyknutý. Vraj by si v Los Angeles ani neškrtol, keby nerobil dvadsať hodín denne.

-Takže ste workoholik?-

Manželky hovorili, že áno.

-Vaše meno nájdeme pod autorstvom filmovej hudby. Aj to bolo iba odbočenie?-

Boli to v určitej dobe ponuky, ktoré sme s Michalom Dvořákom radi prijali. Bolo to neprebádané pole. Pochopiteľne, keď sa vám scenár páči, tak tá ponuka sa neodmieta. Môžu to byť totiž výlety úplne niekam inam, kde sa človek normálne hudobne nepohybuje.

-Hudobná publicita vás radí k legendám. Súhlasíte?-

Legendy umierajú vo veku 27 rokov na predávkovanie drogami a práškami a zapíjaním alkoholom. Ja mám 52.

-Čo odporučíte novým a začínajúcim interpretom?-

Aj keď sa krok do hudby nepodarí, je to super hobby. Je to lepšie, ako chodiť na golf, či dennodenne do rovnakej krčmy piť pivo. Hudba je návyková. Keď vás to chytí, tak sa toho už nezbavíte. Určite to má viac kladov ako záporov.

-Dá sa hudbou živiť?-

Kapely, ktoré dnes začínajú, to majú ťažké. Možnosti digitálneho nahrávania – doma si môžete urobiť kvalitnú nahrávku – je to pre všetkých a je to aj vidieť. Na youtube sa dá vidieť a počuť veľa dobrej hudby. Kým som sa ja stal profesionálnym hudobníkom, vystriedal som šesť alebo sedem zamestnaní a vedľa toho som tú hudbu robil.

-Akú hudbu počúvate?-

V aute staršie nahrávky, ináč nové platne, ktoré mi známi posúvajú. Aj si platne kúpim. Aj vážnu hudbu, napríklad Beethovenove klavírne sonáty.

-V Mikulove si v dome dostavujete štúdio, ktoré ste si priviezli z Prahy.-

Áno, chcel by som urobiť nové piesne, dostavujem si štúdio, teším sa na prácu, do ktorej sa môžem ponoriť, nebudú mi zvoniť ľudia, je to predsa ďalej od Prahy.

-Ste teda Pražák alebo už Moravák?-

Som zápecnícky Európan. Nechce sa mi z Prahy vypadnúť.

-Vo vašom prípade platí porekadlo, že jablko nepadá ďaleko od stromu.-

Som rád, že syna Adama to baví, často hráme spolu na koncertoch. Rád vidím to, čo robí, ako sa zlepšuje a hlavne, že ho to baví. A že to robí naplno, že to nie je iba imidžovka.

-O mesiac vás privítame na koncerte v Bratislave so symfonickým orchestrom. Môžete trocha predstaviť tento projekt?-

Koncepcia koncertu je podobná ako concerto grosso, je to akoby súboj dvoch kapiel, ktoré sú postavené proti sebe, to znamená hrajú spolu, hrajú proti sebe a niekedy po sebe, takže je to koncert pre dva orchestre, ktoré sú nezávislé na sebe. Bol to môj sen, urobiť takýto variant a začiatok spolupráce s Petrom Kofroňom, ktorý je umeleckým šéfom Agon Orchestra. Zahráme dvadsiatku piesní, budú medzi nimi aj Černí andělé, Chci zas v tobě spát, ale aj pieseň Majolenka, ktorú som zložil ešte v kapele Jasná páka, alebo aj Ty a já, ktorú sme urobili spolu s Petrom Kofroňom.  

-Želanie do najbližších dní?-

Nemávam zvláštne želania. Hráme v Čechách akustické koncerty tak, aby sa nám vydarili a ľuďom sa to páčilo. Snažím sa starať o najbližšie okolie, dávať ľudí dohromady, nie rozdeľovať ich.