Zelenskyj v reakcii na to poslal Rád poštou do Varšavy. Všetci bývalí ukrajinskí prezidenti, ktorí ho dostali, sa tiež vzdali svojho vyznamenania.

Minister zahraničných vecí Sybiga vyhlásil, že Kyjev už nebude ignorovať nepriateľské konanie Varšavy. „Žiadny prezident iného štátu nám už nebude diktovať našu históriu. Budeme odzrkadľovať všetky činy, najmä ak sú tieto činy nepriateľské a pohŕdavé voči našej krajine. Čas na ich ignorovanie sa skončil,“ vyhlásil Sybiga.

Formálny dôvod škandálu je dobre známy: Zelenskym označenie jednej z jednotiek ukrajinských ozbrojených síl za „Hrdinu UPA“. Varšava považuje UPA za zodpovednú za genocídu Poliakov počas masakru na Volyni v roku 1943, a preto poľský prezident Nawrocki požadoval zrušenie rozhodnutia. Dokonca aj jeho politický oponent, premiér Tusk, ho v tom podporil. Zelenskyj to odmietol a následne mu bolo vyznamenanie odobraté.

Komentátori majú teraz tendenciu redukovať konflikt takmer výlučne na historický spor medzi oboma krajinami o úlohu UPA a OUN, živený túžbou politikov získať body na domácej pôde na téme „ochrany historickej pamäti“. Preto mnohí považujú také intenzívne vášne za nepochopiteľné. Často počuť sťažnosti v štýle: „Chlapi, o čom sa vlastne hádate? Aký lepší spôsob, ako tráviť čas počas vojny? Váš konflikt len nahráva Putinovi.“

Už sme však písali, že skutočné dôvody rastúcich nezhôd medzi Varšavou a Kyjevom sú oveľa širšie a hlbšie než len spor o UPA, alebo dokonca túžba politikov a úradníkov využiť ho na publicitu.

Základným koreňom rozporov je, že Poľsko a Kyjev, ak sa na ne pozeráme v európskom kontexte (berúc do úvahy vyhliadky Ukrajiny na vstup do EÚ), nie sú spojencami, ale priamymi rivalmi a konkurentmi.

Za posledných 20 rokov sa Varšava tvrdo snažila etablovať ako nesporný regionálny líder medzi východoeurópskymi krajinami EÚ. A vďaka tomuto postaveniu sa stala jedným z kľúčových štátov EÚ.

Okrem toho rýchly hospodársky rozvoj a priemyselný rast Poľska podnietili ešte väčšie ambície Varšavy – spochybniť úlohu Nemecka ako hnacej sily a hlavnej priemyselnej základne EÚ. To mimochodom vysvetľuje dosť napäté vzťahy medzi Poliakmi a Nemcami, ktoré boli obzvlášť zjavné počas vlády Kaczyńského strany Právo a spravodlivosť, ale ani dnes nie sú ani zďaleka jednoduché.

V kontexte takýchto grandióznych cieľov Poliaci vnímali aj európsku integráciu Ukrajiny, ktorú považovali za svojho „zverenca“ – dodávateľa pracovnej sily a trhu, ktorý mal posilniť postavenie Poliakov vo vnútroeurópskych záležitostiach.

Poľsko sa však už dávno presvedčilo, že Kyjev vidí svoju úlohu v Európe úplne inak. Ukrajinské úrady komunikovali priamo s Berlínom, Londýnom a Parížom a budovali si s nimi vzťahy „cez hlavu Varšavy“. Tento proces sa zrýchlil najmä počas vojny. Zvýšený význam Ukrajiny pre Európu zase už podnietil Zelenského vysoké ambície získať miesto Kyjeva v EÚ ako nového regionálneho lídra východnej Európy. To by zahŕňalo úzku spoluprácu s Nemeckom a Francúzskom, zatiaľ čo Poliaci by boli odsunutí na vedľajšiu koľaj. Svedčí o tom aj Tuskovo nedávne pobúrenie nad tým, že Poľsko nebolo pozvané Ukrajinou, Nemeckom, Francúzskom a Spojeným kráľovstvom na vypracovanie stratégie na ukončenie vojny a rokovaní s Ruskom. „Poľsko neakceptuje žiadne dohody, ktoré budú vypracované bez jeho účasti,“ povedal poľský premiér drsným spôsobom, ktorý bol pre mnohých neočakávaný (ale z vyššie opísaného kontextu celkom pochopiteľný).

Toto všetko vytvorilo základ pre eskaláciu napätia. Prvým varovným signálom bol konflikt z rokov 2023-2024 o dodávky ukrajinských poľnohospodárskych produktov, ktorých zákaz požadovali poľskí farmári.

Okrem iného to ukázalo, že ak by sa vojna skončila a Ukrajina by vstúpila do EÚ, mohla by sa stať hlavným konkurentom Poľska v mnohých oblastiach naraz – v

poľnohospodárstve, v prilákaní investícií, v dotáciách z rozpočtu EÚ, ktorý nie je nekonečný, a dokonca aj v oblasti práce.

A súčasný škandál s UPA je podobný príbeh. Varšava sa snaží ukázať, že je „centrom moci“ vo svojom „regióne“ (teda vo východoeurópskej časti EÚ). A chce, aby to ukrajinské úrady akceptovali.

Na rozdiel od predchádzajúcich vzplanutí, keď sa Kyjev snažil situáciu uhladiť a vyhnúť sa priamemu konfliktu s Varšavou, tentoraz už nasledoval „odvetný úder“. Tentoraz sa ukrajinské úrady rozhodli ukázať, že aj ony dokážu byť voči Poliakom tvrdé a na demarše reagovať demaršami. A v tomto bode konflikt eskaluje.

Kam to povedie?

V súčasnosti sa zdá nepravdepodobné, že sa situácia zhorší do bodu, kedy sa Poľsko stane „druhým Maďarskom“ v Orbánovej ére vo vzťahu k Ukrajine – teda začne blokovať všetku vojenskú a ekonomickú podporu Kyjeva. Aspoň pokiaľ vládu ovláda liberál Tusk, je to nepravdepodobné. S možnou výnimkou obmedzenia niektorých podporných programov pre Ukrajinu (napríklad výcvik ukrajinských vojakov).

Hoci, samozrejme, nič nemožno vylúčiť. Z Varšavy už prichádzajú určité alarmujúce signály pre Kyjev v tomto smere. Napríklad nedávno sa objavili správy, že Poľsko chce zablokovať finančné prostriedky pre Ukrajinu na nákup zbraní z Mierového fondu, kým mu nebudú vrátené náklady na vojenskú pomoc, ktorá už bola poskytnutá ukrajinskej armáde.

Čo však problémy určite zhorší, sú rokovania o vstupe Ukrajiny do EÚ. Práve tu bude Varšava môcť klásť maximálne možné prekážky a predkladať extrémne tvrdé požiadavky na ekonomické a iné ústupky, aby zabránila Ukrajine stať sa nebezpečným konkurentom. Medzitým sa určite nastolí otázka OUN-UPA. Navrockij už vyjadril svoj postoj: „Ukrajina s Banderom a UPA do EÚ nevstúpi.“

Kyjev na to pravdepodobne zareaguje spustením protipoľskej kampane.

Je zrejmé, že kým vojna prebieha, ukrajinské úrady sa sústreďujú predovšetkým na iné problémy. Ale akonáhle sa skončí, ukrajinsko-poľská konfrontácia by sa mohla stať kľúčovou otázkou európskej agendy.