Úrad vlády SR a Študentská rada stredných škôl zorganizovali ďalšiu diskusiu v rámci projektu – Rešpektujem iný názor, tentoraz na tému: Spoločenský dialóg. Diskusia sa uskutočnila dňa 8. novembra 2024, v priestoroch kina Považan v Novom Meste nad Váhom a bola určená pre žiakov a žiačky zo stredných škôl. Pozvanie do 3. panelu prijali redaktor a politický komentátor konzervatívneho denníka Štandard Dag Daniš, reportér domáceho spravodajstva Denníka N Vladimír Šnídl, prozaik, bývalý politik a diplomat Jozef Banáš, herec a bývalý politik Milan Kňažko.

Úrad vlády v TS k podujatiu pripojil titul „KONEČNE ISKRIVÁ DISKUSIA INÝCH NÁZOROV PRI PLNOM REŠPEKTE“, čím dal najavo, že predošlé 2 akcie boli nemastné, neslané. A nedá sa inak len súhlasiť, že diskusia bola miestami ostrá. A treba sňať klobúk pred jej protagonistami a bravúrou, s akou ju „ukočíroval“ moderátor študent právnickej fakulty Univerzity Komenského (UK) Dávid Kapusta. Ide o prvú diskusiu, ktorej aj samotný autor kampane, teda úrad vlády venoval tlačovú správu. Zrejme bola prvou, ktorá naozaj splnila svoj zámer.

Kým v predošlých diskusiách si každý povedal svoje a k žiadnemu názorovému stretu nedošlo, v ostatnom paneli, pokojná diskusia skončila už po úvodnom kole, v ktorom účastníci dostali za úlohu pomenovať problémy spoločnosti. Všetci za zhodli na tom, že spoločnosť je polarizovaná. V ďalšom už zhodu hľadali len veľmi ťažko.

Jednou z tém panelu boli médiá. Ich úlohou je pravdu hľadať. Podľa Jozefa Banáša je dnes spoločnosť rozdelená na tých, čo pravdu hľadajú a tých, čo pravdu vlastnia. Dag Daniš má pocit, že od pandémie je slobodná diskusia pod tlakom. Názory hľadačov pravdy sú pod tlakom vlastníkov pravdy.

Fenoménom doby sú dnes sociálne siete a sociálne média. Tie podľa Vladimíra Šnídla vyhrali voľby Donaldovi Trumpovi, ale v roku 2019 aj Zuzane Čaputovej. Sociálne média potrebujú našu stálu pozornosť. Algoritmy bojujúce o náš čas, strávený na sociálnej sieti dávajú do popredia hejt a nenávisť. Dôsledkom je, že spoločnosť je rozdelená do voči sebe bojujúcich nenávistných bublín.

Dag Daniš nesúhlasil s názorom Vladimíra Šnídla, že média sú len odrazom toho, čo sa deje v spoločnosti. Neboli to konzumenti médií, ale angažované média, ktoré ostrakizovali tých, čo varovali pred otvorenými dverami nelegálnej migrácii. Dezolátmi nálepkovali tých, čo nesúhlasili s protipandemickými opatreniami Matovičovej vlády, odmietali nezmyselné testovanie a očkovanie experimentálnou vakcínou voči Covidu. A dodnes sú označovaní tí, ktorí vnímajú iné príčiny vojny na Ukrajine ako len neuspokojené imperiálne chúťky Vladimíra Putina a podiel viny pripisujú aj kolektívnemu západu, agentami Putina alebo Kremľa.

Dag Daniš tvrdí, že k vojne na Ukrajine svojou politikou výrazne prispeli Američania, ako aj otočka Zelenského po voľbách, keď zmenil svoju snahu vojnu na Donbase ukončiť, na úsilie dobyť odštiepené územia vojenskou silou späť. A nepovažuje sa za kremeľského propagandistu.

Vladimír Šnídl sa snažil vysvetliť koho on a jeho Denník označuje proputinovcom a šíriteľom prokremeľskych naratívov.

„Ja musím na toto zareagovať, pretože keď povie Putin, že zem je guľatá a Banáš, alebo hocikto z vás povie, že zem je guľatá, tak šírite putinovské naratívy. Hej? Automaticky. Automaticky ste dezolát a šírite proruské naratívy“, prispel do diskusie na tému nálepkovania Jozef Banáš.

Veľmi trefne sa zapojil do diskusie študent z publika, ktorý nepovažuje za správne iný názor onálepkovať, tak ako to robí Denník N a v diskusiu prezentoval jeho redaktor. Zmierneniu napätia v spoločnosti by prospelo vyjadriť  namiesto toho nesúhlas s názorom oponenta a tento podložiť argumentami.

Zaujímavá diskusia sa rozvinula vo veci, či dnes obyvatelia Krymu trpia pod ruskou okupáciou. Jozef Banáš ponúkol slovenským médiám, ktoré sa neunúvali na Krym vycestovať, reportáž z osobnej skúsenosti z pobytu na Kryme, ktorý ho nijako nepresvedčil o utrpení Krymčanov. Jeho skúsenosť spochybnil Milan Kňažko, nakoľko utrpenie nemusia mať ľudia v tvárach. Ale ak sú okupovaní, čo podľa neho dnes sú, tak trpia okupáciou, lebo nie sú slobodní.

Milan Kňažko vysvetlil proces zrodu slovenskej zahraničnej politiky po novembri ’89. Spochybňovanie našej pevnej orientácie na EÚ a NATO, na ktorej je dlhodobá spoločenská zhoda, jednou zvolenou vládnou garnitúrou, považuje za neprípustné. Lebo v politike sú podľa neho len 2 hodnotové orientácie: demokracia na západe alebo totalita na východe.

Jozef Banáš oponoval tým, že vymenoval hriechy a porušenia medzinárodného práva Američanmi za ostatných 20 rokov. Kým jedným sa porušovanie medzinárodného práva vyčíta, sú za to sankcionovaní. Tým, čo sankcie ukladajú, sa naproti tomu toleruje. Ako napríklad vojenská prítomnosť armády USA v Sýrii, kde rozhodne v súlade s medzinárodným právom nepôsobí.

Zhodu dosiahli diskutujúci na tom, že na Slovensku predsa len zažívame väčšiu slobodu slova ako napr. v Rusku, kde sa dá pri vyjadrení odporu k vojne skončiť vo väzení. Čo je na druhej strane v čase, keď štát vedie vojnu, ktorú spája so zachovaním existencie prirodzené. Rovnaká situácia je aj na Ukrajine, ale tú diskutujúci nespomenuli.

Názorová nezhoda sa vystupňovala v otázke financovania médií. Aj z publika Vladimírovi Šnídlovi študent adresoval, že denník N má projekty, ktoré financuje grantom americká ambasáda, keď Šnídl kritizoval niektoré média za to, že ich financuje ruská ambasáda, či Moskva. A klinec do rakvy Šnídlovi zatĺkol Dag Daniš slovami:

„Ale vrátim sa k tomu čo si spomínal o tej alternatíve, že sú dôkazy o tom, že sú financovaní z ruskej ambasády. Áno, bol tu jeden taký prípad alebo príklad. Ale veď tam to boli smiešne sumy, tam si niekto pýtal pár stoviek. A na druhej strane je tu Denník N, ktorý má zmluvu s americkou ambasádou o financovaní vašich projektov, konkrétne projektu Moniky Tódovej a jej protikorupčného newsfiltera.

Priamo americká ambasáda platí Denník N. A redaktorku Tódovú. A veď áno, bol na to grant. A ďalšia vec. Spoločnosť Google, americká spoločnosť politicky aktívna, politicky angažovaná, takisto dala Denníku N viac ako milión eur na základe nejakých zmlúv alebo grantov. Nechcem sa do toho vŕtať, ja vám tie peniaze nezávidím, ale nemôžte poviem to úplne natvrdo, nemôžeš niekomu vyčítať že pije a byť zliaty pod stolom. To nejde. Takisto nemôžeš niekomu vyčítať, že berie ruské peniaze, keď ty berieš americké.“

Podľa Milana Kňažka, Robert Fico nemá právo ísť na návštevu Činy, lebo Slovensko nadväzuje na obdobie reálneho socializmu, on sám vystupuje v ruskej televízii, chystá sa na návštevu Moskvy. Na rozdiel od Macrona, ktorého Francúzsko komunistickú minulosť nemá. A teda, keď dvaja robia to isté podľa Kňažka, nie je to to isté, lebo majú rôzne zázemie.

Myšlienka budovania dobrých vzťahov so všetkými spojilo všetkých diskutujúcich okrem Vladimíra Šnídla, ktorý je presvedčený, že nemožno budovať dobré vzťahy s tými, ktorí konajú voči Slovensku nepriateľsky. A pripojil príklady prečo je Rusko našim nepriateľom.

Na záver diskutujúci na výzvu moderátora vyjadrili akým spôsobom oni samy pomáhajú tú rozdelenú spoločnosť stmeľovať:

Vladimír Šnídl sa vyhýba urážkam názorových oponentov (onálepkovanie oponenta pravdepodobne za urážku nepovažuje) a vadia mu osobné útoky „ad-hominem“ prichádzajúce voči oponentom v diskusii aj z jeho vlastných liberálnych radov. Zároveň učí správne mládež používať sociálne siete:

„Vysvetľujem mladým ľuďom, keď už ste na tých sociálnych sieťach, tak ich využívajte rozumne. Nebuďte tam hodiny denne, len posúvaním si krátkych videí, alebo aby ste niekoho hejtovali, a keď už tam ste, tak sledujte niečo užitočné napríklad. To sa snažím robiť ja.“

Milan Kňažko za svoj osobný príspevok považuje, že sa snaží hovoriť pravdu. Považuje za správne chodiť do takéhoto typu diskusie. Politikov netreba milovať ani nenávidieť, treba ich kontrolovať.

„Je úplne normálne a to sme napokon chceli aj v tom Novembri ’89, rozdielnosť názorov, slobodnú diskusiu. Podčiarkujem slobodnú. Chceli sme pravdu. Chceli sme uprednostniť odbornosť pred straníckou príslušnosťou. Chceli sme, aby demagógia, najmä v politike aj v živote, čo najmenej ovplyvňovala naše vzťahy a podobne“, pripomenul ideály Novembra ’89, vo svojom záverečnom slove Milan Kňažko a doplnil: „A treba rešpektovať pravidlá. Treba mať istú kontinuitu pokiaľ táto je nejaká hodnota dielom celospoločenskej a celopolitickej dohody.“

Dag Daniš rovnako za svoj osobný prínos považuje chodenie do vyhranených názorových diskusií, snaží sa kultivovať svoj prejav, hlavne neurážať ľudí vulgárne.

„Takmer každý z nás je trošku egocentrik a cíti sa urazený, ak mu niekto tvrdí, že nemá pravdu. Ale to chcem požiadať aj seba, že na sebe musím pracovať a aj vás, neurážajme sa, keď ma niekto iný názor, lebo to je úplne normálna vec. Diskutujme o tom na takej úrovni povedzme ako my, že sa trochu pohádame, ale to neznamená, že sa tu budeme zabíjať“, vyzval mladých ľudí Dag Daniš.

Jozef Banáš na konci apeloval na všetkých Slovákov slovami:

„Nesúťažme medzi sebou toľko, nesnažme sa byť stále lepší, rýchlejší, úspešnejší, múdrejší, bohatší ako iní. Jedine čo má v našich životoch zmysel, aby sa každý z nás snažil každý deň byť lepší, ako bol včera“.

Zároveň na príklade Tomáša Baťu, hrdinu jedného z jeho životopisných románov o významných československých osobnostiach vyzval mladých ľudí v publiku, aby neprestali snívať a svoje sny si nenechali nikým vziať:

„Snívajte, pevne verím, že medzi vami nie je nikto, kto by nemal nejaké sny, čo chce v živote dosiahnuť. Bol istý veľkopodnikateľ, volal sa Tomáš Baťa. Napísal som o ňom knihu. Tento človek mal štyri triedy ľudovej, tým nechcem povedať, aby ste neštudovali.

Bol vyučený obuvník. Keď v štvrtej triede ľudovej školy dostali na hodine Češtiny úlohu, Písať slohovú prácu na tému môj sen. Tak Tomáš Baťa napísal jednu vetu, odovzdal to učiteľovi, učiteľ si to prečítal dal mu nedostatočnú a napísal Tomáš, ak svoj sen zreálniš, dostaneš dostatočnú, pretože nie je možné, aby chlapec z také chudobnej rodiny, on mal 16 súrodencov, väčšinou nevlastných, mal takýto sen.

A ten Tomáš zobral ceruzku a napísal: Vážený pán učiteľ, vy si ponechajte Vašu dostatočnú, a ja si ponechám môj sen. A ten sen bol, keď raz budem veľký, budem obúvať celý svet. A 40 rokov na to Baťa celý svet obúval a jeho firma obúva celý svet dodnes. Chcem vám povedať, sledujte všetko, čo sa okolo vás deje, lebo žijete v tomto priestore, v tejto spoločnosti, ale predovšetkým prosím vás, život a politika sú príliš vážne veci na to, aby sme ich brali smrteľne vážne.

Venujte sa najmä tomu čo je pre vás podstatné vašim životom, vášmu napredovaniu, vášmu zušľachťovaniu seba samých. K tomu vám držím palce.“

Za zmienku stojí uviesť, že diskusie sa niektorí pozvaní hostia odmietli zúčastniť. A preto sa treba poďakovať tým, ktorí sú schopní vystúpiť z ochrannej atmosféry vlastnej názorovej bubliny a konfrontovať vlastný názor s názorom druhej strany. Protagonisti ukázali, že názorový stret zvládajú, dokonca zaznelo, že dokážu cestovať jedným autom.

S kampaňou „Rešpektujem iný názor“ prišiel Úrad vlády v júni, mesiac po atentáte na Róberta Fica. V angažovaných médiách sa stretla s dešpektom. Viac sme o cieľoch kampane a reakcii angažovaných médií na ňu písali (tu).

Aj preto treba oceniť snahu úradu vlády, dostať do diskusie, ktorej cieľom je obrusovať hrany, zasypať vykopané priekopy, prestrihať ostnaté drôty, ľudí z opačných pólov názorového spektra. Lebo nie je nutné, aby spolu súhlasili, ale aby sa navzájom rešpektovali, dokázali počúvať jeden druhého.

Pilotnou diskusiou (nemastnou, neslanou) v rámci projektu bol panel o hodnotách slovenskej spoločnosti. Rôzne hodnoty, ktoré sú jednou z príčin, prečo je naša spoločnosť tak dramaticky rozdelená, sa v slobodnej diskusii snažili pred študentami pomenovať politik a prvý slovenský eurokomisár Ján Fígeľ, filozof, vedecký pracovník prof. Martin Muranský, politológ Trenčianskej univerzity Miroslav Řadek a prodekan pre vzťahy s verejnosťou, právnickej fakulty UK Maroš Pavlovič.

O 2 týždne na to sa konal 2. diskusný panel, v ktorom diskutujúci Daniel Slivka z katedry historických vied Prešovskej univerzity, docent politológie a poverený vedúci katedry politológie fakulty UPJŠ Gabriel Eštok, Martin Korčok, riaditeľ Múzea holokaustu v Seredi Martin Korčok a stredoškolák, aktivista Emanuel Komár rozoberali z rôznych uhlov pohľadu tému tolerancie voči rôznym menšinám, hranicami medzi slobodou prejavu a šírením nenávistných prejavov, ako aj tým, ako vzdelávací systém a sociálne siete ovplyvňujú diskusiu o tolerancii, a ako predísť diskriminácii. Diskusia bola opäť pokojná. Ani iná byť nemohla, keď sa téma tolerancie prepojí s témou, o ktorej slobodná diskusia je na Slovensku ochránená paragrafmi trestného zákona.

Dôkazom vybičovanej atmosféry bol májový atentát na premiéra Roberta Fica, kde na jedného z najvyšších ústavných činiteľov vytiahol nabitú zbraň a vážne postrelil človek, ktorý viac nedokázal rešpektovať iný názor premiéra na domácu politiku, na fungovanie právneho štátu (zrušenie Lipšicovho ÚŠP, odvolanie Jána Mazáka z postu predsedu Súdnej rady), na zahraničnú politiku orientovanú na všetky 4 svetové strany. Nedokázal sa zmieriť s výsledkom predčasných parlamentných volieb. Výsledok ostatných prezidentských volieb bol poslednou kvapkou v pohári útočníka tolerovať názory Róberta Fica. Veď predsa nemôžu mať všetko.

Ak sa nebudeme navzájom počúvať, ak nebudeme slobodne diskutovať, hoc máme na veci okolo nás iný názor, budeme sa zabíjať.