Ešte k oslavám vzniku Česko-Slovenska

Veď možno si ešte niektorí pamätajú, že západná časť republiky sa označovala za „historické krajiny“, teda krajiny, ktoré majú českú históriu, a o východe štátu sa všeobecne predpokladalo, že nemá žiadnu históriu, že jeho história začala až pripojením týchto území k „historickému českému štátu“. Našťastie sa našiel niekto, kto pustil šťuku do rybníka plného čechoslovakizmom poznamenaných kaprov, a vyhlásil, že oslavujeme zle, že by sme mali oslavovať 28. októbra predovšetkým narodenie Ľ. Štúra, nie štát, ktorý bol svojím vnútorným usporiadaním v rozpore s jeho ideovým a politickým odkazom.

Chmelárovi treba uznať jeho zapálený boj za správne písanie názvu republiky (teda so spojovníkom), za jeho tvrdé a správne postoje v otázke, ktorý dátum v súvislosti so vznikom česko-slovenského štátu je pre Slovákov dôležitejší, či dátum keď v Prahe vyhlásili filištínsky čechoslovakistickú verziu nového štátu, alebo keď o dva dni neskôr sa v Martine z vlastnej vôle Slováci prihlásili k tomuto štátu, v ktorom malo mať Slovensko svoju vlastnú subjektivitu. Deklarácia slovenského národa z 30. októbra 1918 nie je dôležitá len z pohľadu vzniku nového štátu. Je dôležitá najmä z dôvodu rozviazania takmer tisícročného zväzku Slovákov s Maďarmi, čo pre Slovákov určite nebolo jednoduché!

V príspevku E. Chmelára k vzniku Česko-Slovenska však treba niektoré tvrdenia dať do správnych súvislostí. Predovšetkým treba povedať, že množstvo dátumov, ktoré uvádza ako možné konkurovať 28. októbru, je treba vybrať jeden, ktorý je na časovej osi bodom nula. Od neho sa potom uvádzajú deje predošlé i následné. Z českej strany je prirodzené, že ich bodom nula je deň, keď ich politické sily prevzali moc na vlastnom území. Je to 28. október 1918. Pre Slovákov týmto bodom nula je 30. október 1918, keď rozviazali svoj zväzok s Uhorským kráľovstvom a prihlásili sa k spoločnému štátu s Čechmi. Myslím, že s uznaním týchto faktov by nemal byť problém. V tejto súvislosti treba ešte poznamenať, že T. G. Masaryk podpísal pod Washingtonskú deklaráciu zo 17. novembra 1918 aj M. R. Štefánika, ale Štefánik s ňou principiálne nesúhlasil. Tento nesúhlas bol začiatkom sporu medzi budúcim prezidentom a jeho adlátusom E. Benešom, ktorý skončil až 4. mája 1919.

Ďalší problém, ktorý E. Chmelár načrtol, je otázka, či sa slovenský národ stal v novom štáte politickým subjektom. Podľa neho sa Slováci stali subjektom až po roku 1945 v súvislosti s Košickým vládnym programom. Odpoveď nie je taká jednoduchá, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Jedným kritériom je pohľad z hľadiska medzinárodného práva a druhým je pohľad z hľadiska jeho uplatnenia vo vnútroštátnom ústavnom poriadku. V tejto otázke je preto veľmi dôležitý práve onen odiózny spojovník, ktorý by Česi radi videli v podobe pomlčky!

Z hľadiska medzinárodného práva, ktorým v tomto prípade sú Versailleské zmluvy, Slovensko bolo klasifikované ako samostatný subjekt vytvárajúci spolu s Českými krajinami spoločný štát s názvom Republika Česko-Slovenská (Republic Tcheco-Slovaque). Keď teda chceme povedať, že Česko-Slovensko bolo spoločný štát Slovákov a Čechov, musíme jeho názov jednoznačne písať so spojovníkom. Preto je ten spojovník tak dôležitý. Názov bez spojovníka je vnútroštátny český konštrukt, ktorý Slovákom v mene fiktívneho „československého“ národa právnu subjektivitu upieral! Bolo to presne naopak, ako nás to celé generácie učili v škole, že fikcia „československého“ národa bola prijatá preto, lebo Slovensko a Slováci neboli vo svete známi. Stačí nazrieť do preambuly tzv. malej Saintgermainskej zmluvy z 11. septembra 1919, ktorou bolo rozpustené Rakúsko-Uhorsko a konštituované jeho následnícke štáty, a musí byť všetkým všetko jasné. V prípade Česko-Slovenska sa tam hovorí, že sa vytvára z národa v Čechách, na Morave a Sliezsku a národa Slovenska. Teda bezo sporu z dvoch subjektov. Túto skutočnosť potvrdili roku 1924 orgány vtedajšej Spoločnosti národov, keď sa V. Tuka snažil získať od Spoločnosti národov pre Slovákov v ČSR štatút menšiny, keďže Praha ich nechce uznať za národ. Tam mu vysvetlili, že to nie je možné, lebo Slováci sú konštitučný národ Česko-Slovenska.

To, že nás Praha neuznávala za samostatný národ, bolo vyslovene vnútroštátnou úpravou, dosiahnutou Ústavou z roku 1920. Preto nie je pravdou, čo tvrdí E. Chmelár, že Slováci sa plnej národnej subjektivity (podotýkam v Česko-Slovensku) dopracovali až po druhej svetovej vojne. Plne subjektívnymi v ČSR sa Slováci stali už akceptovaním Žilinskej dohody zo 6. októbra 1938 zo strany Prahy. Táto akceptácia bola pretavená do ústavného zákona o autonómii Slovenska, ktorý v Národnom zhromaždení ČSR bol prijatý 19. a 21. novembra 1938. V tejto súvislosti nie je nedôležité, že Vianočná dohoda z roku 1943, ktorú E. Chmelár pokladá za základ uznania subjektivity slovenského národa po roku 1945, sa priamo odvoláva na Žilinskú dohodu. Nie je taktiež nedôležité, že po Žilinskej dohode sa bez akejkoľvek právnej úpravy začalo písať Česko-Slovensko so spojovníkom. Aj všetky dokumenty ilegálnej a povstaleckej SNR písali názov budúceho obnoveného štátu so spojovníkom. Dejiny sú jedným súvislým tokom, z ktorého si môžem vyberať, čo sa mi páči, a zamlčiavať, čo sa mi nepáči.

Otázka na záver je, kto má záujem na tom, aby sa sústavne predkladal Slovákom na oslavu štát, ktorý ich v princípe aj pravopisne neuznával a ďalej neuznáva! Keď sa – myslím v apríli 1990 – prijal názov štátu v podobe Česká a Slovenská Federatívna Republika, bola v ňom aj úprava, že tam, kde sa píše „československý“ má sa písať „český a slovenský“. Na Slovensku sa automatický začalo písať česko-slovenský. To trvalo tak do roku 1995. Vtedy ako na pokyn (Myslím si, že bol. Len neviem, kto ho vydal) zrazu všetky noviny prestali spojovník používať. Určite to nebolo z dôvodu plynulosti písania. Len podotýkam, že okrem Slovákov nie na svete iný národ, ktorý by zo svojho pomenovania nechal urobiť gramatickú koncovku názvu iného národa! Ale ako povedal klasik, na Slovensku je to tak.

Anton Hrnko