Ideu kampane uviedol Erik Kaliňák, keď pripomenul, že úrad vlády ako štátna inštitúcia chce ísť príkladom v kultivácii demokracie, ktorá stojí na slobode slova. Iniciatíva sa podľa jeho slov zrodila krátko po parlamentných voľbách po príchode nových predstaviteľov na úrad vlády.

Napriek závažnosti posolstva vysloveného z úst protagonistov tlačovej konferencie: Juraj Gedra, Richard Glück a Erik Kaliňák (pracovníkov Úradu vlády a Kancelárie poradcov premiéra Róberta Fica), ktorú podčiarkol atentát na Róberta Fica, mienkotvorné médiá o tejto iniciatíve informovali len formou prevzatej tlačovej správy.

Ani skutočnosť, že útokom z nenávisti kvôli inému politickému názoru pomenoval čin atentátnika premiér Róbert Fico, keď sa po prvýkrát po atentáte prihovoril občanom vo svojom vlogu, neviedla doposiaľ žiadnych komentátorov týchto médií, aby sa k myšlienkam ktoré zazneli počas TK vrátili a upriamili na ne pozornosť rozpoltenej verejnosti.

Čo iné ako nerešpektovanie iného názoru vnáša do spoločnosti napätie? Čo iné ako nerešpektovanie hlasu voličov iného tábora vedie k tomu, že tí, čo voľby prehrajú sa organizujú už niekoľko mesiacov na protivládnych demonštráciách?

Ak chce politik svoj program, vízie pretaviť do Programového vyhlásenia vlády, musí to urobiť v demokratickej spoločnosti, kde je suverénom moci ľud tak, že pripraví taký program, ktorým osloví väčšinu tých, čo sú stále ochotní odovzdať zodpovednosť za správu štátu do rúk zástupcom hodením hlasu raz za 4 roky do urny vo volebnej miestnosti.

Toto funguje aj na Slovensku, keď sa k moci dostanú tí s jedine správnym názorom. Tí, ktorí seba samých označujú za „demokratické sily“, kým pre všetkých ostatných majú škatuľky s názvami „nedemokrati“, „antisystém“, „populisti“, „extrémisti“, „fašisti“, „hybridné hrozby“. Problém je len v tom, že za 30 rokov slovenskej samostatnosti dokázali tí tzv. demokrati osloviť svojim programom väčšinu len na krátke obdobie desiatich rokov. 8 rokov Dzurindovej vlády a 2 roky vlády Ivety Radičovej. Resp. len 4 roky druhej Dzurindovej vlády, nakoľko k tej prvej sa dostal s výdatnou pomocou zahraničných agentov, platených aj známym, filantropom a niektorými ambasádami (Fórum donorov). Tí sa tým, že sa im podarilo vďaka mobilizačnej kampani v roku 1998 odstaviť od moci Vladimíra Mečiara, už ani netaja. Písali sme o tom aj (tu).

Jedným z problémov, ktoré tzv. demokrati majú, je skutočnosť, že vlastnú prehru vo voľbách nedokážu chlapsky prijať, pozrieť sa do zrkadla, pomenovať chyby a zjednať nápravu. Naopak, za ich zlyhaním je „tupý“ slovenský volič, spodina, voliči fašistov, ktorá dokola volí Smer, či tých ultra pravičiarov zo SNS (čo oni ani náhodou nie sú). A keď si týmito nevystačia, potom je to ešte staré dobré Rusko a jeho hybridná vojna, ktorú voči Slovensku vedie a šírením dezinformácií alternatívnymi médiami dezorientuje voličov neschopných kritického myslenia.

Ďalším je práve nerešpekt k inému názoru. Súhlasím so Zuzanou Kovačič Hanzelovou, že nenávisť nie je iný názor a že si rešpekt jej protagonista nezaslúži. Avšak čím iným ako absenciou rešpektu k inému názoru sa blysol Pavol Demeš, otec zakladateľ politického tretieho sektoru a zahraničných agentov na Slovensku? V jednom podcaste pred parlamentnými voľbami v roku 2020 vyjadril, že občianska spoločnosť je na Slovensku už natoľko silná, že je schopná z predvolebnej diskusie vytlačiť pojmy rodina, vlasť, národ. Doslova povedal: „Nedovolíme, aby sa v kampani hovorilo o témach ako národ, vlasť, rodina.”

Ja sa pýtam o akú „občiansku spoločnosť“ ide, ktorá na Slovensku od svojho vzniku pracuje na potláčaní základných hodnôt, na ktorých slovenská spoločnosť stojí? Takáto občianska spoločnosť, ktorá nahlodáva spoločnosť šírením nenávisti voči jej základným hodnotám, je základným pilierom demokratickej spoločnosti? Kto sa na Slovensku bez šírenia nenávisti nedokáže zmieriť s vývojom po roku 1989? Kto dodnes nedokáže prehryznúť, že sa Slovensko a Česko pokojne rozišli a začali písať vlastné novodobé dejiny?

Reakcie liberálnych médií a opozície na prvý prejav Róberta Fica by sa dala zhrnúť slovami, že Róbert Fico nevyužil príležitosť ospravedlniť sa atentátnikovi, opozícií, liberálnym médiám a zahraničným agentom, ktorej štvavá, nenávistná kampaň voči legitímnej vláde priviedla strelca k myšlienke odstrániť ZLO raz a navždy, za to, že na neho strieľal. Že neprejavil dostatok pokory. Stačilo pár týždňov a opozícia a liberálne médiá úplne vytesnili z verejného priestoru myšlienku, že obeťou streľby, ktorá mu mohla privodiť smrť, bol Róbert Fico. Ani na moment nepripustili myšlienku, že sú to oni, kto tu už roky rozsievajú nenávisť len preto, že občania (väčšina) majú stále iný názor na veci, ktoré sa okolo nich dejú. Neprijímajú interpretácie reality (udalostí), počnúc bombardovaním Srbska až po atentát na Róberta Fica, tak, ako im je týmito „demokratickými“ silami predkladaná. Kde ostala ich pokora? Zmohli sa len na to, že odsúdili útok na premiéra ako morálne zlyhanie zmäteného jednotlivca, básnika. Väčšej sebareflexie schopní doteraz neboli.

Úrad vlády SR neočakáva, že zo strany opozície, médií a zahraničných agentov k nejakej sebareflexii dôjde, že si dokážu nasypať popol na hlavu, že prejavia pokoru. K tomu ani samotná kampaň „Rešpektujem iný názor“ týchto „demokratov“ nevyzýva. Na vrátenie politického súboja z úrovne otvorenej vojny, kedy jedna strana neuznáva právo na existenciu politického protivníka, na stupeň férovej politickej súťaže politických subjektov by dnes mohlo stačiť, ak by každý politický aktér začal rešpektovať iný názor politického protivníka.

Tento nový prístup, ktorý je alfou a omegou demokracie, by si mal osloviť nielen každý politik, médium, ale každý občan, nakoľko je dnes naša spoločnosť rozdelená z dôvodu nerešpektu k inému názoru na úrovni rodín, či pracovných kolektívov.    

Cieľom kampane je zmieriť dve názorové, proti sebe stojace skupiny občanov. Jeden tvoria národní konzervatívci a ten druhý liberálni progresívci. Tieto bloky sú na úplne opačných póloch. Je to politický paradox, lebo ani jedna ani druhá skupina by za normálnych okolností nemala na politickom kompase predstavovať extrém. Tam patrí extrémna ľavica (antifa, zelení teroristi) a krajná pravica (fašisti, neonacisti). U nich sa prirodzene predpokladá, že spolu nevedia nájsť spoločnú reč, počúvať jeden druhého. A dovolím si povedať, že do spoločnosti extrémy patria. Lebo upozorňujú svojim spôsobom na javy v spoločnosti, ktoré utekajú záujmu tej časti, ktorá sa nachádza medzi týmito dvomi pólmi. Len je pre spoločnosť dôležité, aby boli oba extrémy malé, hoc počuteľné. Takto napríklad svojho času upozorňovali na dlhodobo neriešené problémy Kotlebovci. A rástli len preto, že na nimi poukazované problémy spoločnosť zvyšok spoločnosti nereflektoval.

Zdravá spoločnosť, v ktorej prebieha diskusia v priestore medzi pólmi, zvládne aj život s extrémami. V momente, keď sa začnú póly zväčšovať a pohlcovať priestor medzi nimi, je to signál, že spoločnosť ochorela. Tá naša skutočne ochorela.

Stalo sa to práve vtedy, keď vďaka neriešenému problému s marginalizovanými skupinami, ku ktorým sa pridala v roku 2015 nelegálna migrácia umožnila vyrásť Kotlebovcom natoľko, že sa dostali do parlamentu a získali post župana Banskobystrického samosprávneho kraja. Taktika ignorácie nijako nefungovala. Zmena, moment, keď sa opätovne začal vracať pravicový extrém na pól (kam patrí), nastal vtedy, keď sa agendy nelegálnej migrácie chopil Smer a SNS. A ono by to fungovalo, lebo sa konečne našli politické subjekty, ktoré túto agendu extrému preniesli do priestoru, ktorý v zdravej spoločnosti umožňuje problém diskutovať, hľadať riešenia. Lenže druhá strana zareagovala, tak že aj SNS si vďaka svojim postojom vyslúžilo nálepku krajná pravica a pre Smer to znamenalo vylúčenie z frakcie Socialistov v Európskom parlamente. Smeru už nepomohlo ani uplácanie zahraničných agentov, lebo nelegálna migrácia sa stala agendou ich mecenáša Georga Soroša. Odvtedy je Smer nežiadúcim politickým subjektom v rodine demokratov vonku, ale už aj doma.

Obdobný pohyb, ktorý posilnil extrémy v našej spoločnosti nastal aj na druhej strane politického spektra. LGBTi agenda, bola v našej spoločnosti dlhodobo okrajovou záležitosťou. Záujem o ňu zodpovedal % zastúpeniu homosexuálne orientovaných ľudí v spoločnosti. Bolo to tak preto, že slovenská spoločnosť je väčšinovo národno-konzervatívna. Na práva homosexuálov upozorňovali jednotlivci, prípadne nejaké štedro dotované hlučné neziskovky (zahraniční agenti). Zmena nastala v momente, keď sa pretláčanie tejto agendy do spoločnosti stalo agendou politických subjektov, ktoré sa dostali do parlamentu (najskôr SAS, a dnes Progresívne Slovensko). Agenda 4% sexuálnej menšiny sa stala politickým programom dnes v parlamente 2. najsilnejšej strany, pričom jej politická sila v parlamente nezodpovedá nastaveniu spoločnosti. Je nafúknutá liberálnymi médiami a zahraničnými agentami. Navyše program, kde sa prejavený iný názor na 72 pohlaví, s ktorým prichádza LGBTi ideológia, má trestať väzením, sa inak ako liberálne progresívnym extrémizmom nazvať nedá. A strana, ktorá ho presadzuje, je jednoducho v demokratickej spoločnosti, ktorá stojí na rešpekte k inému názoru, extrémistická.

Aj eurovoľby ukázali, že dnes stojíme na póloch. Na jednej strane celé politické spektrum vysali progresívci. Druhú stranu vysáva Smer. Potrebujeme sa veľmi rýchlo dostať späť. Späť do priestoru, kde prebieha diskusia, kde sa ľudia navzájom počúvajú, hľadajú sa riešenia, kde REŠPEKTUJEM INÝ NÁZOR. V tom priestore sa dajú hľadať riešenia spolužitia v oblastiach s marginalizovanými skupinami, či riešenia na nelegálnu migráciou. V tom priestore sa dajú hľadať riešenia na zlepšenie života sexuálnych menšín. V tom priestore sa môže zrodiť mier na Ukrajine.