Čo sa stane s národnými menami po rozpade eura?

Európa 3. apríla 2017 (HSP/welt/Foto: TASR/AP-Michael Probst)

Bank of America zverejnila štúdiu “Deň po eure” od Athanasiosa Vamvakidisa o tom, ako by to vyzeralo s národnými menami po rozpade eura

Vamvakidis použil tzv. metódu CGER od Medzinárodného menového fondu, ktorá je založená predovšetkým na nerovnováhe medzi národnými ekonomikami. Výsledkom je, že nová nemecká marka by zaznamenala najvyššiu silu, jej hodnota by narástla o približne 15 %. Ale s najväčšou pravdepodobnosťou by vystúpila aj oveľa viac.

Na druhej strane by však nový francúzsky frank devalvoval o 5 %, nová španielska peseta a nová grécka drachma dokonca až o 7,5 %. Ak by teda nastal “deň po eure”, marka by bola drahšia ako južné nástupnícke meny až o 30 alebo 40 %, so zodpovedajúcimi dôsledkami pre exportnú ekonomiku.

Pre Vamvakidisa je dôležité, že éra mimoriadne uvoľnenej menovej politiky Európskej centrálnej banky (ECB) bude nakoniec ukončená v blízkej budúcnosti, čo spôsobí mnohým štátom problémy s vysokým dlhom: “Aj keď to bude trvať dlhšie, kým ECB úrokové sadzby zvýši, úroková záťaž pre periférie sa zvýši v najbližších rokoch.”

V skutočnosti sa dlh juhoeurópskych krajín v posledných rokoch dramaticky zvýšil aj bez toho, aby sa úrokové náklady nejako zvýšili. Napríklad španielsky štátny dlh sa takmer strojnásobil od roku 2008 zo 440 miliárd na takmer 1,2 bilióna eur. Úroková záťaž stúpla len o 80 %, zo 17 na 31 miliárd eur.

Ešte významnejší je vplyv politiky nulovej úrokovej sadzby v prípade Talianska. Z 1,67 bilióna eur v roku 2008 vzrástol dlh na 2,27 bilióna, pričom dnes platí úroky za 66 miliárd eur, zatiaľ čo v roku 2008 za viac ako 80 miliárd eur. To by podľa Vamvakidisa znamenalo dlhodobé riziká pre euro. “Je len otázka času, že trhy znovu spochybnia svoju udržateľnosť v eurozóne,” predpovedá ekonóm.

Ponúka však aj recept, ako by sa dalo tomu zabrániť. A týka sa to predovšetkým Nemecka, ktoré nech posilní domáci dopyt a umožní infláciu, ktorá by sa dostala tesne pod 2 %, a to po dobu niekoľkých rokov. Tak by ECB mohla dlhšie ponechať svoju politiku nulovej úrokovej sadzby.

Nemecko by však muselo investovať podstatne viac a robiť väčší dlh. “Domnievame sa však, že takáto politika je nepravdepodobná,” píše Vamvakidis, “čo znamená, že riziko rozpadu eurozóny v dlhodobom horizonte rastie.”