Zdá sa mi, že aj mnohí z tých, ktorí v rokoch totality dokázali byť verní svojej viere, angažovali sa pre ňu, aj sa dokázali pre ňu  niečoho vzdať a obetovať sa pre ňu napríklad aj prijať diskrimináciu, či dlhoročné väzenie a usilovali sa ju odovzdať za cenu nemalých obetí aj nasledujúcej generácií,  v druhej či tretej generácií už mnohí ich potomkovia žijú celkom svetským spôsobom života a kresťanské hodnoty nie sú pre ich život rozhodujúce. Nikomu nevidím do svedomia, no štatistiky, ktoré niečo vyjadrujú o negatívnych javoch a životných prejavoch v rozhodujúcich situáciách, nám mnoho o spôsobe života obyvateľov Slovenska i štátov Európy odhaľujú. Tiež správanie sa mnohých, osobitne mladej generácie môže byť pre nás, ktorým záleží na hodnotách, ktoré sú podstatné pre správny a večný život, varovaním. Štatistické ukazovatele nás varujú, že aj mnohí z tých, ktorí sa ešte za kresťanov pokladajú a zapájajú sa do života Cirkvi, konajú v rozpore zo základnými Božími požiadavkami.  Iste to má viaceré príčiny. Ale jednou môže byť aj to, či súčasná Cirkev je schopná a usiluje sa tými najsprávnejšími a najúčinnejšími spôsobmi vplývať na človeka, spoločnosť, alebo aspoň na tých, na ktorých má priamy dosah, ktorí sa k nej hlásia a aktívne sa zapájajú do jej života.

Často som si pri počúvaní, či čítaní farských oznamov všimol, že okrem najzákladnejších informácií o čase bohoslužieb a spovedania, stručného liturgického kalendára, viaceré oznamy sa týkali programu na voľný čas a programu pre záujmové skupiny. Plesy, tancovačky, výlety, športové podujatia,  vzdelávacie aktivity, koncerty, stretnutia mladých, otcov, matiek, detí, detské tábory, turistika, opekačky…, alebo aj také ktoré sa aj nazývajú ako duchovné stretnutia, no ich obsah tomu celkom nezodpovedá. Akoby sme chceli vytvárať čo najviac rozličných aktivít a najlepší sú tí, ktorí sa do nich zapájajú čím viac a ak sú ochotní zapojiť sa popri tom aj aktívne do liturgie a upratovania kostola a pastoračného centra, tak sú pokladaní za najlepších kresťanov, od ktorých by sme si mali brať príklad. Keďže mám už svoj vek a nejaké skúsenosti,  vidím, ako mnohí, ktorí sa do takýchto aktivít zapájali, či už ako účastníci, alebo aj ako aktivisti či animátori, postupne prešli inde, niektorí aj prirodzene dospeli a, Cirkev znova lanári ďalších a začína stále odznova. Tí odchádzajú často do svetských spoločenstiev, pretože tie cirkevné sa po čase stanú pre nich nezaujímavé. No akoby už nemala dostatok síl a prostriedkov a už ani kvalitou sa nevyrovná podobným aktivitám, ktoré organizujú iné inštitúcie, či aktivisti, takže  pozitívne ovocie takýchto aktivít akosi nevidieť. Nemám naozaj nič proti tomu, ak sa miništranti aj s duchovnými dohodnú, že si pôjdu zahrať futbal, hokej či iný šport, či spoločne vypijú pohár vína, či piva. Alebo rodiny ktoré sa stretávajú v kostole spoločne zúčastnia nejakej zábavy, či sa vyberú na výlet… Len si myslím, že Cirkev uprostred rozličných zbytočných a nie vždy vydarených aktivít, ktorými sa snaží upútať čím viacerých, skôr vyčerpá a odradí mnohých svojich členov a efekt je žiaľ väčšinou opačný. Cirkev takto často pripravuje len aktivistov a štatistov pre iné inštitúcie, aj pre také, ktoré s ňou veľmi nesympatizujú… Namiesto toho, aby dvíhala, obohacovala a integrovala svojich členov a posilňovala svoje štruktúry do náročných zápasov, ich vyprázdňuje a pribúda problémov, ktoré nielenže sa nesnaží riešiť, ale ich zakrýva zbytočnými a prázdnymi aktivitami. Je podľa mňa na mieste niekedy otázka, či neinvestuje do zbytočností, hlúpostí, povrchnosti, prázdnoty, balastu…? Evanjelium pozýva k rozvahe, zodpovednosti, k čnosti, k hodnotám a učí hodnotiť podľa kvality ovocia.

Vie Cirkev sama a vedia jej členovia, aspoň tí, ktorí majú ešte trpezlivosť a sily prichádzať v nedele a sviatky na bohoslužby a prispievať na jej potreby, čo je náplňou ich kresťanstva a hlavným poslaním Cirkvi? Napriek tomu, že Cirkev má otvorený prístup do médií, všetkých základných a stredných škôl, slobodne pripravuje prvo prijímajúcich, birmovancov, snúbencov, nemám dojem, že by dnešní mladí ľudia boli vzdelanejší než naša generácia, ktorá tieto možnosti v dnešnej miere nemala, ale oveľa viac sa jej dostávali informácie i formácia v rodinách, pri bohoslužbách od kňazov i v živote. Stačí si porovnať štatistiky správania súčasnej mladej generácie a tej, s pred tridsiatich- štyridsiatich rokov. Iste sú tu aj iné faktory, ktoré majú na súčasného človeka výrazný vplyv nielen pozitívnym smerom. Ale je Cirkev schopná aspoň pomenovať a označiť niektoré vplyvy, keď sa mi zdá, že nedokáže sama zhodnotiť, čo ju buduje a čo rozkladá v nej samotnej, do čoho vkladá investície a aký to má dosah pre súčasnosť aj budúcnosť? Ona bola vždy v dejinách, ktorá držala a budovala, vychovávala osobnosti,  rodiny, národy, svet a viedla ho k šťastnej večnosti a tým aj k usporiadanej, tvorivej forme života tu na zemi. Platí to  aj dnes? Neprispôsobila sa ona celkom  svetu namiesto, toho aby bola preň svetlom, kvasom a soľou, ktorá je potrebná na prežitie a udáva smer a náplň života jednotlivcom, rodinám, národom i spoločnosti? Myslím si, že jej úlohou vždy bolo a je niečo viac, ako budovať pozemské šťastie človeka. O to sa pokúšali mnohé systémy a tí, ktorí sa v Cirkvi k takýmto prúdom pridali zahynuli s nimi. Ešte máme v pamäti organizácie Mierového hnutia katolíckych duchovných, či združenie Pacem in teriss za bývalého režimu, či niektorých kňazov, ktorí sa pridali na stranu jej prenasledovateľov, ktorí sa netajili cieľom ju zničiť. Úlohu Cirkvi nie je možné ani v súčasnej dobe zredukovať na humanizmus a pacifizmus pomocou populizmu. Na to, aby že nám bolo dobre na zemi. Ježiš túto cestu odmietol  a nepodľahol tlaku svojich súčasníkov riešiť problémy politickou cestou a budovať vlastnú kariéru, ale svoj život obetoval za nás, bol umučený, ukrižovaný, zomrel a na tretí deň vstal z mŕtvych. On chce našu plnú angažovanosť pre evanjelium, ktoré  formuje nie podľa ľudských predstáv, ale podľa Božieho poriadku a  Ježišovho učenia a života.  On pozýva k obete, nie k pohodovému životu a voľno časovým aktivitám. Biskupov a kňazov neposlal budovať lepší svet a zakladať mierové iniciatívy, ale ohlasovať evanjelium  a prinášať jeho nekrvavú obetu a pre väčšinu apoštolov a ich nasledovníkov v prvých troch storočiach, to znamenalo takmer istú mučenícku smrť a u nás počas rokov komunizmu prenasledovanie a diskrimináciu.   On riešil problémy tým, že učil ľudí predchádzať ich príčinám, nielen odstraňovať dôsledky.

Nie preto ideme v nedeľu na sv. omšu, že máme voľný deň a máme čas, ale pretože je nedeľa a osobitne v tento deň nás pozývaj Ježiš a Cirkev nám to prikazuje. Nie preto že chodím do kostola som kresťanom, ale pretože som kresťanom a naplno žijem kresťanským životom, preto cítim potrebu žiť duchovným a sviatostným životom. Ruský film Pokánie sa končí otázkou starej ženy, ktorá si pamätala, že cesta kedysi viedla ku chrámu “Načo je táto cesta, ktorá nevedie do chrámu.” Aj dnešná Cirkev by mala mať na pamäti  svojho zakladateľa a byť verná poslaniu, ktoré jej zveril On.  Je faktom, že mnohí dnešní ľudia a sa o Boha a Cirkev ignorujú, ale  Cirkev a kresťania by si mali uvedomiť svoju zodpovednosť za to, čo im bolo zverené, aj za to čo ponúkajú svetu a spoločnosti.

Ľudovít Košík