Spoločné vyhlásenie vydané v piatok v Pekingu sa začína slovami, že saudskoiránska dohoda bola dosiahnutá “v reakcii na ušľachtilú iniciatívu prezidenta Si Ťin-pchinga”. Na dramatickom začiatku sa ďalej uvádza, že Saudská Arábia a Irán vyjadrili “uznanie a vďaku” Si Ťin-pchingovi a čínskej vláde “za usporiadanie a sponzorovanie rozhovorov a úsilie, ktoré vynaložili na ich úspech”.

V spoločnom komuniké sa spomína aj Irak a Omán za podporu saudsko-iránskeho dialógu v rokoch 2021 – 2022. Salíciou však je, že Spojené štáty, ktoré sú už takmer osem desaťročí tradične dominantnou mocnosťou v západoázijskej politike, nikde nefigurujú.

Napriek tomu ide o zmierenie dvoch najväčších regionálnych mocností v oblasti Perzského zálivu. Ústup USA znamená kolosálne zlyhanie americkej diplomacie. Zostane čiernou škvrnou v zahraničnopolitickom dedičstve prezidenta Bidena.

Biden však za to musí niesť vinu. Takéto kataklizmatické zlyhanie možno do veľkej miery pripísať jeho horlivosti pri presadzovaní neokonzervatívnych dogiem ako doplnku americkej vojenskej sily a Bidenovmu častému zdôrazňovaniu, že osud ľudstva závisí od výsledku vesmírneho zápasu medzi demokraciou a autokraciou.

Čína ukázala, že Bidenova hyperbola je klamná a je v rozpore s realitou. Ak Bidenova moralistická, neuvážená rétorika odcudzila Saudskú Arábiu, jeho pokusy potlačiť Irán sa stretli s tvrdohlavým odporom Teheránu. A v konečnom dôsledku Biden doslova donútil Rijád aj Teherán hľadať protiváhu, ktorá by im pomohla zatlačiť jeho despotický, panovačný postoj.

Ponižujúce vylúčenie USA z centra západoázijskej politiky predstavuje pre superveľmoc “suezský moment”, porovnateľný s krízou, ktorú zažilo Spojené kráľovstvo v roku 1956, keď Briti museli pochopiť, že ich imperiálny projekt sa dostal do slepej uličky a starý spôsob konania – bičovanie slabších národov ako zdanlivá povinnosť globálneho vodcovstva – už nebude fungovať a povedie len ku katastrofálnej odplate.

Ohromujúca je pritom samotná mozgová kapacita, intelektuálne zdroje a “mäkká sila”, ktorú Čína zapojila do hry, aby prekonala USA. USA majú v západnej Ázii najmenej 30 vojenských základní – päť len v Saudskej Arábii – ale stratili plášť lídra. Keď sa nad tým zamyslíme, Saudská Arábia, Irán a Čína urobili svoje prelomové vyhlásenie práve v deň, keď bol Si Ťin-pching zvolený na tretie funkčné obdobie za prezidenta.

To, čo vidíme, je nová Čína pod vedením Si Ťin-pchinga, ktorá klusá po vysokom pahorku. Zaujíma však sebavedomý postoj, ktorý si nenárokuje žiadne vavríny. Nie sú tu žiadne známky “syndrómu ríše stredu”, pred ktorým varovali americkí propagandisti.

Naopak, pre svetové publikum – najmä pre krajiny ako India alebo Vietnam, Turecko, Brazília alebo Južná Afrika – Čína predstavila spásonosný príklad toho, ako môže v budúcnosti fungovať demokratizovaný multipolárny svet – ako je možné zakotviť diplomaciu veľmocí na konsenzuálnej, zmierovacej politike, obchode a vzájomnej závislosti a dosiahnuť výsledok, ktorý bude výhodný pre obe strany.

Z toho vyplýva ďalšie veľké posolstvo: Čína ako faktor globálnej rovnováhy a stability. Nie je to len ázijsko-tichomorská a západná Ázia, kto ju sleduje. Medzi divákmi sú aj Afrika a Latinská Amerika – v skutočnosti celý nezápadný svet, ktorý tvorí veľkú väčšinu svetového spoločenstva, ktoré je známe ako globálny Juh.

To, čo pandémia a ukrajinská kríza vyniesli na povrch, je latentná geopolitická realita, že globálny Juh odmieta politiku neomerkantizmu, ktorú Západ presadzuje v šate “liberálneho internacionalizmu”.

Západ sa usiluje o hierarchický medzinárodný poriadok. Nedávno to v nestráženej chvíli s rasistickým podtónom vyriekol nikto iný ako šéf zahraničnej politiky EÚ Josep Borrell, keď z verejnej tribúny povedal, že “Európa je záhrada. Zvyšok sveta je džungľa a džungľa by mohla napadnúť záhradu.

Zajtra by Čína mohla rovnako dobre spochybniť hegemóniu USA na západnej pologuli. Nedávny dokument čínskeho ministerstva zahraničných vecí s názvom “Hegemónia USA a jej nebezpečenstvo” nám hovorí, že Peking už nebude v defenzíve.

Medzitým dochádza k preskupeniu síl na svetovej scéne, pričom na jednej strane stoja Čína a Rusko a na druhej strane USA. Nie je veľkým posolstvom, že práve v predvečer historického vyhlásenia v Pekingu v piatok saudskoarabský minister zahraničných vecí princ Faisal bin Farhan Al Saud nečakane pristál v Moskve na “pracovnej návšteve” a išiel sa zhovárať s ministrom zahraničných vecí Sergejom Lavrovom, ktorý bol viditeľne potešený?

Samozrejme, nikdy sa nedozvieme, akú úlohu by Moskva zohrala v zákulisí v koordinácii s Pekingom pri budovaní mostov medzi Rijádom a Teheránom. Vieme len, že Rusko a Čína aktívne koordinujú svoje zahraničnopolitické kroky. Je zaujímavé, že 6. marca prezident Putin telefonoval s iránskym prezidentom Ebrahimom Raisim.

Odvaha dúfať

Je isté, že geopolitika západnej Ázie už nikdy nebude taká ako predtým. Reálne sa objavil prvý jarný vrabec, ale ľad sa roztopil len na tri či štyri prúty od brehu. Napriek tomu slnečné lúče dávajú nádej a signalizujú, že prídu teplejšie dni.

Je mysliteľné, že Rijád už nebude mať žiadny náklad s diabolskými sprisahaniami, ktoré sa spriadajú vo Washingtone a Tel Avive s cieľom resuscitovať protiiránsku alianciu v západnej Ázii. Nie je ani vylúčené, že sa Saudská Arábia zúčastní na akýchkoľvek americko-izraelských útokoch na Irán.

To výrazne izoluje Izrael v regióne a robí USA bezzubými. Z vecného hľadiska to rozptyľuje horúčkovité úsilie Bidenovej administratívy, ktorá sa v poslednom čase snaží presvedčiť Rijád, aby sa pripojil k Abrahámovým dohodám.

Významný je však komentár v Global Times, ktorý trochu odvážne poznamenal, že saudskoiránska dohoda “predstavuje pozitívny príklad pre ďalšie horúce regionálne otázky, ako je zmiernenie a urovnanie izraelsko-palestínskeho konfliktu. A v budúcnosti by Čína mohla zohrávať dôležitú úlohu pri budovaní mosta pre krajiny na riešenie dlhodobých pálčivých problémov na Blízkom východe, tak ako to urobila tentoraz.”

V spoločnom komuniké vydanom v Pekingu sa skutočne uvádza: “Tri krajiny [Saudská Arábia, Irán a Čína] vyjadrili záujem vynaložiť všetko úsilie na posilnenie regionálneho a medzinárodného mieru a bezpečnosti.” Čína vytiahla zvyk z klobúka? To ukáže čas.

V súčasnosti však bude mať saudsko-iránske zblíženie určite pozitívne dôsledky na snahy o rokovanie o urovnaní v Jemene a Sýrii, ako aj na politickú nestabilitu v Libanone.

Okrem toho sa v spoločnom komuniké zdôrazňuje, že Saudská Arábia a Irán majú v úmysle oživiť Všeobecnú dohodu o spolupráci v oblasti hospodárstva, obchodu, investícií, technológií, vedy, kultúry, športu a mládeže z roku 1998. Celkovo možno povedať, že stratégia maximálneho nátlaku Bidenovej administratívy na Irán stroskotala a sankcie Západu voči Iránu sa stali neúčinnými. Možnosti politiky USA voči Iránu sa zmenšili. Inak povedané, Irán získava strategickú hĺbku na rokovania s USA.

Ostrie sankcií USA spočíva v obmedzení obchodu s ropou a prístupu Iránu k západným bankám. Je celkom možné, že sa začne odvetná reakcia, keďže Rusko, Irán a Saudská Arábia – tri krajiny, ktoré sú najväčšími producentmi ropy a plynu – začnú urýchlene hľadať platobné mechanizmy, ktoré by obchádzali americký dolár.

Čína už o takejto dohode rokuje so Saudskou Arábiou a Iránom. Obchodné a hospodárske transakcie medzi Čínou a Ruskom už nepoužívajú na platby americký dolár. Je dobre známe, že akékoľvek výrazné oslabenie postavenia dolára ako “svetovej meny” bude znamenať nielen záhubu pre americké hospodárstvo, ale ochromí aj schopnosť USA viesť “večné vojny” v zahraničí a presadiť svoju globálnu hegemóniu.

Podstatné je, že zmierenie medzi Saudskou Arábiou a Iránom je zároveň predzvesťou ich prijatia za členov BRICS v blízkej budúcnosti. Je isté, že v tejto oblasti už existuje rusko-čínske porozumenie. Členstvo Saudskej Arábie a Iránu v BRICS radikálne zmení dynamiku moci v medzinárodnom systéme.