Pán doktor, boli ste menovaný ministrom spravodlivosti Borisom Suskom do Rady vlády pre ľudské práva. Aké sú vaše očakávania a aké hlavné úlohy pred vami stoja?

Som veľmi rád, že Rada vlády pre ľudské práva konečne prekonala svoj doterajší hendikep, ktorým bol fakticky monopol jedného názoru. Medzi odborníkmi, ktorí tam boli menovaní doteraz a ktorí mali zastupovať občiansku spoločnosť, predtým jednoznačne dominovalo liberálne až progresívne videnie sveta. Ľudské práva sa vnímali takmer výlučne cez prizmu tohto svetonázoru.

Moje menovanie znamená ukončenie tohto stavu. Verím, že sa mi do Rady vlády podarí prinášať aj iné, doteraz opomínané, no zásadné témy ľudských práv – ako je právo na zdravie, právo na život či právo na rodinu. Hoci sme tam s rovnakým hodnotovým videním momentálne menovaní iba dvaja spomedzi deviatich odborníkov, a nedochádza tak k žiadnemu prevratu síl, môžeme priniesť potrebnú pluralitu a otvoriť diskusiu.

Chcem poukázať na to, že ľudské práva máme aj my a že to nie je len záležitosť subjektívnych politických požiadaviek. Ako poznamenal bývalý český prezident Václav Klaus, v spoločnosti sa rozmáha takzvaný „humanrightizmus“. Ide o ideológiu založenú na tom, že akákoľvek skupina označí svoje požiadavky za ľudské právo, o ktorom sa už vraj nesmie hlasovať a musí sa bezpodmienečne prijať. Verím, že sa tento prístup podarí zmeniť a podnietim v rade skutočne odbornú a vecnú diskusiu.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Referendum po desiatich rokoch: Gesto alebo reálna zmena?

Od referenda o rodine uplynulo už viac ako desať rokov. Keď sa pozriete na dnešnú legislatívu a nálady v spoločnosti, malo toto referendum reálny politický a legislatívny dopad, alebo zostalo len symbolickým gestom?

Dopad referenda je merateľný jasnými faktami a politická scéna vtedy citlivo navnímala reálnu silu konzervatívneho voliča. Vo februári 2015 prišlo v mrazivom počasí k urnám takmer milión ľudí, čo bol obrovský úspech. A to napriek tomu, že vtedajší mediálny front bol absolútne jednotný proti nám. Referendum bolo vtedy lakmusovým papierikom, vďaka ktorému sme zistili, že v slovenskom mediálnom hlavnom prúde absentuje objektivita a pluralita, čo následne podnietilo vznik nových alternatívnych médií.

V referende sme mali tri hlavné ciele: ochranu manželstva, právo rodičov prioritne rozhodovať o výchove svojich detí na školách v otázkach sexuality a ochranu adopcií tak, aby deti mali právo na otca a mamu. Štvrtá otázka, týkajúca sa inštitútov podobných manželstvu, bola vtedy súdom vylúčená.

Keď sa pozrieme na stav legislatívy dnes, nie sme na tom o desať rokov horšie, ale naopak. Už samotný zber podpisov viedol v roku 2014 k ústavnej ochrane manželstva muža a ženy. Následne sme sa posunuli k ochrane práv rodičov pri školskej výchove a k legislatívnemu zákazu surogátneho materstva, ktoré vnímame ako neprípustné prenajímanie materníc a degradáciu dieťaťa na produkt. V spoločnosti aj zákonoch stále pevne prevláda presvedčenie, že manželstvo je tu primárne na to, aby sa rodili a vychovávali deti, a preto prirodzene patrí mužovi a žene.

Mnohí politológovia a marketéri však spätne hodnotia vtedajšiu kampaň Aliancie za rodinu ako začiatok hlbokej polarizácie Slovenska. Nevnímate to s odstupom času ako chybu?

V parlamente majú poslanci dve tlačidlá: jedno je „za“ a druhé „proti“. Nevnímame to predsa ako polarizáciu, ktorú by sme mali vyriešiť tým, že tie tlačidlá odstránime a zrušíme samotnú možnosť voľby. Ak by sme zakázali odlišné názory, skončili by sme v totalitnom režime, kde idú všetci povinným smerom.

Obvinenie z polarizácie sa dnes často používa ako politická zbraň na zastrašovanie oponenta. Treba sa však opýtať, kto tie témy reálne otvára. Sme to my, ktorí chceme ponechať veci v stave, v akom overene fungovali tisícročia, alebo tí, ktorí tieto otázky neustále otvárajú a nanucujú ich spoločnosti?

Polarizácia je v demokracii prirodzený stav, keď sa človek musí rozhodnúť medzi tým, čo považuje za dobré a čo za zlé. Liberálna revolúcia, ktorá v západnom svete prebieha, sa však nikdy nekončí. Jej podstatou je fragmentácia spoločnosti až na úroveň jednotlivca a spochybňovanie jeho vlastnej identity, kedy človek stráca istotu v tom, kým je. Pre liberálnu ideológiu je konflikt spôsobom existencie – dosiahne sa jeden legislatívny posun a okamžite vzniká ďalšia požiadavka na spor. Začalo sa to rozvodmi, pokračovalo registrovanými partnerstvami, homosexuálnymi manželstvami, adopciami a dnes sme svedkami pretláčania rodových identít. Naopak, snaha o stabilnú rodinu spoločnosť spája a dáva jej pevné základy.

Ľudská dôstojnosť a odmietnutie salámovej metódy

Ako verejne známa tvár konzervatívneho spektra, necítite spoluzodpovednosť za to, v akom ostrom tóne sa dnes na Slovensku diskutuje o kultúrno-etických otázkach?

Nenesiem za to zodpovednosť. V Aliancii za rodinu sa striktne vyhýbame metódam, ktorým sa v marketingu hovorí „blaming a shaming“ – teda osobnému osočovaniu, ohováraniu alebo snahe verbálne zosmiešniť a zahanbiť názorového oponenta. V našich oficiálnych výstupoch nenájdete pejoratívne označovanie osôb s odlišným názorom.

Zistili sem, že takéto prostriedky k obhajobe hodnôt nepotrebujeme. To, ako sa správa protistrana, ovplyvniť nedokážeme, no pre zachovanie našej vlastnej vnútornej integrity nemôžeme klesnúť na úroveň osobných útokov.

Ako právnik určite rešpektujete pluralitu. Kde je pre vás osobne hranica, kedy sa legitímna obrana vašich hodnôt končí a začína sa obmedzovanie práv alebo dôstojnosti ľudí z LGBTQ+ komunity?

V prvom rade zastávam názor, že každý človek má rovnaké ľudské práva. Nemali by sme vytvárať špeciálne kategórie práv pre konkrétne ideológie či skupiny. Sú to ľudské bytosti a odmietam ich nálepkovať písmenkami. Každý človek, vrátane tých, ktorí pociťujú príťažlivosť k rovnakému pohlaviu, disponuje rovnakou ľudskou dôstojnosťou. Ak by niekomu z tohto dôvodu psychicky alebo fyzicky ubližovali či ho týrali, vždy sa ho musíme zastať.

Rešpektovanie ľudskej dôstojnosti však automaticky neznamená, že štát musí schvaľovať správanie, ktoré dotyčnému človeku v konečnom dôsledku škodí. Pri referende sme nedokázali verejnosti dostatočne jasne vysvetliť, že náš odpor k registrovaným partnerstvám nevyviera z nenávisti, ale z presvedčenia, že takýto spôsob života má negatívne dopady na nich samých, vrátane zdravotných dôsledkov. Ak máme niekoho radi, nemôžeme schvaľovať konanie, ktoré mu neprospieva. Dôstojnosť človeka sa navyše nevyčerpáva len jeho sexualitou; človek má množstvo iných dôležitých stránok, na základe ktorých môžeme spolupracovať a žiť v úcte.

Prečo sú fiduciárne vyhlásenia politickým medzikrokom

Ak dvaja ľudia rovnakého pohlavia žijú v spoločnej domácnosti, čelia praktickým prekážkam v oblasti dedenia či nahliadania do zdravotnej dokumentácie. Akceptovali by ste ako právny kompromis úpravu týchto vecí napríklad cez fiduciárne vyhlásenia v Občianskom zákonníku, pokiaľ by sa striktne vyhli pojmom manželstvo a adopcia?

Z pozície práva nemôžem podporovať inštitúty, ktoré by uľahčovali správanie, ktoré nepovažujem pre spoločnosť za prínosné. Manželstvo si štát ctí a chráni ho tým, že mu dáva exkluzívne privilégia, pretože je základom pre rodenie a výchovu detí. Ak tieto práva rozdelíme akýmkoľvek iným formám spolužitia, status manželstva devalvujeme. Pri fiduciárnych dôverníkoch navyše vieme, že v skutočnosti nejde o vyriešenie praktických otázok. Ide o vytvorenie nového právneho statusu uznaného štátom, čo je len politický medzikrok k dosiahnutiu plnohodnotných homosexuálnych manželstiev.

Konkrétne praktické problémy, ktoré spomínate, sú pritom v našom právnom systéme dávno vyriešené. Pokiaľ ide o nahliadanie do zdravotnej dokumentácie – partneri nemôžu požadovať nadpráva oproti manželom. Ak sa odo mňa ako od manžela z dôvodu lekárskeho tajomstva vyžaduje úradné plnomocenstvo, je prirodzené, že sa vyžaduje aj od osôb žijúcich v inom type vzťahu. V oblasti dedenia zasa platí, že každý, kto žije v spoločnej domácnosti s poručiteľom aspoň jeden rok a stará sa o ňu, patrí automaticky do príslušnej dedičskej skupiny. Môžu to byť dvaja bratia či dve sesternice. Právne nároky preto netreba viazať na sexuálny vzťah, ten je z hľadiska štátu nepodstatný.

Zároveň odmietam, aby zmenou dedičského práva pre alternatívne zväzky boli ukrátené maloleté deti zosnulého. Dedičstvo je posledným finančným a majetkovým zabezpečením dieťaťa od rodiča. Ak dieťa kvôli iným zväzkom príde o majetkový podiel, hrozí mu pád do sociálnej siete a náklady na jeho podporu nakoniec zaplatia z daní všetci ostatní občania.

Zhoršujúca sa dostupnosť zdravotnej strarostlivosti a tichá cenzúra z EÚ

V diskusiách sa pravidelne stretávate s názorovými oponentmi. Zaznel niekedy z ich úst argument v kultúrno-etických otázkach, ktorý ste považovali za racionálny a hodný vážnej debaty?

V doterajších diskusiách som nezažil argument protistrany, ktorý by som považoval za hlboko racionálny alebo legislatívne prínosný. Väčšinou išlo o presadzovanie subjektívneho pohľadu na svet pod rúškom nároku na právo. Akceptujem ich argumenty len vtedy, keď hovoria o ochrane ľudskej dôstojnosti a práve na život – v tom im dávam za pravdu a v takých prípadoch by som sa ich zastal.

Paradoxom však je, že samotní predstavitelia tohto sektora sa priamej diskusii so mnou zoči-voči vyhýbajú. Radšej namiesto seba posielajú politických zástupcov, ktorí tému využívajú na vlastnú kampaň a PR. Ich téza znie, že o ľudských právach sa nediskutuje, hoci s týmito požiadavkami chodia do parlamentu. Ak budeme v Rade vlády schopní sadnúť si za jeden stôl a pozrieť sa vecne na argumenty, bude to úspech.

Kde vidíte v súčasnosti najväčší problém v oblasti ľudských práv na Slovensku a v medzinárodnom meradle?

Keďže sa viac ako dvadsať rokov profesionálne venujem právu na zdravie, na Slovensku vnímam ako kritický problém zhoršujúcu sa dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Právo na zdravie sa občanom reálne vzďaľuje. Mnohé úkony a lieky, ktoré boli v minulosti bezplatné, si dnes pacienti musia doplácať, a mnohí na to z finančných dôvodov nemajú, čo vážne ovplyvňuje kvalitu a dĺžku ich života.

V medzinárodnej a európskej oblasti vidím akútne ohrozenie slobody slova, slobody prejavu a náboženskej slobody. Európska únia pod vznešenou zámienkou boja proti zneužívaniu detí zavádza plošnú kontrolu súkromných správ a chatov občanov prostredníctvom nástrojov umelej inteligencie. Tieto kroky sa schvaľujú v skrátených konaniach a cez letné obdobie, kedy je v parlamente nižšia účasť poslancov, čím sa obchádzajú štandardné demokratické procesy. Použiť tému ochrany detí na plošné narušenie súkromia miliónov ľudí považujem za nebezpečný precedens a faktický začiatok obmedzovania občianskych slobôd v Európe.