Môj profil 
Predplatné
Medzi tým, keď človek robí veci, na ktoré má talent, a tým, keď robí veci, na ktoré talent nemá, je veľký rozdiel: asi ako medzi nebom a peklom. Keď robíte to, k čomu máte prirodzené danosti, všetko sa darí, všetci vás chvália. To je nebo: úspech, radosť, ľahkosť. Keď robíte to, na čo prirodzené danosti nemáte, môžete sa trápiť koľko chcete, nakoniec to vždy vypáli v najlepšom prípade nemastne-neslane. To je peklo: kopa námahy a zmaru. Všetci s tým máme skúsenosť, ale nie každý sa dokáže v živote zmieriť s tým, že má robiť to, pre čo bol stvorený.
Eduard Chmelár je bez akýchkoľvek pochýb jedným z najbrilantnejších rečníkov, publicistov, analytikov, glosátorov, akí na Slovensku sú. Keby začal rozprávať na schôdzi chovateľov chobotníc, nepochybujte o tom, že by urobil bez prípravy takú skvelú dvojhodinovú prednášku o chove chobotníc, že by ho hneď pozvali do New Yorku prednášať na medzinárodnú chobotničiarsku konferenciu ako hlavnú hviezdu. Jednoducho, sú veci, v ktorých je vyslovene geniálny. Žiaľ, zatiaľ nerozpoznal, že pre niektoré iné veci sa prosto nenarodil.
Už v minulosti sa opakovane pokúšal vstúpiť do politického ringu a opakovane neuspel. Nie preto, že by robil v niečom nejakú príliš veľkú chybu, ale jednoducho on nie je tou rybou, ktorá pláva v kalných politických vodách úplne samozrejme a intuitívne … skrátka ako ryba. A teraz to skúša znovu.
Tu by mohla nasledovať siahodlhá analýza, prečo to tak je, ktoré sú tie slabé miesta, na ktorých mohol popracovať, v čom nie je presvedčivý, ale bolo by to všetko iba obchádzanie základného faktu, že on skrátka nie je typovo predurčený na to, byť tvrdým a súčasne milovaným charizmatickým vodcom strany, za ktorým pôjdu masy.
Ale na druhej strane, sú tu aj konkrétnejšie pomenovateľné dôvody, prečo je aj tento jeho nový projekt odsúdený na to, aby dopadol rovnako ako tie predošlé. Zakladať novú ľavicovú stranu bez známych a zaujímavých tvárí, bez koaličného potenciálu, bez príbehu, bez peňazí, bez sponzorov, s mdlým logom, ktoré je niekde na polceste medzi logom tureckého zelovoca a okresnej konfederácie materských škôl, a najmä teraz, keď je politická scéna prepchatá inými amatérmi a populistami – to jednoducho nemôže vydať na päť percent, ktoré by takúto stranu posunuli do parlamentu.
A to aj napriek tomu, že to, čo Chmelár hovorí, je úplne iná liga, než prázdne populistické táraniny a retardované heslá, ktoré sú väčšinou smutným štandardom na (nielen našej) politickej scéne. Bol by to naozaj dobrý program, a ešte lepšie by bolo, keby bola aspoň aká-taká nádej, že sa stane realitou. Kto neverí, môže si to prečítať sám na Chmelárovom facebooku:
Ako môže nová Chmelárova strana ovplyvniť výsledok budúcoročných parlamentných volieb? Keby (čisto teoreticky) získala viac ako päť percent, musela by si hľadať koaličného partnera. Logicky by ním asi mal byť Smer-SD, ktorý Chmelár kritizuje ako korupčný, zdiskreditovaný. Takéto spojenie by dávalo slušné šance, že spolu so SNS, prípadne ešte s niekým by tieto strany mohli vytvoriť vládu.
A keď nezíska potrebných päť percent? Odčerpá hlasy každému z troch najväčších politických táborov: najmenej Kotlebovmu, podstatne viac slniečkarskemu a možno ešte viac smeráckemu. Čomu pomôže takéto zahusťovanie volebného guláša? Pravdepodobnosti zostavenia vlády určite nie, skôr naopak: čím slabšie budú oba súperiace veľké tábory, tým silnejší bude tretí tábor, ĽSNS, a tým väčšia bude pravdepodobnosť, že sa nikomu nepodarí zložiť väčšinovú vládu. Je azda toto rafinovanou víziou veľkého vizionára Eduarda Chmelára?
Ivan Lehotský
.jpg)
.JPG)
