Kristián Šmelko totiž vytvoril dielo, ktoré zobrazuje muža otočeného zadkom, v ktorom má zapichnutý dvojkríž, štátny symbol Slovenskej republiky. Prvá reakcia farára Kuffu bola – veď to nie je možné… A rozhodol sa nemlčať, pretože podľa neho ten, kto mlčí pri krivde iných, je taký istý zločinec ako ten, ktorý krivdu spáchal. Podľa farára Kuffu dvojkríž v zadku nie je umenie, ale znevažovanie sedemdesiatich percent Slovákov, štátneho symbolu, odkazu Cyrila a Metoda, aj Ústavy. Nehovoriac o porušení zákona.

V rozhovore s Ing. Mgr. Maránom Kuffom, Dr.h.c., ale neostalo iba pri hodnotení tohto „umeleckého diela“ , jeho autora, či samotnej školy. Farár Kuffa hovorí o štrnásťročných dievčatách, ktoré k nemu prichádzajú dorezané s plačom po tranzícii, o prostitútkach a lesbách, ktorým pomohol dať dokopy telo aj dušu, o poslankyni Cigánikovej, ktorej dal v parlamente požehnanie, aj o pánovi Sulíkovi, ktorému vysvetlil, prečo ho napriek jeho inteligencii voliť nemôže. Červená niť je vždy rovnaká – nenávidieť hriech, ale milovať hriešnika.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Prednedávnom ste boli hlavným rečníkom na proteste pred budovou Národnej rady Slovenskej republiky. Bola to reakcia na dielo študenta VŠVU, ktorý ním vyjadril svoje cítenie politického diania a národnej identity, zobrazením dvojkríža v zadku.

Ja som sa o tom diele dozvedel tak, že moji priatelia a dievčatá v našom centre mi hovoria – pozri sa farár, toto tu je umenie. Pozrel som sa na tú fotku a vravím – veď to nie je možne… Aby diváci, ktorí nevedia, o čo ide, mali predstavu – bol tam chlapec, otočený zadkom, a v zadku mal zapichnutý dvojkríž. No, tak to teda nie. Čo to má byť?

Sila zlých je v zbabelosti dobrých. Apači mali také príslovie, Ribanna to vravela Old Shatterhandovi – kto mlčí pri krivde iných, je taký istý zločinec ako ten, ktorý krivdu spáchal. Toto je krivda a ja nebudem mlčať.

Veď tento chlapec tým potupil Boží majestát. Znevážil sedemdesiat percent Slovákov, lebo sedemdesiat percent Slovákov sa hlási ku kresťanstvu. Tých sedemdesiat percent ľudí vytvára HDP. Ak by pracovalo len tých zvyšných tridsať percent, tak škola toho chlapca ani neexistuje, lebo to čo by tých tridsať percent vyprodukovalo, by sme dali len na potraviny a zdravotníctvo. A na umenie už by nebolo čo dať, išlo by o prežitie. On teda tým sedemdesiatim percentám vôbec vďačí za to, že tá škola existuje a že na nej môže študovať. A on ich všetkých zneváži.

Znevážil sedemdesiat percent ľudí, znevážil znak Slovenskej republiky, znevážil nielen Slovákov, ale všetkých Slovanov. Znevážil odkaz svätého Cyrila a Metoda, znevážil Ústavu. V Ústave máme, že žijeme v tradícii svätého Cyrila a Metoda. Podrazil a znevážil všetko. A ešte aj porušil zákon. Porušenie zákona je, ak niekto zneváži, potupí rasu alebo náboženské cítenie iného, dopúšťa sa tým trestného činu. A my všetci mlčíme? Nie, ja nemlčím.

Neprišiel som sem preto, aby som toho chlapca odsúdil alebo popravil, ale aby som jeho, a jemu podobných, zastavil. Toto chcem urobiť. Povedal som to pred parlamentom a hovorím to aj tu.

Máme prejsť z tohto jeho brehu na druhý, ale len priechod je tenký ako žiletka, čiže bez bolesti a bez námahy to nebude. Ak ale chceme niečo dosiahnuť, musíme po tej žiletke prejsť. Ak by sme padli do jednej strany, padneme do nenávisti, a to by bola chyba. Ak padneme do druhej strany, padneme do zbabelosti. Tiež chyba. Tomu chlapcovi chceme dať možnosť. Akú? Po prvé ho zastaviť a po druhé, nech sa napraví.

Nie tak dávno som na parkovisku nacúval do auta iného človeka. Nikto tam nebol, ani som nespôsobil veľkú škodu. Ale krúžil som tam, až kým som toho človeka nenašiel. Nechcel som do neho nabúrať, čiže morálnu vinu nemám. Ale napraviť to musím. Ak by som to nespravil, tak už morálnu vinu mám. To isté spravil ten chlapec. Aj on „cúval“ a nabúral. Nevieme, či to bolo úmyselne, z frajeriny, z pýchy.  Alebo to veľké zlo spôsobil neúmyselne. Nech to teda napraví.

Podľa Evanjelia nemáme súdiť úmysel druhého, lebo ho nepoznáme. A keďže ja nepoznám jeho úmysel, dávam mu šancu – oprav sa. Preto som navrhol nízky trest. Ak ho prijme, prizná vinu. Nech povie – nabúral som, prepáčte. A ja mu odpustím. Ak neprijme, treba mu trest sprísniť, aby sa druhí báli. Lebo inak takí frajeri budú pribúdať. A jeho škola bude vychovávať zmije na hrudi, ktoré budú v rozpore s morálkou, a v rozpore so zákonmi, hrýzť druhých ľudí. Ak sa ho škola bude zastávať, netreba ju zrušiť. Ale zrušiť treba jej riaditeľa, alebo vyučujúcich, ktorí toto chcú a dovolia. Prečo? Pretože budú takýchto ľudí produkovať naďalej.

Pozor! Aj umelec musí jazdiť autom podľa svetských dopravných predpisov. My všetci ideme päťdesiatkou, stojíme na červenej, nejdeme do jednosmerky. Ale preto, že on je umelec, môže po meste jazdiť stovkou? On môže ísť do jednosmerky? On môže ísť na červenú? To teda nie. Sú dopravné predpisy, ktoré platia aj pre umelcov. A tak, ako existujú dopravné predpisy, existujú v civilnom živote, v našej spoločnosti, aj predpisy morálne. Ak má byť spoločnosť vyspelá a na úrovni, musia nejaké morálne predpisy platiť aj pre umelcov. Aj pre neho platí nezabiješ, nepokradneš. Či on si myslí, že keď je umelec, tak môže zabíjať, kradnúť? Nemôže. Môže rýchlo jazdiť? Nemôže. To si chlapec musí uvedomiť.

Volá sa Kristián Šmelko. Ak to bola mladícka nerozvážnosť, a prijme vinu, poprosí o odpustenie – odpustime mu. Ale ak to neprijme, tak je to pýcha. A túto pýchu treba zlomiť. Túžba neriadene vyniknúť je pýcha. Tak ak ukáže, že „nabúral“ neúmyselne, a je ochotný napraviť škodu, odpustime mu. Ale ak to spáchal naschvál, trest by som mu zvýšil.

Škola sa svojho študenta viac-menej zastávala. Dostala sa k vám aj nejaká reakcia tohto mladého chlapca?

Nie, nedostala. Len viem, že je kdesi od Spišskej Novej si. Ja si ho nájdem, a porozprávam sa s ním. Nie v nenávisti. Napoviem mu, čo by asi mal robiť. Ak sa bude vyhýbať, nevadí mi to, nebudem to robiť nasilu. Rešpektujem jeho slobodu. Keď nechce, tak nechce. Takisto má možnosť, aby za mnou prišiel on sám, môžeme sa o tom porozprávať.

Starám sa o tristo päťdesiat problémových ľudí. Naše morálne prepisy nie sú na základe demokracie. Ak by som v našom zariadení zaviedol demokraciu, prehrám, prehlasovali by ma. Na demokraciu musia byť ľudia zrelí. V detenčnom zariadení sa nedá hrať na demokraciu. Tí ľudia tam by potom mohli ohrozovať seba, ale aj druhých. A tento chlapec spravil to isté, lebo dal povel ostatným – poďme útočiť na kresťanov.

Predstavte si, že sa tam použil symbol iného náboženstva. Keby do zadku dal židovskú hviezdu, alebo moslimský polmesiac… A čo tak dúhovú zástavu LGBT? Viete si predstaviť, čo by sa dialo? Ale kresťanský symbol môžeme? Toho chlapca nemá kto zastaviť? Necítime k nemu nenávisť, lebo to mohla byť mladícka nerozvážnosť. Ak to potvrdí, sme na jeho strane. Ale ak potvrdí, že to bola pýcha, tak to rozhodne nie, a budeme s tým zápasiť.

A s čím vlastne zápasíme? Nenávidím alkoholizmus, a milujem alkoholikov. Nenávidím drogy, a milujem narkomanov. Nenávidím prostitúciu, a milujem prostitútky. Nenávidím lesbizmus, a milujem lesby. Plný dom ich mám, všetci sú u mňa. Pretože nenávidím hriech, a milujem hriešnika. Tak je to aj s tým chlapcom, nenávidím to, čo spravil, ale jeho mám rád. Ale netreba sa hrať na to, že sa nič nestalo. Netreba sa báť ísť s puberťákom do konfliktu. Moja matka – už je mŕtva – mala mimoriadne dobrú intuíciu. Žehlila v kuchyni, my sme pozerali televízor. A ona presne vedela, kedy prísť. V tej najhoršej scéne filmu prišla, chytila šnúru od TV, a vytiahla ju zo zástrčky. Mami, čo robíš? Som jediný z celého gymnázia, ktorý večer nepozerá filmy. Povedala mi – synu môj, aj keby si bol jediný z celej strednej Európy, mne to vôbec nevadí. Ona sa nebála, že stratí priazeň puberťáka. Bála sa, že stratí puberťáka. A to je ten rozdiel.

Ja sa nebojím, že týmto prejavom stratím priazeň mnohých puberťákov, ktorí nevedia rozlíšiť, čo je sloboda a čo je svojvôľa. Keď po meste idem päťdesiatkou, stojím na červenú, nejdem do jednosmerky, tak nie som neslobodný. Som rozumný. A svojvôľny je ten –  a v tomto sa bratia liberáli mýlia, ako aj ten chlapec – kto si myslí, že má nejaké výsady, že je niečo viac. Že môže po meste jazdiť stovkou, ísť na červenú, vojsť do jednosmerky. No a my to musíme zastaviť. Takže nie, synu môj, v tom je prejav mojej lásky. Otcovský. Nie cukrú, cukrú, cukrú… To by bola opičia láska.

To dielo pobúrilo vás, väčšinu Slovenska, takisto mnohých konzervatívnych politikov, ktorí sa s vami na tom proteste pred parlamentom zúčastnili. Ale liberálna časť spoločnosti hovorí, že predsa ide o umenie. A umelci vždy prekračovali hranice, a posúvali ich.

Morálne hranice nemôžu. Či má vlasy červené alebo žlté, to je jeho vec. Ale nemôžu si upravovať dopravné predpisy, tie platia rovnako pre umelca, aj pre mňa. Môže on po meste jazdiť stovkou? Však zabije druhých. A on takto, morálne, zabíja. Ten chlapec si to neuvedomuje, ale morálne zabíja. Tak nech si to uvedomí. Opravný prostriedok sa volá pokánie. Čo to je? Oprava toho, čo som pokazil. A kedy môžeš opravovať? Keď v pokore priznáš, že si niečo pokazil.

Boh má dva atribúty naraz, spravodlivosť aj milosrdenstvo. Spravodlivosť zavrhuje hriech, nech ho spácha ktokoľvek. A milosrdenstvo zachraňuje hriešnika, nech je to ktokoľvek. Tie dva atribúty treba mať naraz a oddeliť jedno od druhého. Ja chcem toho chlapca zastaviť. Kultúrou máš pozdvihnúť ducha, a národ. Keď vidím umelecké dielo, som nadchnutý. Ale on urobil presný opak.

Na tom proteste, z úst niektorých politikov, okrem iného zaznelo, aby sa vyvodila zodpovednosť voči vedeniu školy, ale aj voči ministrovi školstva.

Nevedel som, ktorí politici tam prídu, kto všetko tam príde. Ja som nerobil politiku. Hovoril som v zmysle kresťanskej morálky. Umelci nemôžu mať iné morálne predpisy. Ani ten najslávnejší umelec nemôže ukradnúť a zabiť. Takisto tento chlapec. On zabíja ducha. To nie je sloboda, ale svojvôľa. A tí vyučujúci, ktorí tvrdia, že to je sloboda, tých treba vymeniť. Ak vie niekto pekne maľovať, alebo tvoriť akékoľvek umenie, to neznamená, že môže porušovať zákony, ani tie morálne.