Nemecké zákony týkajúce sa transrodových osôb predstavujú hrozbu pre ženy, slobodu prejavu a zdravý rozum

Nemecko sa stáva svetovým lídrom, pokiaľ ide o rastúci počet mätúcich otázok, ktoré sa týkajú transrodových osôb. Od svojho prijatia v roku 2024 vyvolal nemecký Zákon o sebaurčení rastúci počet absurdných súdnych konaní. Jeden z takýchto prípadov – ktorý našťastie skončil oslobodením obvinenej začiatkom tohto mesiaca – sa týkal predsedníčky feministického združenia s názvom „Frauenheldinnen“, organizácie, ktorá bojuje proti tomuto transrodovému šialenstvu, píše Sabine Beppler-Spahlová v denníku The European Conservative.

Muž v ženskom fitness centre

Príbeh za týmto najnovším súdnym prípadom je zložitý a týka sa biologického muža, ktorý požadoval vstup do fitness štúdia určeného výlučne pre ženy v nemeckom meste Erlangen. Majiteľka štúdia „Ladies First“ to odmietla, pričom poukázala okrem iného na sprchy, kúpeľne a šatne určené výlučne pre ženy.

Utrpenie, ktoré pre majiteľku štúdia Doris Langeovú začalo po tomto incidente, trvá dodnes. Najprv dostala list od nemeckej komisárky pre boj proti diskriminácii Ferdy Atamanovej, ktorá od nej požadovala zaplatenie 1 000 eur ako „odškodnenie za bolesť a utrpenie“, ktoré údajne spôsobila „transžene“. Okrem toho ju odmietnutá transrodová žiadateľka, ktorá si hovorí „Laura„, žalovala za diskrimináciu. Prípad Langeovej, ktorý sa rieši na súdoch od roku 2024, zďaleka nie je uzavretý a ona stále čaká na verdikt.

Prípad podnietil k akcii organizáciu „Frauenheldinnen“, ktorá zverejnila otvorený list na podporu Langeovej. Tak začala ďalšia právna bitka: tá Evy Engelkeovej, predsedníčky Frauenheldinnen, ktorá bola obvinená z urážky za to, že sa o „Laure“ vyjadrila ako o mužovi – vrátane použitia „nesprávneho“ zámena, t. j. „on“.

Písomné vyhlásenie, v ktorom Engelkeová napísala, že Langeová bola obvinená len preto, lebo „neochvejne chránila svojich klientov pred potenciálnym voyeurom“ (muž, ktorý špehuje ženy), bolo tiež interpretované ako urážlivé a diskriminačné.

Hoci bola Engelkeová nakoniec oslobodená – čo je dobré –, jej prípad ukazuje, ako sa transrodová téma vymkla spod kontroly v niektorých častiach nemeckej elity.

 „Po 252 stranách spisov a dvoch vypočutiach svedkov je jasné: nie je urážkou označiť muža za muža,“ píše Engelkeová v článku po svojom oslobodení. Množstvo času a peňazí, o ktoré v dôsledku toho prišla, je značné. Situáciu opisuje ako „byrokratické šialenstvo – zneužitie trestného práva ako nástroja na vynútenie mlčania“. Frauenheldinnen sľúbila, že bude v boji pokračovať tým, že bude hovoriť pravdu – aj v súvislosti s fitnes štúdiom v Erlangene.

Nepochybne nemecká komisárka pre boj proti diskriminácii a mnohí poslanci, ktorí sa zasadzovali za čoraz prísnejšie zákony týkajúce sa transrodových osôb, majú pocit, že sledujú ušľachtilý cieľ – cieľ, ktorý ich vyzdvihuje ako obzvlášť pokrokových, najmä preto, že akýkoľvek odpor voči transrodovej ideológii sa začal spájať s krajnou pravicou.

Transosoby – utláčaná menšina

Najbežnejším odôvodnením tohto pohľadu je tvrdenie, že transrodové osoby sa stali jednou z najviac utláčaných menšín v Nemecku. V ich očiach zákony o sebaidentifikácii, povinné používanie zámen a „afirmácia“ uprednostňujú subjektívnu identitu a sú tak znakom liberalizmu.

Nesúhlas je naopak vykresľovaný ako pokus o udržanie „zastaraného binárneho chápania pohlavia“. Pre politikov to má dodatočnú výhodu v tom, že oslovuje určitú časť mestských, mladších voličov a mimovládnych organizácií (čo je dobré v čase, keď sa iné koalície stávajú čoraz krehkejšími).

Napríklad v nedávnej parlamentnej debate jeden poslanec konzervatívnej CDU (Jan-Marco Luczak) tvrdil, že 40 % queer komunity nemôže otvorene vyjadrovať svoju sexuálnu identitu zo strachu z násilia. „Žijeme v slobodnej krajine, ale títo ľudia nie sú slobodní,“ povedal a dodal, že sú potrebné „silné signály“ od politikov.

Je samozrejmé, že trans ľudia by nemali byť vystavení fyzickému násiliu. Luczak by však bol úprimnejší, keby spomenul, že najväčšia časť údajného nárastu násilia, ako uvádzajú štatistiky kriminality, sa týka „verbálneho násilia“, ako je urážanie.

Podľa jednej policajnej štatistiky z roku 2024 sa obeťami skutočného fyzického násilia stalo 158 mužov a 41 žien. (Z odhadovaného celkového počtu viac ako deviatich miliónov ľudí, ktorí sa identifikujú ako „queer“, je to číslo, ktoré si zaslúži pozornosť polície, ale sotva je to ten typ parlamentného poplachu na vysokej úrovni, ktorý bol vyjadrený).

Ešte dôležitejšie je, že výzvy politických činiteľov k akcii spočívajú na hlboko chybnom uvažovaní. Trans aktivisti nie sú žiadna „Rosa Parksová“ bojujúca proti nespravodlivej segregácii – žiadnej transrodovej osobe nie je zakázaný vstup do verejnej dopravy ani iných služieb či priestorov. Nie sú ani moderným „Magnusom Hirschfeldom“ bojujúcim za zrušenie reštriktívneho zákona, ktorý kriminalizuje konsenzuálny sex medzi mužmi; transrodové osoby môžu mať sex s kýmkoľvek chcú, pokiaľ je to konsenzuálne a nezahŕňa deti.

Transgenderové osoby v skutočnosti zďaleka nie sú obeťami štátneho prenasledovania, ale naopak, požívajú osobitnú štátnu ochranu, ako ilustruje prípad Laury. Ktorý iný Nemec, dalo by sa opýtať, by dostal takúto inštitucionálnu podporu, keby požadoval vstup do súkromného priestoru určeného pre určitú komunitu?

Trans ideológia sa čoraz viac používa proti bežným ľuďom a spoločnosti ako takej. Cieľom „Laury“ zďaleka nie je boj za právo používať fitnescentrum, ale nátlak. Keby bolo skutočným cieľom cvičenie, mohol si vybrať jedno z viacerých iných štúdií v meste, z ktorých mnohé sú pre mužov aj ženy.

Namiesto toho to muselo byť štúdio len pre ženy – pretože to, o čo mu/jej v skutočnosti ide, je uznanie. Cítim sa ako žena; preto som žena a mám právo požadovať, aby ma všetci ostatní tak vnímali – to je jeho/jej posolstvo.

Tento typ „prežívania vlastnej sexuality“ nie je oslobodzujúci, ale regresívny. Je to urážka zdravého rozumu a práv žien na bezpečné priestory. V tomto konkrétnom prípade je to aj otvorený útok na slobodné podnikanie. Doris Langeová prevádzkuje svoj ženský fitness klub – ktorý si mnohé z jej zákazníčok vybrali práve kvôli ochrane, ktorú poskytuje pred nežiaducou mužskou pozornosťou – už vyše 30 rokov.

Chyba v zákone?

Hnutie Frauenheldinnen správne zdôrazňuje, že ich hlavným cieľom je zákon, a nie „Laura“ – aj keď on/ona už roky podáva žaloby na každého, kto sa odváži nazvať ho mužom. (Najnovší prípad sa týka súkromnej televíznej stanice NiuS, ktorej bolo nariadené zaplatiť odškodné 6 000 eur za to, že sa o „Laure“ vyjadrila ako o mužovi.)

Nemecké antidiskriminačné zákony a zákon o sebaurčení idú oveľa ďalej, než by malo byť prijateľné v slobodnej, demokratickej krajine.

Začína to, samozrejme, rizikom vedomého „nesprávneho oslovovania“ niekoho – čo nový zákon výslovne trestá.

Engelkeová uvádza, že keď sa spýtala, ako mala oslovovať svojho žalobcu, protistrana jej odpovedala, že ho mala nazvať „ženou s penisom“. Hoci by to bolo zjavne nezmyselné, bolo by to aspoň legálne.

Ale aký štát prijíma zákony, ktoré poskytujú základ pre takýto surrealizmus?

Hoci bola Eva Engelkeová – našťastie – oslobodená, práve existencia takýchto zákonov by nás mala znepokojovať: zákony, ktoré vyžadujú, aby sa občania zdržali tvrdení, o ktorých vedia, že sú pravdivé, zo strachu, že urazia transaktivistu.

„To mi pripomína slávnu štúdiu Hannah Arendtovej s názvom Pôvod totalitarizmu (orig. The Origins of Totalitarianism), v ktorej opisuje, ako spoločnosti upadajú do totality. Totalitné režimy, vysvetľovala, sa neuspokojili len s propagandou, ale potrebovali neustále „realizovať svoje ideologické doktríny a praktické lži“. Nestačilo napríklad tvrdiť tvárou v tvár opačnej realite, že nezamestnanosť neexistuje; režim „zrušil dávky v nezamestnanosti ako súčasť propagandy“. V podobnom duchu nestačí len vyhlásiť, že žena s penisom môže existovať – musí sa jej tiež udeliť právo vstúpiť do fitness štúdia určeného výlučne ženám,“ uvádza príklad autorka textu.

„Môžeme len dúfať, že podobne ako v prípade Evy Engelkeovej bude aj Doris Langeová oslobodená. Ale ani to by nás nemalo uspokojiť. Je poburujúce a smutné, že boj za naše práva hovoriť to, čo veríme a čo vieme, že je pravda, zostáva na odvážnych ženách, ako sú Langeová a Engelkeová,“ vyjadrila sa Sabine Beppler-Spahlová.

V závere textu varuje: „Nemecké zákony týkajúce sa transsexuálov predstavujú hrozbu pre ženy, slobodu prejavu a zdravý rozum – a musia byť zrušené.“

Prečítajte si tiež:

• Holandskí propotratoví aktivisti úradovali na Malte a prekročili všetky čiary
• Gangy migrantov výmenou za drogy nútia dievčatá k prostitúcii