Som zhrozený a zhnusený z extrémnej politizácie situácie okolo RTVS. Je dôležité, aby občania tejto republiky pochopili, že verejnoprávny charakter Rozhlasu a televízie Slovenska je skutočne ohrozený – ale tými, ktorí si uzurpovali mediálny priestor na hlásanie jedinej pravdy, tými, ktorí nechcú, aby bol vo verejnom priestore prítomný iný pohľad na svet ako ten ich.

Spomeňte si, kedy ste naposledy počuli v spravodajstve RTVS názor totožný s vaším na dianie vo svete. Keď demonštranti pred rozhlasovou pyramídou vyzvali vedenie telerozhlasu, „aby riešili problémy interne a kultivovane“, mali by sa rozpamätať, kto túto vojnu rozpútal, kto išiel na verejnosť s absurdným listom, z ktorého sme sa dozvedeli, že novinári pociťujú akési nepriateľské prostredie, hoci museli priznať, že pracujú slobodne.

Nepriateľsky sa správali vzbúrení redaktori, a to už dávno pred príchodom súčasného vedenia, keď písali listy politikom, aby za generálneho riaditeľa RTVS nebol zvolený Jaroslav Rezník. Nepriateľsky sa správal vtedajší minister kultúry a dnešný poslanec Marek Maďarič, ktorý robil opozícii užitočného idiota (a keďže ho už nepotrebujú, organizátor Pohody Michal Kaščák sa o ňom vyjadril, že to bol najhorší šéf rezortu), ktorý sa podlo a nízko mstil za to, že mu s Václavom Mikom prestrihli kšefty – s tým Mikom, s ktorým je previazaný tak úzko, že už aj vrabce čvirikajú, že spolu plánujú založiť politickú stranu.

Keď čítam list dvoch stoviek novinárov na podporu štyroch prepustených externistov z RTVS, zdá sa mi, akoby som bol z inej planéty. Neprekvapuje ma, že ide prevažne o zamestnancov denníka Sme, N-ka a .týždňa. Sú to totiž ľudia, ktorí dlhé roky manipulujú, klamú a zavádzajú verejnosť spôsobmi, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani ten najpodradnejší alternatívny plátok. No prekvapuje ma, že sa k nim pridali aj ľudia, ktorých si vážim alebo ich považujem minimálne za príčetných. Čítali vôbec tú výzvu? Naozaj veria tomu, čo sa v nej píše?

Vraj „nové vedenie RTVS cielene šikanuje, obmedzuje a zbavuje sa dlhoročných novinárov, ktorí v posledných rokoch zásadným spôsobom prispeli k obnoveniu dôvery verejnosti vo verejnoprávne médiá“. Ako prosím? S výnimkou špecifického prípadu Oľgy Bakovej nejde o žiadnych „dlhoročných novinárov“, ale elévov, ktorých by v BBC s takýmito skúsenosťami nepustili ani na obraz. A čože to? Prispeli k obnoveniu dôvery verejnosti vo verejnoprávne médiá? 22 percent je obnova dôvery? To sa naozaj chce niekto chvastať dôveryhodnosťou na úrovni Ficovej popularity? Haló! Tri štvrtiny verejnosti neveria médiám a je to ešte horšie: dôvera systematicky klesá od vojny v Iraku, keď občanov klamali a zavádzali práve tí, ktorých mená nájdete pod výzvou. Je vôbec nejaká šanca, že sa u týchto ľudí prebudí pocit sebareflexie?

A poďme ďalej: RTVS vraj „normalizujú ľudia, ktorých kariéra sa viac spája s politickým marketingom a PR ako s povolaním novinára“. Nehanbíte sa, kolegovia? Už som napísal, že títo ľudia ako napríklad Vahram Chuguryan majú silnejší a dlhší verejnoprávny príbeh ako všetci odídenci dohromady. Jeho súčasní i minulí kolegovia sa o ňom vyjadrujú s úctou ako o jednom z najkvalitnejších zahraničných reportérov s obzvlášť výrazným zmyslom pre etiku svojej profesie. Tie žubrienky si nemôžu pamätať, že keď po dlhých rokoch odišiel zo Slovenskej televízie, odišiel preto, že nebol ochotný znášať politické tlaky – áno, skutočné politické tlaky, o ktorých títo „revolucionári“ nič nevedia. Napísať o ňom, že jeho kariéra sa spája viac s politickým marketingom ako povolaním novinára je drzosť, ktorú by si nedovolil nikto, komu niečo hovorí profesionálna česť.

Som šokovaný, že nikoho z kritikov súčasných pomerov v RTVS nezaujíma pravda. Novinári ju nehľadali a spolu s opozičnými politikmi sa rozhodli uveriť extrémne subjektívnej výpovedi hŕstky ľudí bez toho, aby ich zaujímal názor dlhoročných profesionálov, ktorí vo verejnoprávnej televízii pracujú a tvrdia, že všetko je inak. Takže na odsúdenie už nepotrebujete dôkazy, iba vlastnú vieru.

Tento princíp doviedol do absurdnosti Andrej Kiska. Možno si poviete, že ak francúzsky prezident nariadil bombardovanie Sýrie na základe zmanipulovaného videa na youtube, prečo by ten slovenský v strápňovaní sa zaostával. Popravde, v krajine, kde hlava štátu odôvodní nevymenovanie ministra tým, že dotyčnú osobu videl s niekým na fotografii, ma už neprekvapí vôbec nič. Ale ak si prezident republiky utvára názor podľa facebookového statusu hysterickej novinárky, ak hlava štátu vydáva vyhlásenia s celospoločenským dopadom na základe jednostrannej výpovede niekoľkých ľudí bez overenia reálneho stavu veci, ako chce upokojovať situáciu a kam chce usmerňovať túto spoločnosť?

Pritom pani Hanzelová niekoľkokrát dokázateľne klamala. Zneužíva to, že tí skutočne slušní alebo presnejšie (vymeňme to sprofanované slovo) čestní ľudia v RTVS nechcú redakčnými problémami zaťažovať verejnosť. Veď si pripomeňme, kde a prečo celá táto kauza vznikla: hŕstka novinárov naučená, že RTVS im patrí a nikto im do ich jednostranného videnia sveta nebude zasahovať, bola zrazu konfrontovaná s realitou, vnútornými predpismi a zákonmi tejto republiky. Lebo všetci tí, ktorí včera mávali transparentmi za „nezávislé médiá“ a myslia si, že žurnalistike rozumie každý ako futbalu, by si mali pozorne prečítať znenie Zákona o RTVS, ktorý jasne hovorí, že programová služba Rozhlasu a televízie Slovenska je povinná poskytovať „nestranné, overené, neskreslené, aktuálne, zrozumiteľné a vo svojom celku vyvážené a pluralitné informácie o dianí v Slovenskej republike i v zahraničí na slobodné utváranie názorov“. Informovanosť je totiž demokratická disciplína. Verejnoprávne médiá nemajú názory vnucovať, ale majú zákonnú povinnosť poskytovať informácie v takom množstve, kvalite a rôznorodosti, aby si na ich základe mohol každý kvalifikovane utvoriť vlastný názor a kompetentne sa rozhodovať. Vzbúrenci to však odmietali.

Ak teda opozícia na čele s Andrejom Kiskom kričí, že verejnoprávna televízia sa nesmie stať slúžkou politikov a že nepatrí iba jednej skupine, odpovedám – správne, pán prezident. A nepatrí ani vám. Je tu obrovské množstvo ľudí, možno väčšina, ktorí nezdieľajú postoje, ktoré tak sugestívne vnucujú verejnosti práve vzbúrení novinári. Títo ľudia sú tiež koncesionári RTVS a majú zákonný nárok na pluralitné a vyvážené správy.

Demonštranti majú pravdu, ak kričia, že verejnoprávny telerozhlas má slúžiť všetkým ľuďom, otázka je, koho si pod tými ľuďmi predstavujú a kde boli doteraz, keď Richard Rybníček prepustil vyše 1000, Miloslava Zemková 200 a Václav Mika vyše 300 ľudí. Kde boli doteraz, keď bolo spravodajstvo tak brutálne jednostranné. Kde boli doteraz, keď vyšli najavo dôverné až vulgárne esemesky práve dnešných vzbúrených redaktorov s opozičnými politikmi. Je obludnou lžou, ak signatári novinárskej výzvy používajú v súvislosti so situáciou v RTVS prehnane silné slová ako „normalizácia“ či „obete perzekúcie“ alebo prirovnávajú pomery k totalitným režimom. Je to urážka všetkých obetí normalizácie a diktatúr a mali by sa proti tomuto zneužívaniu pojmov ozvať práve tí, ktorí totalitu zažili na vlastnej koži.

Chcem, aby mal čitateľ v jednej veci jasno: nemyslím si, že súčasné vedenie RTVS je bez chýb. Absolútne nezvláda komunikáciu a na jeho mieste by som vymenil celé PR oddelenie. A nie som zaujatý ani voči pani Zuzane Kovačič Hanzelovej. Ako študentka síce nevynikala vedomosťami, ale jej priebojnosť hraničiaca s drzosťou bola do určitej miery imponujúca, takže keď na ňu pred niekoľkými mesiacmi začali chodiť prvé ponosy, bránil som ju na sociálnych sieťach, že RTVS potrebuje aj takúto šťuku v rybníku a popri skúsenejších kolegoch by mohla odborne vyrásť.

Lenže v každom človeku je niečo, čo vás nenaučí ani škola, ani prax – už vtedy ma niektorí redaktori RTVS upozorňovali na jej charakter, ale považoval som to skôr za babské závistlivé reči, kým som sa na vlastnej koži nepresvedčil, že je to metóda jej práce. Dnes som presvedčený, že tejto televízii škodí, že na to doplácajú desiatky jej kolegov a že verejnoprávny cit nemôže mať niekto, kto je presvedčený, že pravdu vlastní a iné názory sú neprípustné.

Mne je teda dosť odporné, ak bežnú editorskú požiadavku na pluralitu médií a serióznosť informácií označujú demonštranti za ohrozenie ich slobody, ak sa niektorí redaktori RTVS cítia byť martýrmi, ale zavraždenie dvoch novinárov izraelskými ostreľovačmi v pásme Gazy označia za protiteroristickú operáciu. Možno by už tá mlčiaca väčšina mala vyjsť z tieňa a zorganizovať petíciu za ochranu verejnoprávneho charakteru RTVS práve pred takýmito netolerantnými, agresívnymi a jedovatými výpadmi, v kriku ktorých už nerozoznáte slušných od neslušných a pravdu od lži. Lebo ako som už napísal inde – hlavný problém slovenskej spoločnosti nespočíva v ohrození slobody médií ale v ohrození slobody voči médiám.

Médiá vytvorili osobitnú mocenskú zložku, ktorá prestala byť zárukou slobody, ktorá si osobuje právo určovať myslenie spoločnosti, ktorá sa usiluje udržať si komunikačné privilégiá vo vzťahu k verejnosti. Medzinárodne uznaným ľudským právom však nie je sloboda médií. Garantovaným ľudským právom je sloboda prejavu každého jedného z vás, každého jedného človeka, ktorý má právo informácie šíriť a prijímať, ktorý má právo byť vypočutý – ak pri tom neporušuje práva iného človeka. Nedajme si túto slobodu vziať. Nedajme sa umlčať krikom ľudí, ktorí tvrdia, že sú za slušné Slovensko, no doteraz nám tú slušnosť neukázali.