Chmelár k Budajovi: Prezidentka mu možno dá metál

Bratislava 3. februára 2023 (HSP/Foto: TASR-Martin Baumann)

V posledných dňoch sa médiá (a nielen médiá) venujú odhaleniu dokumentov, ktoré potvrdzujú, že Ján Budaj podpísal súhlas so spoluprácou s ŠtB. Politický komentátor Eduard Chmelár sa na to pozrel z inej strany

V určitom veku už človek za svoju tvár nesie zodpovednosť. Roky totiž do nej vtláčajú vrásky, ktoré sú formované jeho najčastejšími emóciami, skúsenosťami, obavami… A aj Eduard Chmelár sa na tvár Jána Budaja pozrel tak, ako mu ju vykresľujú nie odhalené dokumenty ale osobné skúsenosti: “Eštebácka minulosť Jána Budaja ma necháva chladným. Myslím si, že po 33 rokoch, keď si v Česku zvolili za prezidenta komunistického rozviedčika a sú mu ochotní všetko odpustiť iba preto, že je opäť lojálny k aktuálnej moci, keď nám tu vyrástli oveľa horší gauneri s bielymi goliermi, ktorí sa hrdia tým, že nikdy neboli v komunistickej strane, je naozaj irelevantné, ako sa kto zachoval pred 40 rokmi, lebo svoj príbeh si odvtedy už napísal každý sám. Oveľa dôležitejšie je, ako sa Ján Budaj správa dnes a aký je jeho skutočný charakter.” Chmelár spomína, že najčastejšie skloňované slovo bývalých Budajových kamarátov je vierolomnosť.

Chmelár spomína, čo sa mu prihodilo, keď v roku 2009 robil s protagonistami Nežnej revolúcie sériu diskusií na najväčších slovenských univerzitách: “Pred stretnutím v Nitre sa mi Ján Budaj posťažoval, ako ho Peter Zajac s Fedorom Gálom vymazali z najnovšieho dokumentu o novembri 1989, že v tom filme z neho zostala len budajka, podobne ako kedysi z obeseného Vladimíra Clementisa ostala len baranica na hlave Klementa Gottwalda. Rozhorčilo ma to, lebo Ján Budaj bol neodmysliteľným symbolom novembrových tribún a počas besedy som to spomenul ako príklad neprijateľného kádrovania. Na to sa ozval František Mikloško a zaprotestoval: „No moment, celé to bolo predsa inak, veď Peter Zajac bol ešte prosiť Jána Budaja o účasť vo filme a on to odmietol…“ Prekvapene a spýtavo som sa pozrel na Jána Budaja, že čo to má znamenať, a on? Iba pokrčil plecami… Nič, žiadne vysvetlenie – no a čo, zaklamal som si, ideme ďalej…”

Chmelár tvrdí, že to nebola jediná podobná skúsenosť s Budajom: “Výstižne ilustruje jeho charakter. Človek, ktorý rád moralizuje, poúča, agresívne útočí, ktorý aj na dnešnej tlačovke, na ktorej by ste márne čakali verejné ospravedlnenie, namiesto presvedčivého vysvetlenia svojej spolupráce s ŠtB prešiel k útoku na Putina a Fica, až som sa v tom stratil, ako a prečo sme sa sem dostali, je sám maximálne nedôveryhodný a vierolomný človek,” tvrdí Chmelár. “Ten Ján Budaj, ktorý sa ešte pred niekoľkými mesiacmi pri okrúhlom výročí smrti Alexandra Dubčeka chvastal, ako si želal, aby sa stal prezidentom, dnes pri zúfalo nepresvedčivej obhajobe svojej osoby, opierajúc sa o Václava Havla, tvrdil, že to bol on, ktorý rozhodol, že Dubček nemôže byť prezidentom, lebo patrí minulosti. Tomuto človeku skrátka nemôžete veriť ani nos medzi očami, dokonca ani to, že dnes na začiatku tlačovej konferencie sľúbil, že to bude len krátke vyhlásenie a nakoniec rečnil vyše hodiny ako Fidel Castro.”

Chmelár však ide ešte ďalej a tvrdí, že pre neho Budaj nie je dôveryhodný ani ako svedok historických udalostí: “Možno mu dá pani prezidentka štátne vyznamenanie, veď keď už dala metál trom exponovaným ľudákom, môže dať aj eštebákovi, nech zachováva tradíciu. Ale ako po politikovi by po ňom už nemala siahnuť žiadna seriózna strana. Nie preto, že sa tragicky zaplietol s bývalým režimom, o zákernosti metód tajnej polície vôbec nepochybujem. Ale preto, lebo je notorický luhár.” Zo správy o nájdení dokumentu, ktorý potvrdzuje, že Budaj podpísal spoluprácu s ŠtB, tak Chmelár robí len jeden kamienok v mozaike morálneho profilu Budaja.