Chmelár vo svojom príspevku uvádza, že má zaručene lepší návrh ako zabezpečiť našu suverenitu: “Neuzatvárať takúto zmluvu vôbec.”

Dnes už podľa neho vieme, že rezort diplomacie od začiatku klamal a zavádzal slovenskú verejnosť. “Od začiatku, keď som odhalil, o čo v tejto zmluve ide. Najprv tvrdili, že takéto zmluvy sa pred schválením nezverejňujú, hoci vieme, že to nie je pravda (Európska únia po tlaku občianskej verejnosti zverejnila dokonca už mandát prípravných rokovaní novej obchodnej zmluvy s USA). Potom tvrdili, že vlastne nijaký návrh zmluvy neexistuje, iba pracovný materiál, hoci dnes vyšlo najavo, že na stole je štruktúrovaná 30-bodová zmluva s komplexnými náležitosťami,” približuje situáciu Chmelár a dodáva, že napokon pod tlakom verejnosti pripustili, že zmluvu sprístupnia len poslancom na nahliadnutie priamo na ministerstve zahraničných vecí. Ale to dnes už dávno nestačí.

“Občania, najmä tí, ktorí žijú v bezprostrednom okolí letísk, majú právo vyjadriť sa, či súhlasia s tým, aby sa v husto obývanej oblasti stavali muničné sklady americkej armády. A my všetci máme právo vyjadriť sa, či súhlasíme s americkou vojenskou prítomnosťou na Slovensku,” píše Chmelár.

Analytik si tiež myslí, že minister v demisii Miroslav Lajčák, ktorý vo svojej funkcii zotrváva protiústavne, je po sérii otvorených klamstiev nedôveryhodný človek, ktorý by nás predal za misu šošovice. “Klame rovnako ako pred piatimi rokmi, keď tvrdil, že v Poprade má byť len sklad, nie základňa. Akoby to neboli muničné sklady, ktoré patria medzi prvé objekty bombardovania.”

Jeho dôveru sklamal aj premiér Pellegrini, ktorý bez vedomia vlády či parlamentu, sľúbil Donaldovi Trumpovi, že 2 percentá HDP na vojenské výdavky vynaložíme už o dva roky skôr ako sa oficiálne plánuje. “Taká absurdná bezočivosť, len si uvedomte mieru našej skutočnej suverenity, ak predseda vlády sľubuje prezidentovi iného štátu niečo, čo je vnútornou záležitosťou SR, teda kam pôjdu naše vlastné peniaze z nášho štátneho rozpočtu,” konštatuje.

Neskôr sa však Pellegrini tváril, že nejde o žiadnu kauzu a že by sa radšej venoval skutočným problémom ako je zdravotníctvo a školstvo. “Bola to nehanebne pokrytecká póza, pretože tie obrovské prostriedky, ktoré chce vyčleniť na zbrojenie, budú chýbať práve spomínaným rezortom. Navyše, o dva mesiace neskôr sa pri prijatí u prezidenta USA chvastal práve touto pripravovanou zmluvou, ktorá ho ešte pred pár týždňami vraj vôbec nezaujímala.”

Slovensko si podľa Chmelára musí dať teraz obrovský pozor, lebo momentálne ticho okolo zmluvy nie je ústup, ale taktika na otupenie pozornosti verejnosti, ktorá sa používa veľmi často. Napríklad aj pri multilaterálnej dohode o investíciách (MAI), “ktorá v deväťdesiatych rokoch pobúrila verejnosť sa vrátila na stôl v podobe TTIP a keď Európania odmietli aj túto pascu, začali sa rokovania o novej zmluve – ale vždy s tou istou filozofiou.” A podobne sa to vyvíja aj v tomto prípade. Forma sa mení, princíp zostáva: “dostať sem amerických vojakov. Opakujem, nie je to o žiadnej „pomoci“, ako vyplýva z dokumentov zverejnených priamo Pentagonom, tri štvrtiny ponúkaných peňazí nie sú investíciou do majetku SR, ale do majetku USA. “

Chmelár tiež píše o tom, že tento zápas o zamedzenie vojenskej prítomnosti USA na našom území nie je len zápasom za odmietnutie nejakých amerických vojakov, ich zbraní a munície na Slovensku, ale je to jeden z najdôležitejších zápasov o charakter našej spoločnosti. “A tí politici, ktorí boli z odhalenia a zverejnenia tejto aféry od zúrivosti celí bez seba, si to na rozdiel od mnohých ľudí veľmi dobre uvedomujú. Je to spor o to, komu slúži politická moc v tomto štáte, akým spôsobom sa pristupuje k právam občanov, do akej miery sme skutočne slobodní a aký význam má demokracia v krajine, v ktorej najzásadnejšie otázky nemôžu občania v skutočnosti nijako ovplyvniť.”

Pellegriniho názor, že by túto diskusiu chápal, „keby bol už definitívny text, na ktorom sa nebude dať čo meniť“, je podľa jeho názoru zásadným nepochopením situácie a diskusia v štádiu, keď sa už nebude dať nič meniť, je zbytočná.

“Upokojovať ľudí, že všetko bude mať napokon v rukách parlament, je falošné, lebo doterajšie skúsenosti s Národnou radou Slovenskej republiky sú také, že pod silnou propagandou a tlakom schválila všetko, čo jej naservírovali, vrátane protiprávnej vojenskej agresie proti Iraku. Vždy nás oklamali,” konštatuje Chmelár, podľa ktorého je teraz dôležité, aby slovenská vláda zverejnila jasnú a jednoznačnú východiskovú pozíciu.

Myslí tým úplne jednoznačné odmietnutie akejkoľvek americkej vojenskej prítomnosti a to nielen trvalej. Pretože súčasná taktika je metódou pomalého varenia žaby, ktorá kým si uvedomí, čo sa vlastne deje, už nedokáže z hrnca vyskočiť.

“Najprv nám zatajovali, že o niečom takom vôbec rokujú. Potom sa tvárili, že nám chcú len pomôcť. Potom tvrdili, že rokujú len o nejakých skladoch. Potom pripustili, že nejakí vojaci tam predsa len budú, ale nebude ich veľa. V pozičnom dokumente, ktorého právnu analýzu zverejnilo ministerstvo obrany, sa však jasne hovorí, že ak by sme pristúpili na americké podmienky, znamenalo by to jasnú stratu suverenity SR. Je teda najvyšší čas prestať zavádzať a hrať čistú hru,” prizvukuje.

Chmelár si je vedomí toho, že ho militaristické kruhy nenávidia. “Ale ja pri plnom vedomí a najlepšom svedomí hovorím: pred tridsiatimi rokmi (keď boli ľudia ako Lajčák či Kukan ešte stále prisatí na kremeľský prsník) som z revolučnej tribúny ako 18-ročný študent požadoval odchod sovietskych vojsk z Česko-Slovenska. Pamätám si ten pocit eufórie a šťastia, keď našu vlasť opustil posledný okupačný vojak. A nerobili sme to preto, aby nám sem po troch desaťročiach, so všetkou našou historickou skúsenosťou nemeckej a sovietskej okupácie (našich vtedajších spojencov), nanútili amerických vojakov. Táto krajina je slobodná a takou aj ostane, ak ju ubránime pred kolaborantskou mentalitou tých, ktorí v každom historickom období vzývajú moc hegemóna,” myslí si Chmelár.

V závere ešte dodáva, že kolaboranti to na nás vždy nejako skúšali, ale teraz na Slovensku, po našich historických skúsenostiach, nechceme už žiadnych cudzích vojakov. “Dobre vieme, ako ľahko ich je sem vpustiť a ako krvopotne sa odtiaľto vyháňajú. Tento ťažko skúšaný ľud si to na vlastnej koži odtrpel pričasto a len hlupák sa nepoučí z dejín.”