Malawi 23. novembra 2014 (HSP/Foto:HSP)

Po cestách krajiny Malawi

Len hodinku cesty východne od Lilongwe smerom k obrovskému jazeru Malawi leží neveľká rezervácia Kuti. Keďže v nej na vás nečíhajú spoza vysokej trávy levy, leopardy, slony, hrochy ani byvoly, pokojne môžete vystúpiť z auta a prechádzať sa po vyznačených chodníčkoch žltej savany.

Po prvých piatich dňoch v tejto krajine, keď sme prebádali miestne cesty a lokality v okolí Lilongwe, ide úplne o prvé stretnutie s miestnou faunou (ak nerátame množstvo pestrofarebných vtákov) a celkom to na človeka zapôsobí. Toto vôbec nie je zoo a uvedomiť si, že ku zebre, čo sa vedľa vás voľne pasie akoby nejaký kôň na Slovensku, sa dokážete priblížiť na pár krokov, je v celku zaujímavý zážitok.

Ten najväčší však prišiel v podobe obrovskej čriedy pakoní, ktoré každým našim približujúcim sa krokom blazneli, fučali, fŕkali a navzájom sa hnali do bezpečia suchých kríkov a nízkych stromov, odkiaľ na nás vyjavene civeli. V neďalekom rybníku a na jeho brehoch s vykrúteným krkom a zobákom zaboreným do peria pokojne odpočívali hrebenatky škvrnité, z druhého brehu ich nečujne sledovali beluše veľké.

Blízko zdroja vody sa na paši zdržiavali atilopy vranie. Keď nás zacítili, ich typické vrúbkované rohy šabľovito zahnuté dozadu, akoby sa nastražili spolu s veľkými špicatými ušami, krčná hriva akoby sa im naježila. To, že sa tieto zvieratá s krátkou hrubou srsťou vyhýbajú otvorenej krajine, potvrdzoval aj fakt, že boli len na pár skokov od húštia. Viac sme sa preto neodvážili priblížiť, len aby nám nezmizli v kroví, kde sa v suchom lístí prehrabávali perličky prilbaté.

Elegantné impaly si od nás držali bezpečný odstup. Prežúvajúc suchú trávu len očili veľké oči a stražili špicaté uši dúfajúc, že ich nijako neohrozíme v ich obedňajšej paši. Cestou von z rezervácie sa s nami lúči nádherná krakľa vidlochvostá a bežiaci pavián s nezvyčajne modrým pozadím.

Akonáhle opustíme jej brány, pri železničnej trati sa k nám zvedavo a priateľsky rozbehnú už zdomácnené druhy zvieraťa: pasúce sa kozy. Okolo hlavnej cesty ponúkajú predavači rozložený slamený a drevený tovar. Určite sa u jedného z nich musíme zastaviť cestou späť.

Po hlinenej ceste prichádzame do jednej z reštaurácii s ubytovaním na brehu jazera Malawi. Sadáme si na terasu a nemôžeme uveriť vlastným očiam. Toto predsa nemôže byť jazero. Vlny narážajú na breh, ale druhú stranu brehu by ste hľadali márne. Tá je niekde 70 kilometrov ďaleko, tam vaše oči nedovidia. Deti sa hádžu do vĺn, niektoré len šantia na brehu, naháňajú sa, poniektoré sa člnkujú, iné na ne len zazerajú nesúc na hlavách bielizeň, ktorú iba predchvíľou oprali vo vodách jazera.

Keďže to nie je tak ďaleko, cez víkend sem cestujú i obyvatelia hlavného mesta. Jazero je zdrojom života, tu sa sústreďujú mnohé aktivity miestnych ľudí. Niektorých nie je možné sfotografovať, iní za mnou bežia a pokrikujú, nech sa vrátim, len aby som ich zvečnila.

V piesku odpočívajú úzke rybárske kanoe vydlabané do jedného kmeňa stromu. Siete ležiace popri nich čakajú na večer, keď ich rybári opäť spustia do hlbokých vôd jazera. Len tak si sadnúť a pozorovať dianie pri jazere celé hodiny môže byť tiež neopakovateľným zážitkom.

Cestou od jazera sa zastavujeme pri stánkoch, popri ktorých sme prechádzali pred pár hodinami. Všetci chcú, aby sme od nich niečo kúpili, všetci majú zaručene to, čo sa nám bude páčiť a čo nemá predavač odvedľa. Pravda je však taká, že rôznorodosťou to tu neprekvitá, ohúri vás hlavne kvantita predávaných vecí a vecičiek.

Vchádzam do stánku, kde ma víta mladý predavač. Zaujmú ma nádherne vyrezávané misky z dreva. Zjednávam cenu a popri tom sa rozprávame. Remeslo zdedil po svojom nebohom dedovi. Odmalička mu pomáhal a chystal sa, že raz bude obchodík jeho. Po dedovi mu zostala jediná vec: obrovská drevená vyrezávaná maska, ktorá nad ním bdie na jednej z políc, ktoré sa prehýbajú od nádherného dreveného tovaru. Aspoň vie, že dedo nad ním drží ochrannú ruku.

Severne od mestečka Namitete pri hraniciach s Mozambikom a Zambiou sa nachádza prehradené jazero, do ktorého vteká a zároveň z neho vyteká neveľká riečka. Pri jazere je malá reštaurácia vlastnená Európanmi, kde sa cez víkend stretávajú rodiny s deťmi, či známi hľadajúci pokojnú lokalitu mimo Lilongwe.

Požičiavame si jeden z člnov a pádlujeme k druhému brehu jazera. Lákajú nás totiž nezvyčajné druhy vodného vtáctva. Ostrožiarky lesklé tu siestujú v hojnom počte, medzi ne sa zamiešali kormorány dlhochvosté, ktoré sem nalietavajú z vedľajšieho ostrovčeka.

Na ďalšom z ostrovčekov sa v nízkej zelenej tráve prechádza nádherná jakana modročelá. Len čo sa nám podarí prekonať prúd a priblížime sa, vtáctvo sa posúva o čosi ďalej, vlnky nás zas zanášajú do stredu jazera. Horko-ťažko sa dostaneme na breh, odkiaľ sme si čln požičali. Aj tu sa v korunách stromov a v kríkoch ukrývajú malé spevavce, ktoré sa snažím nečujne pozorovať a zvečniť. Drozd červenozobý si skacká po zelenej tráve, v ktorej sa snaží nájsť potravu aj nádherný motýlik belasý, pletiarka okuliarnatá, či vábny vločkovník bodkovaný.

Ešte sa motám po brehu jazierka, kde z tŕstia vyvádza svoje malé sliepočka vodná. Jej červený zobák ostro kontruje s čiernym perím. Nevzďaľuje sa od tŕstia príliš ďaleko, radšej uprednostňuje pocit istoty. V prípade náhleho nebezpečenstva sa má kam rýchlo ukryť.

V prvý septembrový deň vyrážame do najviac obývanej časti Malawi – na juh. Hoci sa po kvalitnej vozovke jazdí výborne, je potrebné striehnuť na chodcov na jej okraji, ktorí logicky predpokladajú, že ich obídete. Problém nastáva, keď sa znenazdajky vynorí hlboká diera. Dávate pozor, aby ste nevrazili do ľudí, vyhli sa diere a zároveň sa nezrazili s oprotiidúcim kamiónom.

Farebné obchodíky v dedinách kontrastujú s vyprahnutou zemou, z ktorej kde-tu vytŕčajú kvitnúce kríky a vy nechápete, ako je to v tomto suchom počasí vôbec možné. Sledujeme mihajúce sa murované billboardy upozorňujúce ľudí na to, aby si po toalete umyli ruky mydlom. Okolie ponúka bežný život malawijskch ľudí: domčeky z tehál úhľadne prikryté slamenou strechou, ženy zvážajúce drevo na svojich hlavách, či deti so záprahom kráv plným dreva alebo cukrovej trstiny.

Asfaltka nádherne stúpa a klesá, vďaka čomu sa nám naskytajú úchvatné výhľady na okolitú zvlnenú krajinu a kľukatú cestu, po ktorej ľudia prevážajú tovar či seba samých všakovakými spôsobmi: autami, na bicykloch, na hlavách, v dodávkach či na korbách kamiónov.

Cesta v istom momente kopíruje hranicu s Mozambikom. Ponúknutú príležitosť využívame a vstupujeme oboma nohami na mozambickú pôdu. Ženy nesúce tovar na hlave nás so zájmom pozorujú a púšťajú sa s nami do nám nezrozumiteľnej reči. Vysvetľujeme im, že toto je Mozambik, a preto sa tu fotografujeme, pripadá im to smiešne a ďalej energicky chrlia vety v neznámom jazyku.

Ďalšiu prestávku si dávame v jednej z dedín na mozambicko-malawijských hraniciach, kde okamžite upútavame pozornosť miestnych ľudí na trhu. Znova sa fotografujeme pri hraničnom kameni, z čoho sa všetci idú popukať od smiechu. Oni túto hranicu prekračujú každý deň niekoľkokrát, nikto ich nekontroluje. Ich domy stoja za hranicou, ale biznis robia v Malawi. Tadiaľto predsa prechádza hlavná cesta M1 – zdroj obživy pre ich stánky.

V jednom z miestnych obchodov si chceme kúpiť niečo na pitie, ale nič nemajú. Ktosi zavolá na mladú žena, ktorá podchvíľou prichádza a otvára rozpadnutú kovovú mrežu ďalšieho z obchodíkov. Vstupujeme. Omráčení prítmím, ktoré tam vládne, sa pýtame na sladký nápoj amerického pôvodu. Obzerám sa po obchodíku a potláčam v sebe chuť všetko si to tu vyfotografovať. V šere za pultom sa na regáloch povaľuje tovar všetkého druhu. Na zemi ležia obrovské vrecia s múkou, ktorá kde-tu zafarbila špinavú, mastnú čiernu zem. Prichádzajú deti a zvedavo si nás obzerajú.

Do obchodu vchádza muž. Opiera sa o pult a zvedavo si nás premeriava. Keď dostávame otvorené fľaše s nápojom, muž sa hrdo ozve a kývne hlavou smerom k predavačke: „To je moja žena“. So záujmom prikývnem a vychádzam z temného obchodu von, kde v žiari slnka veselo pobehujú deti a obkukujú si nás. Využívame príležitosť a cvakáme jednu fotku za druhou, len aby si to decká nerozmysleli. Pridáva sa k nám mladý muž v bielej košeli a púšťa sa s nami do rozhovoru, vypytuje sa, ako sa nám v Malawi páči. Veď kto by tento kraj so spontánnymi ľuďmi nemiloval?

Odovzdávame prázdne fľaše predavačke a mierime ďalej na juh. Cesta sa kľukatí okolo vyprahnutých skalnatých kopcov, vynáša nás do výšky, akoby nám chcela pošepnúť: len sa pozrite dole, tu leží obrovský Mozambik.

Hranica v tomto svete nič neznamená. Veď krajina je tá istá: červená zem so zavlaženými políčkami zeleniny, domy a sýpky obilia so slamenou strechou a ľuďmi hovoriacimi tým istým jazykom.

Po ceste stretávame pokazené kamióny, pred ktorými nedbalo ležia pohodené polámané konáriky stromov. Používajú sa miesto červených výstražných trojuholníkov. Vtedy viete, že máte zbystriť pozornosť, pretože vás môže za zákrutou prekvapiť odparkovaný kamión či dlhá procesia ľudí.  Baly dreveného uhlia na predaj lemujú krajnicu, ako aj nespočetné množstvo murovaných tabúľ oznamujúcich blízkosť kostola či mešity. Toľko vierovyznaní, ako majú v Malawi, by ste snáď nenašli nikde inde.

Pozvoľna klesáme z náhornej plošiny Dedzy a približujeme sa k najdôležitejšiemu mestu v krajine: vitajte v stredisku obchodu v Blantyre. V diaľke už badať kopce typické pre tento región. Slnko pomaličky zapadá a my len dúfame, že sa do nášho cieľa – ubytovne na úpätí hôr –  dostaneme ešte povidne.

Lucia Komanická / Foto: Lucia Komanická

Prvú časť si môžete prečítať tu.

Tretie pokračovanie si môžete prečítať tu.