Text, ktorý vám prinášame v krátenom znení, bol prednesený na X. ročníku Európskeho festivalu filozofie dňa 3. 6. 2016; preto nesleduje ďalší vývoj tejto problematiky. Bol uverejnený v knihe J. Páneka Historici medzi vedou a vednou politikou, ktorú vydala Univerzita Pardubice 2016, s. 635-648.

Autor teórie zároveň upozorňuje, že „dôkazy o priamej (nespornej) súvislosti nie sú dostupné, možno však hypoteticky konštatovať významnú časovú a vecnú blízkosť týchto javov, čo som vysvetlil v metodologickej časti svojho textu.“

Európska únia, svojimi prednosťami i slabinami, je len jednou z možných podôb Európy, je dočasným historickým javom, ktorý bude podliehať premenám a ktorý môže nielen prosperovať, ale môže aj zaniknúť.

Súčasnú migračnú krízu, hoci v nej pôsobia silné vonkajšie faktory, možno chápať aj ako krízu Európskej únie, ako krízu, ktorá odhalila jej vratkosť, obmedzenú súdržnosť, zle zakrývané smerovanie k byrokratickému dirigizmu, a neistotu vo formuláciách a obhajobe vlastných záujmov. Hoci dôvera občanov európskych štátov voči štruktúre Európskej únie a spôsobe jej vedenia dosť poklesla, lepšie riešenie sa zatiaľ neponúka. Európska únia, ak má v nejakej podobe pretrvať, potrebuje elementárny konsenzus svojich 500 miliónov občanov, zatiaľ čo pol miliarda občanov potrebuje funkčnú a akcieschopnú Európsku úniu. Či, a do akej miery táto téza platí, ukáže s veľkou pravdepodobnosťou riešenie migračnej krízy, ktorá sa stala zásadnou záťažovou skúškou spoločenstva európskych štátov.

Pre hľadanie konsenzu nie je práve najpriaznivejšia situácia. Záujmové a názorové rozpory sú viditeľné na všetkých stranách, antagonistické politické tábory sa vytvorili ako v jednotlivých krajinách, tak do istej miery aj v Európskej únii. Poklesla doterajšia príťažlivosť členstva v Európskej únii a zosilneli odstredivé tendencie; nízka autorita Európskej komisie je spájaná s predstavou, že sa stala len predĺženou rukou nemeckej kancelárky a ignoruje hlas menších štátov; avšak vedenie Európskej únie ďalej presadzuje svoju dlhodobú stratégiu – snahu o centralizáciu vnútri (jav príznačný pre mnohonárodné štáty v minulosti), pričom prejavuje slabosť navonok (čo je rys blízky chamberlainovskému appeasementu, ktorý sa pred druhou svetovou vojnou snažil udržať dohodu so zjavnými agresormi za akúkoľvek cenu a s akokoľvek katastrofálnymi dôsledkami). Zdá sa, že spravovanie Európskej únie v aktuálnej podobe sa neosvedčilo a že dozrel čas na jej premenu. Otázka, či to bude smerom k federalizácii, či naopak k opätovnému posilneniu jednotlivých štátov v rámci spoločného ekonomického priestoru, zostáva otvorená. Migračná kríza však priniesla skúšobný kameň, na ktorom sa zrážajú rozdielne koncepcie a vytvorila situáciu, ktorá neznesie nekonečné odklady.

Dieselgate

Komplexná téma súčasnej migrácie si vyžaduje spoluprácu mnohých špecialistov na jednotlivé regióny, pričom žiadny z týchto špecialistov si nemôže robiť nárok na celistvú charakteristiku situácie. Najdôležitejšie pramene, ktoré by svedčili o skutočných aktivitách rozhodujúcich mocenských kruhov, sú a ešte dlho budú nedostupné; možno sa s nimi zoznámia historici o nejakých päťdesiat či sedemdesiat rokov, lebo po takej dobe bývajú sprístupnené problémové a dlhodobo utajované písomnosti. Téma migračnej krízy je navyše zaťažená informačnou vojnou, v ktorej sa šíria vedome jednostranné, skresľujúce alebo klamlivé informácie, ktoré možno bez prístupu k primárnym zdrojom veľmi ťažko overovať.

Pre názornosť uvediem jeden príklad, ktorý sa týka počiatku “horúcej fázy” migračnej krízy 2015. Ešte v lete tohto roka bola reakcia Nemecka na záplavu migrantov, prichádzajúcich cez Balkán predovšetkým do Maďarska, vcelku zdržanlivá a európska verejnosť mala v pamäti päť rokov staré vyhlásenie kancelárky Angely Merkelovej o stroskotaní multikulturalistického prístupu, najmä k prisťahovalectvu moslimov. Avšak v septembri 2015 došlo k náhlemu zvratu. Prinajmenšom časová zhoda ukazuje možnú súvislosť dvoch odborovo odľahlých a predsa nie tak vzdialených udalostí. Na ekonomickej mape sveta totiž v rokoch 2014 – 2015 prebiehal stret dvoch obrovských korporácií automobilového priemyslu – amerického General Motors a nemeckého Volswagenu, ktorý vtedy získal prevahu na vysoko lukratívnom čínskom trhu.

General Motors pri obrane svojich obchodných pozícií zaútočili na Volkswagen a v septembri 2015 odhalili jeho gigantické podvody pri nahlasovaní emisií u miliónov áut VW. Aféra nazvaná Dieselgate nemala len ďalekosiahle justičné, finančné a ekologické dôsledky, ale aj veľmi vážny politický dopad. Narušila totiž vierohodnosť jedného zo základných pilierov nemeckej ekonomiky a otriasla dlhodobo budovanú predstavu o úplnej solídnosti Nemecka, jeho medzinárodnej obchodnej politiky a dôslednej ekologickej orientácie. Už nešlo len o miliardy dolárov, ale aj o ťažko získanú, peniazmi neoceniteľnú povesť Nemecka. V tejto kritickej chvíli urobila kancelárka Merkelová zásadný krok k uvoľneniu prúdu migrantov do strednej Európy. Podľa pravidiel mediálneho sveta jednu veľkú aféru prekryla iná aféra – pre Európu, samozrejme, ešte oveľa významnejšia. V novo vzniknutej situácii mediálny obraz škandálu VW značne pobledol; zostal síce témou pre medzinárodnú justíciu, ale bol prekrytý naliehavou problematikou obrovskej migrácie. Nemecko síce nebolo na takýto príval utečencov pripravené, ale nech už boli vládne zámery akékoľvek, v konečnom ohľade sa mu uľavilo. Naviac sa naskytla vítaná príležitosť prestíž krajiny ešte viac posilniť: oproti údajne “xenofóbnym” balkánskym a stredoeurópskym štátom

Nemecko veľmi obratne deklarovalo svoj humanizmus, ktorý zmazával stále živé – a pri 70. výročí konca druhej svetovej vojny znovu zosilnené – spomienky na holokaust, genocídne a iné zločiny nacizmu. Ja potrebné priznať, že z hľadiska nemeckých národných záujmov by bolo pochabé takúto príležitosť nevyužiť.

Toto je však jednoduché konštatovanie časovej koincidencie udalostí. Ďalej už historik bez prístupu k pramenným dokladom o rokovaniach, ktoré vtedy prebehli v rozhodujúcich nemeckých politických a ekonomických kruhoch, zájsť nemôže. Smie si len položiť otázku: Bol presun svetovej pozornosti z Dieselgatu na neriadenú migráciu skutočne obyčajnou časovou zhodou okolností, alebo cieľavedomou reakciou nemeckej vlády? Bola to náhoda, alebo substitúcia, ktorá mala premyslene zachraňovať priaznivý mediálny obraz Nemecka ako vodcovskej európskej veľmoci a “učiteľa” európskej demokracie?

Hoci sa stále oficiálne zdôrazňuje, že Nemecko sa nesnaží o hegemóniu, jeho ekonomická a politická prevaha je – pri poklese vyvažujúcej role ďalších európskych mocností – faktorom, ktorý do značnej miery určuje vnútorný vývoj a zahranično-politickú reprezentáciu Európskej únie. Je nutné priznať, že nemecká politika je doteraz vedená civilizovane a že si nezaslúži, aby bola stotožňovaná s nacistickou expanziou, ako sa čas od času deje v Grécku či v prejavoch extrémistov inde v Európe. Na druhej strane ju možno označiť za politiku vedome uplatňovanej prevahy nad ostatnými štátmi v duchu dávneho vyhlásení nemeckého historika Volkera Presse, že “Nemecko je na Európu príliš veľké” .

Značnú časť reality tvoria médiá

Malá odbočka na okraj. Žijeme v dobe, kde značnú časť reality tvoria médiá, resp. sily, ktoré médiám vládnu. Čo nie je medializované vo verejnom priestore, ako by neexistovalo. Počas migračnej vlny mnohé médiá začali cieľavedome pôsobiť na city a vecnú diskusiu nahradili emocionálne výlevy.

Výborne sa pri tom osvedčil “efekt My Lai” – skúsenosť so snímkou ​​zúboženého dievčatka utekajúceho pred masakrom a napalmovými bombami, ktorý koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia premenil postoj americkej verejnosti k vietnamskej vojne.

Tentoraz, v roku 2015, sa podarilo rovnakým spôsobom využiť fotografie chlapčeka utopeného na tureckom pobreží. Bol to určite smutný pohľad na obraz, ktorý mal symbolizovať ľahostajnosť Európanov voči utrpeniu utečencov. Predstavil však iba jednu – skôr sekundárnu – stránku tragédie: smrť nevinného dieťaťa na ťažkej ceste do Európy. Médiá sa už nepýtali, prečo rodičia chlapčeka nezostali v prvej bezpečnej krajine a neprečkali tam hrôzy vojny; nepýtali sa, prečo im turecká pohraničná polícia nezabránila pokračovať na nebezpečnej ceste; nepoložili provokatívnu otázku, prečo tomuto dieťaťu a jeho rodine neotvorili svoje hranice bohaté štáty Arabského polostrova… Nie: išlo o programový symbol bezcitnosti Európy, ktorá neprijala všetkých migrantov a neposkytla im útočisko. Bol to emocionálne silný apel na Európanov, ktorý dosiahol svoj propagandistický cieľ.

Pokles ceny práce

Pri masovej migrácií teda nemôže ísť o automatickú povinnosť prijímacích krajín prijať migrantov, čo preukazujú celé európske dejiny a tiež pragmatické konanie iných štátov euroamerického civilizačného okruhu ako USA a Austrália. Práve ony jednoznačne nadradili vlastnú bezpečnosť nad snahy o otvorenie hraníc migrantom.

Jedným z hlavných motívov prijímania migrantov je tvrdenie, že Európa nemá dostatočnú natalitu a teda potrebuje nové pracovné sily, ktoré budú zarábať na dôchodky starnúcej európskej populácie. Často opakovaný odkaz na starobné dôchodky nie je však vyjadrením celej skutočnosti. Primárne je nedostatok lacnej pracovnej sily inak povedané postupné sa presadzujúce zdražovanie práce v krajinách Európskej únie. Tento proces nebolo možné zastaviť využitím vnútorných zdrojov z krajín, kde sú nastavené vyššie mzdové štandardy; preto tiež veľký kapitál prejavil pramalý záujem o zúfalo nezamestnanú mládež v južnej Európe.

Naproti tomu arabská jar a (asistovaný) rozpad tamojších autoritatívnych režimov ponúkli východisko v podobe hromadnej imigrácie. Nie preto, že by tým do Európy prichádzala nevyhnutná alebo dokonca zvlášť kvalifikovaná pracovná sila, ale preto, že masovým príchodom migrantov možno – navyše v čase robotizácie – vytvoriť obrovský pretlak dopytu po práci nad ponukou voľných miest, čo by mohlo viesť k postupnému poklesu ceny práce tiež u Európanov. Takáto racionálna kalkulácia veľkých korporácií, ktoré stoja za vládami európskych mocností, predstavuje len logické pokračovanie vývoja liberálneho kapitalizmu, ktorý dlhodobo zdôrazňuje – z hľadiska optimalizácie zisku iste oprávnene – neudržateľnosť európskeho sociálneho štátu a ktorý nenesie náklady na migráciu a ani nepreberá zodpovednosť za jej dôsledky. Ak by takýto výklad aspoň čiastočne vystihoval situáciu, potom by sa podnety k migrácii a k ​​otvoreniu európskych hraníc, neochota ich brániť, porušenie doteraz platných imigračných pravidiel, dlhodobé tolerovanie zločineckých prevádzačských gangov, spoliehanie na autoritársky turecký režim v úlohe garanta európskej bezpečnosti, rovnako ako nevôľa zmeniť problematickú orientáciu európskej politiky javili v inom svetle, než deklarovaný výraz humanity a obrana európskych hodnôt.

Etnická pestrosť migrantov

Prijímanie migrantov tiež navonok pôsobí ako humánny a kultúrne obohacujúci prístup. Problém však spočíva v jeho nedomyslení a praktickej nerealizovateľnosti. Vzhľadom k etnickej pestrosti masy prisťahovalcov by to znamenalo zvládnutie nielen arabčiny, ale aj turečtiny, perzštiny, afganského jazyka pastu, pakistanskej urdčiny a zrejme aj ďalších orientálnych jazykov.

Nedošlo by však len k jazykovej fragmentácii, ktorá by spôsobila nepredvídateľné zmeny v etnickej skladbe obyvateľstva a aj v uplatniteľnosti jednotlivých jeho zložiek na pracovnom trhu. Nastala by tiež atomizácia v právnom zmysle, najmä pri zavedení práva šaría u moslimskej časti obyvateľstva. To by viedlo k narušeniu, a potom rozpadu jedného z najväčších výdobytkov stáročného európskeho vývoja – teritoriality práva, ktorá zaisťuje všetkým občanom tej istej krajiny rovnaké postavenie pred právom.

Podvrátenie jedného z pilierov modernej európskej spoločnosti by s vysokou pravdepodobnosťou malo za následok nielen ohrozenie demokratického systému vlády, ale aj novú diferenciáciu spoločnosti, ohrozenie súdržnosti štátov a celej Európskej únie.

Európska civilizačná skúsenosť a jej dualita

V základných rysoch majú spoločnú civilizačnú skúsenosť všetci Európania. Zároveň je však táto skúsenosť vnútorne členená nielen v zmysle národnom a sociálnom, ale predovšetkým so zreteľom k dualite Európy. Táto dualita je objektívnym dôsledkom rozdielneho vývoja v uplynulom pol tisícročí a zvlášť v 20. storočí. V jednotlivostiach, niekedy veľmi dôležitých, sa líšia skúsenosti európskych krajín západných (postkoloniálnych) a východných (posttotalitných).

Na rozdiel od mocností na západe Európy (vrátane Nemecka) sa štáty strednej a východnej Európy (so špecifickou výnimkou Ruska) nikdy nepodieľali na koloniálnej expanzii a hromadnom vyvražďovaní domorodého obyvateľstva v zámorí, nedosiahli podobné bohatstvo ani globálne skúsenosti a po rozpade koloniálnej sústavy sa nestali príjemcami prisťahovalcov z bývalých kolónií. Naopak, národy v tejto časti Európy získali trpké skúsenosti s okupáciou tureckou, rakúskou, nemeckou, ruskou a sovietskou, niektoré z nich sa za druhej svetovej vojny ocitli v nebezpečenstve totálnej likvidácie nacistickým režimom. To samozrejme neznamená, že by nemali vo svojich dejinách temné škvrny a že by sa ich predstavitelia aj radoví príslušníci nedopúšťali krvavých zločinov, lebo minulosť žiadneho ľudského spoločenstva nie je krištáľovo čistá.

Nespochybniteľné však je, že obyvatelia posttotalitnej časti Európy sa nepodieľali na koloniálnych výbojoch, genocídach a profitovaní, teda ani nemajú takto vzniknutý “dlh” či historickú zodpovednosť voči národom niekdajších kolónií. Periférne postavenie v Európe za jej vzostupu ku svetovláde značne znížilo ambície národov v strednej a východnej časti kontinentu, ale zároveň ich vybavilo oveľa väčšou ostražitosťou voči hrozbe diktátu a nútených premien, vrátane vnútenej imigrácie. Prezieravý postoj západných politikov voči nim vychádza nielen z veľmocenského komplexu, ale hlavne z nepochopenia tejto odlišnej dejinnej skúsenosti, ktorá sa nutne prejavila v konfrontácii s migračnou krízou. Ako ďaleko toto ignorovanie dospelo, ukázal na jar 2016 hmatateľný príklad navrhnutej kompenzácie za jedného neprijatého migranta sumou 250 000 eur, čo zodpovedá súhrnu priemerného zárobku “Východoeurópana” asi za 30 rokov, teda za takmer celý jeho produktívny život. Tým dala Európska komisia najavo, ako chápe existenčné potreby európskych obyvateľov (neformálne zaradených do druhej kategórie občanov Európskej únie) v porovnaní s finančnými nárokmi migrantov.

Lacné odsudzovanie údajnej xenofóbie “Východoeurópanov” úplne prehliada, že v ich krajinách došlo k dobrovoľnej a vcelku bezproblémovej integrácii nielen Ukrajincov, ale aj Vietnamcov a ďalších národnostných menšín. Bez get, bez “citlivých mestských oblastí” (zvaných tiež no-go zóny) a bez terorizmu. Vzniká preto otázka, či západná časť Európy docení túto modifikovanú skúsenosť a jej dôsledky pre rokovania štátov vo východnej polovici Európskej únie, ako obohatenie celkovej európskej skúsenosti, alebo či sa bude snažiť o jej násilné potlačenie, ako to naznačuje technika rokovaní o kvótach na prerozdeľovanie migrantov.

Hrozby

Migračné kríza odkryla mnohé hrozby: (1) Vznikli ad hoc záujmové spojenectvá aj nové tenzie: spojenectvo časti ľavice, propagujúcej takmer neobmedzenú otvorenosť hraníc, a časti pravice, podporujúce optimalizáciu zisku v prospech veľkých korporácií; spojenectvo niektorých severných štátov riešiacich svoj demografický deficit a niektorých južných štátov zaplavených migrantov. Svoje národné záujmy vyhlasujú zainteresované štáty za záujmy “európske” a snažia sa ich vnútiť všetkým členom Európskej únie, čo nesmierne oslabuje súdržnosť Európskej únie.

(2) Obrana vonkajších hraníc Európskej únie je trestuhodne zanedbávaná, takže záchranné kroky musia uskutočňovať jednotlivé – aj nečlenské – štáty Európy. Ústupky Turecku, ktoré má Európu “brániť”, ale pritom autoritatívne zasahuje do vnútorných európskych záležitostí, prinášajú ďalší erozívny potenciál.

(3) Reakcia na migračnú vlnu spochybnila právny poriadok Európy. Ukázala, že možno nátlakom silných štátov suspendovať niektoré zákony a obvyklé postupy. Tlak na kvóty a holistický prístup k riešeniu svetových migračných problémov, proklamovaný časťou Európskeho parlamentu, naznačili, že má byť popreté aj tak základné právo členských štátov Európskej únie, akým je rozhodovanie o príleve cudzincov na územia jednotlivých štátov.

(4) Rozpor medzi nárokmi na centrálne zásahy bruselskej administratívy (riadené avšak z iných mocenských centier) do existenčných záujmov členských štátov Európskej únie a neschopnosťou tejto administratívy zaistiť bezpečnosť hoci i len v centre Bruselu, zhoršuje dôveru voči Európskej únii. Každé ďalšie voľby v štátoch Európskej únie sa stávajú – podľa výstižnej charakteristiky Alexandra Vondru – “hororom” a môžu prerásť v hnedú katastrofu.

(5) Nerovnosť v prístupe k západným a východným reakciám na migračnú krízu zväčšuje priepasť medzi postkoloniálnymi a posttotalitnými štátmi Európskej únie. Spolu s neschopnosťou Európskej únie ujať sa obrany to vedie k spontánnej militarizácii štátov, ozbrojených skupín a jednotlivcov.

(6) Nemožno vylúčiť, že ak bude pokračovať migračná vlna, frustrovaní Európania a niekde aj paramilitárne oddiely sa stretnú s migrantmi a s prisťahovaleckými gangmi. Tí by mohli odpovedať ďalšími teroristickými útokmi a spustiť špirálu nezvládnuteľného vraždenia. Za takejto situácie by existujúce vojenské a bezpečnostné sily európskych štátov nedokázali chrániť zároveň hranice, väčšie mestá a všetky dôležité rizikové objekty (od atómových elektrární cez priehrady a zásobárne pitnej vody až po komunikačné systémy). Európske štáty by sa tým priblížili k totálnemu chaosu a stavu občianskej vojny.

Východiská

V dlhodobej historickej perspektíve sa javí súčasná situácia ako veľmi vážna a reakcie európskych politikov na ňu ako nedostatočná. Nemali by sme však prepadať beznádeji a deterministickej predstave, že migračná kríza je prírodnou pohromou, proti ktorej sú ľudia úplne bezmocní. Vo svetle nových skúseností – aspoň z pohľadu historika – vystupujú do popredia aj možné pozitívne východiská:

(1) Európska únia môže opustiť doterajší problematicky centralizačný smer, môže sa vrátiť k modelu dobre fungujúceho hospodárskeho spoločenstva v podobe, ktorá by vyhovovala ako Británii, tak i štátom vo východnej časti Európskej únie.
(2) S využitím skúseností Severoatlantickej aliancie môže Európska únia vybudovať vlastnú obranu a kontrolu vonkajších hraníc, aby sa zbavila nedôstojného a krajne nebezpečného postavenia rukojemníkov Turecka a severoafrických štátov.
(3) Európske štáty, ktoré chcú zvýšiť počet svojho obyvateľstva, môžu regulovať migráciu podľa svojich potrieb, aby tým nezaťažovali ostatné štáty; môžu si stanoviť kvóty pre seba, migrantov si vyberať mimo Európu a dopravovať ich letecky napríklad rovno do Nemecka; nepochybne by to bolo humánnejšie, bezpečnejšie a lacnejšie ako dodatočné preverovanie svojvoľne prichádzajúcich migrantov a nútené vrátenie časti z nich späť do Afriky či Ázie.
(4) Európska únia by mala nanovo, zodpovednejšie než doteraz, premyslieť svoju identitu, následne modifikovať aj jej právne a inštitucionálne zakotvenie, ktoré by bolo primerané reálnej sile Európy a jej postaveniu vo svete 21. storočia; znamenalo by to opustenie rezíduí neokolonializmu, najmä predstieranie zodpovednosti za celý svet; dôsledné vedomie zodpovednosti predovšetkým za vlastných občanov, hoci pri zachovaní únosnej miery solidarity s inými kontinentmi; formuláciu zásady, že nielen za riešenie vnútorných konfliktov v Ázii a Afrike, ale aj za reguláciu tamojšej demografickej explózie nesú zodpovednosť v prvom rade štáty a kontinenty, v ktorých tieto problémy vznikajú.

Európa sa zaiste nemôže hermeticky uzavrieť voči ostatným kontinentom, ale ak prejaví vôľu, má možnosť prisťahovalectvo regulovať primerane svojej kapacite a svojim potrebám; voči svojim občanom má však povinnosť minimalizovať riziká, ktoré z iných kontinentov prichádzajú. Európa znovu stojí na dejinnej križovatke – buď aktívne vezme svoj osud do vlastných rúk, alebo bude vláčená udalosťami, ktorých výsledkom sa môže stať rozvrat európskej civilizácie. Migračné kríza to odhalila v plnej nahote, ale pozitívne riešenie je stále ešte v silách Európanov.

Prof. PhDr. Jaroslav Pánek, DrSc., je český historik, odborník na české a stredoeurópske dejiny ranného novoveku. V roku 1970 ukončil štúdium histórie, pomocných vied historických a slavistiky na Filozofickej fakulte, Karlovej univerzity v Prahe. Pracoval ako archivár a riaditeľ Okresného archívu v Benešove.

V roku 1976 začal pracovať v Ústave československých a svetových dejín – dnes Historický ústav AV ČR – kde pôsobí dodnes. Habitoval sa v roku 1992 na FF KU v odbore ranných novovekých dejín. Titul profesor českých a slovenských dejín získal v roku 1996.

Pôsobil ako hosťujúci profesor na Albert-Ludwigs-Universität Freiburg im Breisgau. Absolvoval tiež študijné pobyty na CNRS v Paríži a GWZO v Berlíne. Je členom viacerých českých i zahraničných redakčných rád historických publikácii.

Za svoju činnosť získal viaceré ocenenia: Zlatá medaila Karlovej univerzity, Zlatá medaila Filozofickej fakulty Univerzity Pardubice; člen Učenej spoločnosti ČR, Collegia Carolina (Mnichov), Leibniz-Sozietät der Wissenschaften (Berlin), The Comenius Academic Club (New York); čestný zahraniční člen: Towarzystwo Naukowe Warszawskie, Polskie Towarszytwo Historyczne (Varšava); čestná medaila AV ČR „De scientia et humanitate optime meritis“ (Praha).