Francúzsko zriadilo protektorát nad vtedajším kráľovstvom Ouagadougou už v roku 1896. Odvtedy táto ťažko skúšaná oblasť Afriky prechádzala turbulentným koloniálnym obdobím drancovania a vykorisťovania. Nezávislosť získala ako Horná Volta v roku 1960 avšak potom nasledoval nepretržitý reťazec vojenských prevratov a revolúcií. V roku 1983 sa k moci dostal kapitán Thomas Sankara, prezývaný aj afriký Che Guevara, a bola nastolená vojensko-civilná vláda, ktorá zmenila názov krajiny na Burkina Faso. Dodnes je tento štát jednou z najchudobnejších krajín sveta. Hlavným problémom je tu neutešená sociálna situácia, negramotnosť a vysoká inflácia. Od získania nezávislosti krajina zažila osem vojenských prevratov. V roku 2015 tu vypuklo islamistické povstanie, ktoré si vyžiadalo tisíce mŕtvych a prinútilo približne dva milióny ľudí opustiť svoje domovy.

V januári junta podplukovníka Damibu zvrhla prezidenta Burkina Faso Rocha Kaborého a jeho zvolenú vládu s tým, že sa nedokázal vyrovnať s islamistickým násilím. Podplukovník Damiba povedal občanom, že „máme viac, ako je potrebné na to, aby sme túto vojnu vyhrali”. Ani jeho vláda však nebola schopná potlačiť džihádistické násilie. Islamistickí povstalci ohrozujú teritoriálnu celostnosť krajiny a vojenskí predstavitelia zlyhali v snahe zjednotiť armádu pod jednotné velenie.

Minulý piatok večer sa v televízii v Burkine Faso objavili ozbrojení vojaci v maskách a uniformách, aby potvrdili zosadenie prezidenta Paula-Henriho Damiba, čo bol už druhý prevrat v tejto nepokojnej západoafrickej krajine v tomto roku, uviedla agentúra Reuters. Toto vyhlásenie zavŕšilo deň, ktorý sa začal streľbou v blízkosti vojenského tábora v hlavnom meste Ouagadougou, výbuchom v blízkosti prezidentského paláca a prerušením vysielania štátnej televízie.

Je to vzorec, ktorý sa v posledných dvoch rokoch v západnej a strednej Afrike stáva čoraz bežnejším, keďže islamistickí povstalci pustošia vyprahnuté oblasti Sahelu, zabíjajú tisíce ľudí a oslabujú dôveru v slabé vlády, ktoré nenašli spôsob, ako ich poraziť. V Mali, Čade a Guinei došlo od roku 2020 k prevratom, čo vyvoláva obavy z návratu k vojenskej vláde v regióne, ktorý v uplynulom desaťročí zaznamenal určitý demokratický pokrok.

Pre lepšie pochopenie súvislostí uvádzame pár základných faktov: Burkina Faso, je vnútrozemský štát v Západnej Afrike, ktorého rozloha činí 274 200 km2. V krajine žije viac ako 21,5 milióna obyvateľov 160 rôznych etnických skupín. Dominantnou etnickou skupinou sú Mossiovia (40 % – 50 %). Približne 50 % obyvateľov vyznáva islam, 40 % tradičné africké náboženstvá a asi 10 % sú kresťania, najmä katolíci. Oficiálnym jazykom je francúzština ale napriek tomu obyvatelia hovoria aj arabsky alebo miestnymi domorodými jazykmi. Miera negramotnosti v krajine je veľmi vysoká a dosahuje 82 %. Približne 80 % obyvateľstva žije vo vidieckych oblastiach. Rast populácie je približne 3,1 % ročne, pričom na jednu ženu pripadá viac ako 6 detí.

Novým samozvaným vodcom Burkiny Faso sa po ostatnom prevrate stal armádny kapitán Ibrahim Traoré. V scéne, ktorá kopíruje Damibovo vlastné prevzatie moci počas prevratu 24. januára, sa Traoré objavil v televízii obklopený vojakmi a oznámil, že vláda bola rozpustená, platnosť ústavy pozastavená a hranice zatvorené. Vyhlásil zákaz nočného vychádzania.

Traoré uviedol, že skupina dôstojníkov, ktorí pomohli Damibovi v januári prevziať moc, sa rozhodla svojho vodcu odvolať, pretože sa spreneveril ideálom Vlasteneckého hnutia za zachovanie a obnovu a nedokázal sa vysporiadať s islamistami. V jeho vyhlásení sa tvrdí, že národné zainteresované strany budú čoskoro vyzvané, aby prijali novú prechodnú ústavu a vymenovali nového civilného alebo vojenského prezidenta. Civilné obyvateľstvo fandilo vojenským juntám v nádeji, že môžu byť pri potláčaní povstalcov úspešnejšie ako ich demokraticky zvolení predchodcovia. Nádej sa však rýchlo vytratila. Burkina Faso sa stala epicentrom násilia, ktoré vykonávajú skupiny napojené na al-Kájdu a Islamský štát, ktoré sa začalo v susednom Mali v roku 2012 a rozšírilo sa do ďalších západoafrických krajín južne od Sahary. Pri nájazdoch na vidiecke komunity boli zabité tisíce ľudí a milióny boli nútené utiecť. Tento týždeň zahynulo najmenej 11 vojakov pri útoku na severe Burkiny Faso. Desiatky civilistov sú stále nezvestné. Podľa odborníkov Burkina Faso kontroluje len 60 % svojho územia a islamistické násilie sa zhoršuje. Od roku 2020 bolo v krajine v dôsledku násilia vysídlených viac ako milión ľudí.

Samozvaný vodca Burkiny Faso kapitán Ibrahim Traoré obvinil francúzsku armádu, že na jednej zo svojich základní ukrýva podplukovníka Paula-Henriho Damibu – Francúzsko však akúkoľvek účasť popiera. V hlavnom meste  Ouagadougou bolo v sobotu počuť streľbu a nad hlavným mestom krúžili vrtuľníky. Protestujúci založili požiar pred francúzskym veľvyslanectvom, ktorý Paríž s najväčšou rozhodnosťou odsúdil. V druhom najväčšom meste krajiny, Bobo-Dioulasso, protestujúci podpálili aj bránu Francúzskeho inštitútu.

Vodcovia prevratu vydali v štátnej televízii nové vyhlásenie v ktorom tvrdia, že Damiba plánuje protiútok z dôvodu ich ochoty spolupracovať s novými partnermi v boji proti islamistom. Vo vyhlásení sa neuvádzali mená týchto potenciálnych nových partnerov, ale skupiny na ochranu práv tvrdia, že jednotky v susednom Mali úzko spolupracujú s ruskými žoldniermi zo skupiny Wagner – hoci obe krajiny to popierajú.

Piatkový prevrat predstavuje problém aj pre západoafrický politický blok, Hospodárske spoločenstvo západoafrických štátov (ECOWAS), ktoré sa snažilo presvedčiť vodcov prevratov v regióne, aby sa čo najskôr vrátili k civilnej vláde. „ECOWAS opätovne potvrdzuje svoj bezvýhradný nesúhlas s akýmkoľvek prevzatím alebo udržaním moci protiústavnými prostriedkami,” uvádza sa vo vyhlásení. Požaduje „dôsledné dodržiavanie časového harmonogramu, ktorý už bol dohodnutý s prechodnými orgánmi na návrat k ústavnému poriadku najneskôr do 1. júla 2024″. Africká únia požadovala obnovenie ústavného poriadku najneskôr do júla 2023, pričom sa zhodla s regionálnou skupinou ECOWAS, že zosadenie vodcu podplukovníka Damiba bolo „protiústavné”. Najnovšia medzinárodná kritika prišla zo strany OSN, ktorej šéf António Guterres povedal, že prevrat „dôrazne odsudzuje”.

O kapitánovi Traorém, 34-ročnom vojakovi, ktorý viedol protidžihádistickú jednotku na severe s názvom Kobra, je známe len málo. Vo vyhlásení sa fakticky pasoval za dočasného vodcu Burkiny Faso avšak objavil sa v ňom prísľub, že „hybné sily národa” sa časom spoja, aby vymenovali nového civilného alebo vojenského prezidenta a prijali novú prechodnú ústavu. Zosadený vojenský vodca vládnucej junty v západoafrickom štáte Burkina-Faso Paul-Henri Sandaogo Damiba je údajne ochotný odstúpiť. Podľa agentúry AFP to v nedeľu oznámili náboženskí a komunitní vodcovia, ktorí sprostredkovali rokovania medzi Damibom a vodcom piatkového prevratu kapitánom Ibrahimom Traorém. AFP pred tým informovala, že Traoré vyzval v nedeľu aj na ukončenie násilností zameraných na záujmy Francúzska v krajine, ktoré bolo koloniálnym správcom Burkiny Faso.

Posledný z takýchto útokov sa odohral v nedeľu, keď boli z vnútra francúzskeho veľvyslanectva vypálené granáty so slzotvorným plynom, aby rozohnali demonštrantov podporujúcich Traorého. Veľvyslanectvo sa stalo terčom útokov po tom, ako Traorého stúpenci obvinili Francúzsko, že ukrýva zosadeného Damibu.  Televízia TF1 vo svojom komentári vývoja uviedla, že vodcovia najnovšieho prevratu v Burkine Faso svojou rétorikou eskalujú v krajine protifrancúzske nálady.

Toto dianie je potrebné chápať v kontexte koloniálneho dedičstva a neokoloniálneho vykorisťovania krajín subsahaskej Afriky. Protesty proti francúzskej vojenskej prítomnosti prebiehajú aj v Nigeri – najviac profrancúzskej krajine v regióne. Podnetom bolo úplné a konečné stiahnutie francúzskych jednotiek zo susedného Mali. 15. augusta opustili Mali posledné francúzske jednotky, ktoré dorazili do Nigeru. Miestne obyvateľstvo sa dokonca pokúsilo zablokovať pohyb francúzskych vojenských konvojov na území Nigeru a Burkiny Faso. Po vojenskom prevrate v januári tohto roku nové vedenie Mali jednostranne požiadalo o stiahnutie všetkých francúzskych jednotiek zo svojho územia a požiadalo ruskú súkromnú vojenskú skupinu Wagner o pomoc v boji proti islamskému terorizmu a džihádizmu a vyhostilo francúzskeho veľvyslanca z krajiny.

To všetko je navrstvené na historickej kríze identity týchto krajín. Macronovi sa počas série návštev afrických krajín nepodarilo presvedčiť miestnych obyvateľov, že Francúzsko už nie je koloniálnou krajinou a že jeho nárok na dominanciu vo frankofónnych krajinách je výlučne založený na ušľachtilých dôvodoch. Heslá, ktoré zaznievajú v Mali, Burkine Faso a teraz v Nigeri, sú otvorene protikoloniálne, zatiaľ čo Rusko je tu spájané s pomocou a účinnosťou. Samozrejme, je v tom veľa afrického romantizmu, ale neokoloniálne vykorisťovanie týchto krajín zo strany bývalých kolonizátorov ako aj USA prostredníctvom dominancie dolára je nesporné.

Domino efekt francúzskej prítomnosti v západnej Afrike a kríza dôvery vo francúzsku neokoloniálnu ideológiu pokračujú. V rôznych podobách a formách, v rôznych krajinách a na pozadí globálnej energetickej a potravinovej krízy. Tento jav sa v kontexte iných udalostí nemusí zdať taký významný, ale nikdy by sa nemalo zabúdať na význam afrického kontinentu ako celku. Bolo by krátkozraké ignorovať udalosti, aké sa v súčasnosti odohrávajú v Nigeri, Mali a Burkine Faso.