Podľa Akopova je výmena Savčenkovej v prvom rade element ruskej diplomatickej hry s Európou a nie s Kyjevom. Spočiatku sa ruská vláda kategoricky odmietla zaoberať oslobodením a výmenou Savčenkovej, ale 2 mesiace dozadu, po vyhlásení rozsudku sa začali objavovať hlasy požadujúce jej výmenu za naších „dobrých chlapcov“.

Spočiatku sa v ruskej tlači nespomínali mená Alexandrov a Jerofejev, problém bol v tom, že kauza Savčenková mala a má širokú publicitu a verejnosť ju poníma ináč, ako dvoch vpodstate neznámych vojakov GRU, takže výmena sa v ponímaní bežného občana ukazuje byť ako nevyvážená. Napriek tomu k výmene prišlo. Akými motívami sa teda inšpiroval Kremeľ, keď podľa mnohých s nevýhodnou výmenou Savčenkovej súhlasil?

Akopov začal svoj výpočet vnútroruskými mínusmi. Celá kauza Savčenkovej sa dotkla ruského obyvateľstva a Savčenková v ruskom ponímaní personifikovala tých, ktorí vraždili a vraždia civilistov na Donbase. To, že Savčenkovú obvinili zo spoluúčasti na vražde ruských žurnalistov, nemá a ani nemalo podľa Akopova principiálny význam – matrica sa už zapustila, Savčenková sa stala symbolom spomenutých trestných operácií Kyjeva proti Donbasu. Jej odsúdenie a trest sa chápali a chápu u ruského obyvateľstva ako spravodlivý trest a jej oslobodenie a výmena otriasli bežnými Rusmi.
Ruský názor sa budoval aj vďaka hysterickým reakciám Ukrajincov, ktorí sa správali, správajú a po oslobodení Savčenkovej  aj budú čoraz viac správať spôsobom, pri ktorom by zbystril pozornosť aj exorcista či psychiater.

Hystéria a liberastické orgie okolo „nevinnej Nadi“ rezonovali aj v minulosti v politických kruhoch v Európe – tu sa pripájam k Akopovovmu komentáru a dovolím si pripomenúť reakcie slovenského politika Ondreja Dostála, ktorý behal svojho času po slovenskom parlamente so židovskou hviezdou a v kauze Savčenková rezolútne požadoval oslobodenie nevinnej Savčenkovej. V najbližších dňoch preto môžeme očakávať „mediálne výstupy pravdoláskarov“, s ktorými už začal na Slovensku Eugen Korda.

Akopov si vypomohol tiež dosť tvrdým prirovnaním oslobodenia Savčenkovej k oslobodeniu sovietskeho masového vraha Čikatila. Bol to sovietsky občan, ktorý pochádzal z územia dnešnej Ukrajiny, zo sumskej oblasti a v rokoch 1978 – 1990 zavraždil, rozrezal, znásilnil a zožral približne 50 žien a dievčat (dejová postupnosť  u Čikatila ľubovoľná).

Podľa Akopova možno by existovala slabá teoretická možnosť z tejto situácie nejakým spôsobom vykorčuľovať, ak by novinári v dostatočnom predstihu začali budovať v povedomí obyvateľstva „matricu hrdinských chlapcov Alexandrova a Jerofejeva“.

Novinári mali na to maximálne takmer 2 roky a minimálne pol roka, čo sa uskutočňovali rozhovory, nič takého sa v ruskom mediálnom priestore neobjavilo. Žiadna kampaň za oslobodenie, žiadne pripomínanie si hrdinstva, nič. Akopov však vyjadruje svoj názor, že aj tak by takáto  mediálna kampaň pravdepodobne nebola úspešná, pretože mediálny obraz Savčenkovej ako vrahyne je v ruskom povedomí natoľko pevný, že je ho problematické preraziť.

Savčenková je podľa Akopova cieľavedome vybudovaný symbol a nástroj tlaku Západu na Rusko a jedným z faktorov spúšťajúcich protiruskú hystériu v Kyjeve a Európe. Pozitívum podľa Akopova je v tom, že bežní Rusi význam Savčenkovej v protiruskom boji Západu a Ukrajiny chápali a chápu a oslobodenie Savčenkovej, ktoré ich nemilo prekvapilo, postupne začnú brať ako skutočnosť, že sa síce nepodarilo zničiť jednu z protiruských zbraní, ale to ani tak veľmi  nevadí, pretože vedia, že táto zbraň bude s určitosťou zničená neskôr.

Akopov vo svojej dedukcii akoby naznačoval, že ruský občan myslením pripomína gardového vojaka v roku 1941, v bojoch proti nemeckým tankom pri Moskve. Ak gardový vojak tank nezničil pri prvom nemeckom útoku, nevadí, zničil ho pri ďalšom nemeckom útoku. Ak by zahynul, zničil by ten tank jeho spolubojovník. Mentalita obrancov bola však jasne sformovaná  tak, že do Moskvy sa proste žiaden nemecký tank nsmie dostať a ani sa nedostal.

Čo sa týka Ukrajiny, mal doteraz ruský občan podľa Akopova v hlave jasno. Pri moci sú na Ukrajine rusofóbi, bábky Západu a najmä USA, ktoré plnia úlohy svojích amerických pánov. Ukrajina je v katastrofálnej ekonomickej situácii, hrozí jej kolaps a na jej území prebieha občianska vojna. Rusko sa snažili politici z USA zatiahnuť do tohto zástupného konfliktu s Ukrajinou, pričom Rusko pomáha ruskojazyčnému obyvateľstvu na východe krajiny najmä humanitárnou pomocou.

Podľa Akopova bolo pravdepodobne chybou, že sa Savčenkova začala vykreslovať ako symbol krvavého kyjevského režimu, že ruská tlač Savčenkovú démonizovala. Savčenkovú ako propagandistickú zbraň začal využívať Západ a je vysoko pravdepodobné, že mediálnu hystériu okolo nej aj Západ vybudoval, pričom primárnym cieľom bolo oslabenie Putinových pozícii v budúcnosti. Prepustenie Savčenkovej a zmätok v hlavách obyvateľov sa takýmto oslabovaním Putinových politických pozícii môže pri prvom pohľade aj zdať.

Keď si navyše ruský občan mohol podľa Akopova  v televízii po návrate Savčenkovej pozrieť reakcie obyvateľstva na Ukrajine, vypočul si úryvky Porošenkovho plamenného a namysleného prejavu, (pričom namiesto faktických  analytických informácii ktoré večer očakával) v správach dostal studenú sprchu v podobe protiruskej nenávisti a výsmechu, pravdepodobne to výrazne zasiahlo jeho ponímanie politickej situácie. Minimálne to otriaslo jeho doterajšími informáciami o tom, ako sa Západu a USA nedarí rozhádať bežných Rusov a Ukrajincov, ktorých spája spoločná história a dlhodobé kontakty a ktorí nesúhlasia s politikou svojej vlády.

Potreboval toto Putin, keď Savčenkovú omilostil a pustil na slobodu? Samozrejme že nie. Téma Savčenková sa však stala faktorom, ktorý podľa Akopova ako chobotnica začal ovládať ruský mediálny priestor, na jej osude si budovali svoj politický a morálny rating patrioti,  liberáli, kozmopoliti, rusofóbi, ale aj krajná pravica. Kremeľ je teraz obviňovaný z každej strany z toho, že sa poddal Západu, že preukázal svoju slabosť, že vedie zradcovskú politiku, že teraz bude nasledovať vzdanie sa Donbasu, alebo Sýrie,  pochybuje sa o Putinovom zdravom rozume a pod.

Putin si však pri prepustení Savčenkovej podľa Akopova dobre zvážil všetky riziká a možnosti a určite rátal aj s vymenovanými nepríjemnými varantami, takže si bol vedomý, že pravdepodobne stratí dočasne aj  popularitu obyvateľstva. Ak však Savčenkovú prepustil, znamená to, že má kombináciu dobre premyslenú. Ja si dovolím  Akopova doplniť vysvetľujúcim príkladom – v šachovej terminológii je takéto riešenie zdanlivej obety charakteristické pre gambity, ich hlavnou myšlienkou je často ponúknuť súperovi fiktívnu materiálnu výhodu, trebárs aj za cenu straty figúry, neskôr sa však ukáže, že výhoda bola vlastne toxická a išlo vlastne o pascu.

Podľa Akopova Putin sledoval niekoľko hlavných cieľov. Prepustením Savčenkovej vyrazil Putin z rúk Západu a USA jednu zo zbraní možného nátlaku na Rusko, kauza Savčenková nebude rezonovať v ďalších debatách napríklad  o dodržiavaní minských protokolov. Akopov znovu podčiarkuje že Putinovi ide o Európu a Savčenková je gestom v zápase o Európu

Západní európski politici potrebuje podľa Akopova predostrieť  dôkaz o svojej sile a rozhodnosti obyvateľom Európy, masírovaným protiruskými postojmi masovokomunikačných prostriedkov.  Prepustenie Savčenkovej môžu západní európski politici prezentovať ako svoje víťazstvo a bude sa môcť prikročiť k normalizácii vzťahov (Keby mal Akopov pravdu, veľmi by som sa tešil. Osobne ale gambity nemám rád, pre mňa sú dosť ostré a zradné  a radšej hrám ako čierny zatvorenú sicílsku obranu, alebo ako biely otvorenú španielsku hru. Pevne dúfam, že Putin má tento gambit hlboko premyslený).

Podľa Akopova Rusko hrá proti USA o získanie Európy a v článku  zdôvodňuje kroky Ruska. Prepustenie Savčenkovej v tomto zápase predstavuje veľmi silný ťah Ruska, ktorý Európa môže vysvetľovať ako zreteľný ústupok a umožní jej to zastaviť zvyšovanie napätia zo strany USA v Európe. Európske štáty sa poukazovaním na ruské ústupky môžu postaviť proti snahám USA rozpútať na Ukrajine plnohodnotnú vojnu, ktorá má zachrániť USA pred totálnym krachom a oslabí možnosti tlaku USA na jednotlivé európske štáty, najmä na Nemecko a Francúzsko. (Nedá mi ako historikovi znovu nepripomenúť už v minulom mojom článku spomenutý pakt Molotov – Ribentropp – ten aj tak nezabránil Hitlerovmu útoku na Rusko v roku 1941).

Čo sa týka Ukrajiny, v Putinových plánoch je vedľajšia. Radosť z návratu Savčenkovej čoskoro zatienia problémy, ktoré Savčenková na ukrajinskej politickej scéne prinesie – toto môže byť podľa Akopova druhý motív, ktorý Putin sledoval. Tento motív som spomenul aj vo svojom prvom článku, Akopov ale stále v príspevku nerieši situáciu prípadnej likvidácie Savčenkovej nejakým jedom a zvalením zodpovednosti na Rusko, ktorú som vo svojom včerajšom článku načrtol.

Tretia možnosť, prečo Putin siahol k prepusteniu Savčenkovej, môžu byť podľa Akopova tajné rozhovory, o ktorých sa môžeme len dohadovať. Už začiatkom jari sa objavili špekulácie o tom, že medzi Moskvou a Washingtonom pokračujú konzultácie o možnej výmene ruských občanov v amerických väzniciach – konkrétne ide o dvoch údajných agentoch GRU, ktorí boli odsúdení za obchod so zbraňami (Viktor Butt a Konstantin Jarošenko). Oficiálne USA aj Rusko tieto rozhovory popreli, podľa Akopova však tieto rozhovory môžu prebiehať. Akopov sa odvoláva aj na súkromné stretnutie Putina a Kerryho v posledných dňoch.

Prípadnú možnosť tajných rokovaní som takisto vo svojom včerajšom článku spomínal, podľa môjho názoru sa ale tieto rokovania netýkajú Butta a Jarošenka, tu varí podľa mňa Akopov z vody. USA sa logicky nevyplatí nejakú hysterku Savčenkovu vymieňať za Butta a Jarošenka, najmä ak Savčenkova podľa tohto článku Akopova má pôsobiť ako faktor ruského protiamerického boja za oslabenie amerického vplyvu v Európe.

USA by Buta a Jarošenka možno vymenili, to by však museli Rusi zatknúť minimálne dvoch amerických špiónov. Navyše je veľmi pravdepodobné, že But a Jarošenko hrali aj na vlastné tričko (predávali zbrane Kolumbijcom – ja mám síce Kolumbijcov rád, ale americkí sudcovia evidentne nie 🙂 ) určite nemali diplomatické krytie a je otázne či ich Rusi podržali, lebo ak by mali diplomatickú podporu a pasy, to by ich nikto nezavrel, ale by ich iba vyhostili. Ak diplomatické pasy mali a USA ich napriek tomu zavreli – myslím že tu už netreba nič vysvetľovať a každý si úsudok spraví sám.

Takže vo svojom článku Akopov v podstate neoznámil nič nové. Dospel v podstate k podobným poznatkom ako ja. Ak on ako ruský novinár, ktorý je bližšie k zdrojom než sme my na Slovensku, dospel približne k rovnakým poznatkom ako ja na Slovensku na základe sledovania ruských serverov, znamená to, že dotyčná kauza nie je ešte stále v ruskom priestore oficiálne pertraktovaná, takže naďalej platí, že „kaša sa nikdy neje taká horúca, ako sa dúcha“, v tomto prípade sa ale zdá, že sa bude musieť kaša dúchať o niečo dlhšie, pretože je značne horúca.

Nechajme sa preto prekvapiť, čo sa objaví v najbližších dňoch. Keďže osobne zastávam k súčasnej americkej a bruselskej politike veľmi negatívny postoj, dúfam že sa ukáže hĺbka Putinovho plánu minimálne tak markantne ako v Sýrii po jeho pamätnom výroku „Ak je bitka nevyhnutná, treba udrieť ako prvý“.

Branislav Krasnovský