Bratislava 19. septembra 2018 (HSP/Foto:TASR/AP/MTI-Tamas Kovacs )

Európsky parlament schválil minulý týždeň kontroverznú správu poslankyne J. Sargentiniovej o stave demokracie a právneho štátu v Maďarsku: (ďalej len „správa“) a začal konanie o sankciách proti členskému štátu podľa čl. 7 Zmluvy o EÚ.

Konanie poslancov je však problematické a to najmä preto, lebo vyvoláva nové konflikty vnútri EÚ a k vyriešeniu žiadneho z kritizovaných problémov Maďarska zrejme nepovedie. Naopak, správa bude zrejme len ďalším dôvodom nárastu popularity V. Orbána v Maďarsku.

Vzhľadom na značný rozsah správy, ako i odpovede Maďarska:  sa budem venovať len niektorým výhradám, aj to v obmedzenom rozsahu:

Demokracia a právny štát

Nová ústava

Ústavný súd

Nezávislosť súdnictva a prokuratúry

Akademické slobody a Stredoeurópska univerzita

Mimovládne organizácie, sloboda združovania a zhromažďovania

Práva menšín a utečencov

Sloboda prejavu a médií

Niektoré kritizované témy vypustím úplne, napr. problematiku korupcie, pretože tu len sotva možno Maďarsko vyčleňovať z celkových trendov v strednej Európe. Na záver sa budem venovať týmto témam:

Oprávnené výhrady neodzneli

Európa ako odpoveď

Demokracia a právny štát

Správa J. Sargentiniovj má byť najmä kritikou deficitov demokracie a právneho štátu v Maďarsku. Lenže i pri určitých oprávnených výhradách v správe treba konštatovať, že vláda V. Orbána nie je príčinou, ale skôr dôsledkom odstraňovania demokracie v Maďarsku. Ide pritom o celkový trend v EÚ a problémom nie sú ani tak „populistickí politici“, ako skôr vplyv finančnej oligarchie na politické procesy. Táto oligarchia dnes kontroluje médiá, vytvára politicky angažované mimovládne organizácie a korumpuje mnoho politikov, ktorí potom neplnia vôľu ľudu, ale vôľu svojich sponzorov. Dnes vôbec nestačí, že sa štáty v ústavách prihlásia k demokracii, ale je treba, aby sa vôľa väčšiny občanov ocitala aj v zákonoch.

Je zrejmé, že pre obmedzenie vlády finančnej oligarchie a obnovenie demokratických princípov v EU treba posilniť úlohu štátu v politike a ekonomike. Túto ideu silného štátu hlása aj V. Orbán, avšak fungovanie oligarchickej vlády zmeniť nedokáže. V. Orbán totiž nie je skutočným odporcom veľkých finančných skupín a bez zmeny ich nadvlády nebudú úspešné ani žiadne jeho politické zmeny. Politika sa v celej EÚ stále viac oligarchizuje a najneskôr od roku 2008 tu existuje nedemokratický systém láskavého „socializmu pre bohatých“ a nemilosrdného kapitalizmu pre chudobných.

Žiaľ, v súčasnej Európe nemá nikto recept ako vrátiť dôveryhodnosť zlyhávajúcemu politickému a ekonomickému systému. Typickým príkladom trendu odstraňovania demokracie je aj samotný Európsky parlament (EP), ktorý má nízku dôveryhodnosť a neslávnu povesť „zašívarne“ pre vyslúžilých politikov. Občania o túto inštitúciu nejavia záujem a na posledných európskych voľbách v SR sa zúčastnilo len úbohých 13% voličov. Právomoci EP sú v porovnaní s národnými parlamentmi taktiež slabé a hoci sú poslanci EP ako jediní zo všetkých orgánov EÚ volení priamo, nemôžu ani len navrhovať právne predpisy EÚ!

Nová ústava

Výhrady voči Maďarsku v Sargentiniovej správe začínajú kritikou novej maďarskej ústavy, ktorá bola prijatá ešte v roku 2011. Správa sa opiera najmä o výhrady Benátskej komisie a vyčíta Maďarsku problém nedostatočnej deľby moci, obmedzenie právomocí ústavného súdu a ďalšie. Lenže pokiaľ ide o tieto výhrady Budapešť už prijatú ústavu sedemkrát novelizovala, pričom zohľadnila aj viaceré výhrady Benátskej komisie. Maďarská ústava je veľmi rigidná a na jej novelizáciu treba dve tretiny zo všetkých poslancov. I preto strana, ktorá disponuje takouto silou, má silnú demokratickú legitimitu.

Maďarská ústava tiež vznikala v zložitej situácii, keď sa krajina po roku 2009 ocitla v ekonomickej a politickej kríze a volanie po novej ústave bolo veľmi silné. Od júna 2010 do apríla 2011 prebiehala v Maďarsku verejná diskusia o budúcej ústave, kde sa kritizovali najmä oligarchické prvky dovtedajšieho politického systému a vplyv ekonomickej moci na politiku. Opozícia síce nakoniec rokovania opustila, ale verejnosť podporila Orbánovu ideu silného štátu, ktorý by sa dokázal vzoprieť zahraničným politickým a ekonomickým subjektom. Ústava predstavovala i určitý pokus o zmenu fungovania verejnej moci, hoci je zrejmé, že ciele sa podarilo naplniť len v obmedzenej miere. V ústave tiež určite chýbajú viaceré ustanovenia o hospodárskom systéme, ktoré mali byť poučením z ekonomickej krízy.

Ústavný súd

V správe sa ako ďalšia kľúčová téma spomína problém obmedzenia právomocí ústavného súdu. Nová ústava síce naozaj znížila niektoré jeho právomoci, najmä v otázke ústavných sťažností, iné však posilnila, napr. predbežnú kontrolu ústavnosti. Niektoré obmedzenia, napr. oslabenie možnosti tzv. actio popularis pritom požadoval samotný ústavný súd už dlhšie. Celkovo ale nemožno hovoriť, že by sa maďarský ústavný súd stal vďaka vláde V. Orbána príliš slabým. Naopak, v porovnaní s inými orgánmi kontroly ústavnosti v EÚ nemá slabé právomoci. Zvýšenie funkčného obdobia sudcov z 9 na 12 rokov tiež zásadne neovplyvňuje fungovanie súdu, podobne ani nové ustanovenia o vekovej hranici pre odchod z funkcie.

Ústavné súdnictvo však v celej Európe na začiatku 21. storočia trpí štrukturálnymi nedostatkami a vysokou nedôveryhodnosťou, najmä v nových členských štátoch EÚ. Ústavné súdy sa nedarí oddeliť od politických strán a ich členmi sa často stávajú bývalí politici. Okrem politických vplyvov na sudcov ÚS pôsobia aj vplyvy ekonomické. Aj na Slovensku existujú podozrenia, že ústavní sudcovia mohli byť pri rozhodovaní pod vplyvom ekonomických skupín a bránili tak dôležitým sociálnym a ekonomickým zmenám (zisk zdravotných poisťovní, Špeciálny trestný súd, atď.). Podobne aj na Slovensku boli politici, najmä prezident A. Kiska, ktorí dlho a zásadne ignorovali rozhodnutia ÚS, čo potvrdila aj Benátska komisia.

Nezávislosť súdnictva a prokuratúry

Popri problematike ÚS, zohrávali v správe veľmi podstatnú úlohu i sťažnosti na nezávislosť súdnictva. Správa kritizovala Národnú súdnu radu a najmä úlohu jej predsedu. Predseda je naozaj kreovaný parlamentom, i keď pokiaľ ide o menovanie sudcov, tu zohráva zásadnú úlohu plénum súdnej rady. Na druhej strane, je ťažké nájsť systém, ktorý by súdnu radu dokázal zbaviť politických vplyvov a tento problém pozná aj SR. Diskutovanou otázkou v správe bol tiež vek odchodu do dôchodku, kde na základe rozhodnutia ústavného súdu platí, že od roku 2023 sa vek odchodu sudcov mení na 65 rokov. Správa spomínala aj konkrétne prípady konania pred Európskym súdom pre ľudské práva (Baka v. Hungary, Gaszó v. Hungary), ktoré sa týkali práva na prístup k súdu či práva na spravodlivý proces.

Kritika sa objavila i vo vzťahu k úlohe prokuratúry a správa zdôrazňovala potrebu zabrániť zneužitiu právomocí daných orgánov. Maďarsko sa však nachádza v stálom dialógu s relevantnými orgánmi, najmä GRECO (protikorupčný orgán Rady Európy) a nemožno tvrdiť, že by v oblasti prokuratúry prichádzalo k zásadnejším zlyhaniam než v susedných štátoch. Všade tam existujú vážne nedostatky súdnej moci či prokuratúry a tie sa prejavujú aj podozreniami zo spolupráce s veľkými politickými či ekonomickými subjektami. Celkovo možno konštatovať, že situácia v oblasti súdnictva nie je dôvodom pre obvinenia z odstránenia demokracie a právneho štátu: v takom prípade by bolo treba žalovať celú strednú Európu.

Akademické slobody a Stredoeurópska univerzita

Maďarský zákon o vyššom vzdelávaní nadobudol účinnosť už v roku 2012 a opakovane bol predmetom diskusie o otázke akademických slobôd. Centrom pozornosti v správe bola Stredoeurópska univerzita (CEU), vytvorená G. Sorosom v Budapešti. V Maďarsku však pôsobí 22 zahraničných univerzít, z toho šesť z krajín mimo EÚ a ich postavenie reguluje zákon, opozíciou nazývaný „Lex CEU“. Vyčítajú mu najmä to, že stanovuje komplikované podmienky pôsobenia týchto univerzít. Dané subjekty musia pri pôsobení v Maďarsku spĺňať dve špeciálne podmienky: mať vlastný kampus v krajine pôvodu a pôsobiť v rámci dohody medzi Maďarskom a krajinou pôvodu. CEU tieto podmienky nespĺňala, i keď sa ich snaží po prijatí zákona splniť.

Medzi argumentami maďarskej vlády proti CEU sa často objavujú i výhrady, že nejde o akademickú inštitúciu a že má privilégiá, ktoré boli v rozpore i s predošlými zákonmi o vysokom školstve. Zásadnou výhradou je, že CEU nevydávala maďarské univerzitné diplomy, ale americké diplomy. To je problematické, pretože univerzita v Maďarsku pôsobí na základe maďarských a nie amerických zákonov. Argumentom vlády V. Orbána pri výhradách EÚ je aj to, že nie ona vytvárala špeciálne zákony pre CEU, ale len reaguje na špeciálny status, ktorý pre CEU vytvorili predošlé právne predpisy.

Mimovládne organizácie, sloboda združovania a zhromažďovania

Asi najznámejším problémom, kde sa objavovala kritika maďarskej vlády, bol problém obmedzovania práv mimovládnych organizácií (NGO) a prijatie zákonov „Stop Soros“ v Maďarsku. Vláda sa pokúšala obmedziť tie NGO, ktoré sa angažujú v politike alebo sa zaoberajú problematikou migrantov. Uvedenú tému vníma V. Orbán veľmi vážne, je však tiež očividné, že pri tom postupuje účelovo a snaží sa obmedzovať svojich politických odporcov. Na druhej strane však niektoré z tvrdých opatrení po kritike zo zahraničia Budapešť zo zákonov vypustila. Išlo najmä o ustanovenie o dani 25% na príspevky zo zahraničia, ktoré určité NGO v budúcnosti dostanú. Vypustenie toho ustanovenia bolo dôležité preto, lebo v minulosti veľkú časť príjmov NGO poskytovala priamo vláda, ale s nástupom V. Orbána sa tento stav zmenil.

Problém NGO je dosť komplexný, nakoľko väčšina z nich pôsobí v spoločnosti naozaj prospešne. Niektoré NGO však predstavujú nástroj, vďaka ktorému môžu subjekty zo zahraničia bez volebnej legitimity ovplyvňovať politické rozhodovanie v krajine. Príklady z posledných rokov ukazujú, že práve preto je potrebná väčšia transparentnosť NGO. A hoci je hľadanie optimálnej regulácie zložité, faktom ostáva, že prísne reštrikcie pre NGO existujú vo viacerých krajinách západného sveta. Spomenúť treba najmä americký zákon o registrácii zahraničných agentov (FARA) z roku 1938, ktorý ale k žiadnym sankciám EÚ neviedol.

Veľkým problémom je podľa správy aj sloboda zhromažďovania, kde vláda V. Orbána prijala niektoré reštriktívne opatrenia. Išlo o reakciu na fakt, že odporcovia vlády dokážu pripraviť masívne desaťtisícové demonštrácie a vytvoriť prevahu na ulici, i keď vo voľbách jasne prehrávajú. Kritizovaným novým zákonným dôvodom pre obmedzenia slobody zhromažďovania bolo ustanovenie o zásahoch do súkromného života. Polícia tiež získala právomoci aj v prípade, ak by išlo o zhromaždenie, zasahujúce do činnosti súdu. Pri uvedených obmedzeniach však bude veľa závisieť od konkrétneho postupu štátnych orgánov, aby sa pri konkrétnom obmedzení nestratil zmysel a podstata slobody zhromažďovania.

Práva menšín a práva utečencov

Pokiaľ ide o práva menšín v Maďarsku, je zrejmé, že táto pasáž v správe zohrávala významnú úlohu. Na jednej strane, V. Orbán naozaj populisticky využíva tému menšín a migrantov na svoje politické ciele, na druhej strane však napr. pri návštevách v Izraeli deklaruje, že menšiny, najmä židovskú, bude všemožne chrániť. Pri hodnotení Maďarska nemožno opomenúť ani fakt, že väčšina výčitiek voči právam Rómov alebo Židov v Maďarsku by sa dala veľmi dobre použiť i na ďalšie štáty strednej Európy.

Pokiaľ ide o postoje Maďarska v období migračnej krízy, je veľmi zložité robiť vinníka práve z premiéra V. Orbána. Z hľadiska princípov právneho štátu práve maďarská vláda v roku 2015 postupovala na základe európskeho práva, zatiaľ čo niektorí západní politici šírili výzvy na obchádzanie migračných predpisov. Celkovo možno konštatovať, že pri migračnej kríze nenašiel v EÚ dobré riešenie vôbec nikto a nie je preto vhodné hľadať vinníka v Maďarsku. Právo na azyl musí byť garantované ako základné právo, avšak nesmie znamenať, že si uchádzači o azyl budú cielene vyberať krajinu, kde chcú o azyl požiadať.

Kritika Maďarska kvôli menšinám je zo strany EÚ v mnohom neúprimná. Na jednej strane sa V. Orbánovi vyčítajú nedostatky pri ochrane menšín, avšak keď Orbánova vláda kritizuje zákony proti menšinám na Ukrajine, kde sa objavujú skutočné excesy, tak v Bruseli výhrady Maďarska ignorujú. Podobne je známa aj trvalá neochota EP prijať sankcie proti Lotyšsku a Estónsku za to, že z väčšiny občanov ruskej národnosti vytvorili po roku 1991 neobčanov a tento stav neodstránili ani po vstupe do EÚ. V správe sa však tiež objavujú očividné nepresnosti, napr. Orbánovej vláde sa vyčíta problém tzv. Maďarskej gardy, hoci tá vznikla ešte v čase jeho predchodcov a bola zakázaná ešte pred nástupom V. Orbána.

Sloboda prejavu a médií

Sloboda prejavu ako výhrada voči Maďarsku zaznieva v správe veľmi často a opiera sa aj o názory Rady Európy či iných medzinárodných subjektov. Správa sa zamerala napr. na problematiku ochrany zdroja novinárov, kde by mohol nastať rozpor s verejným záujmom, i keď v tejto otázke už možnosti štátnych orgánov obmedzil maďarský ústavný súd. Veľkou témou boli i voľby do Mediálnej rady, kde sa funkčné obdobie členov predĺžilo na 9 rokov, ako aj kreácia ďalších orgánov pre médiá v Maďarsku. Problém médií však nemožno vnímať jednostranne a je pochopiteľné, že maďarská vláda chce obmedziť svoju závislosť od veľkých médií. Podobné zásahy vládnej moci môžu byť síce nebezpečné, avšak je treba zabrániť i tomu extrému, keď sa verejno-právne médiá stanú nástrojom určitej privilegovanej skupiny aktivistov (ako napr. v SR).

Pri otázke slobody prejavu je tiež paradoxné, že práve Európsky parlament nedokázal hodnotu slobody prejavu rešpektovať v diskusii o Maďarsku. Maďarský premiér dostal na svoje vystúpenie v EP len obmedzený čas sedem minút, hoci jeho odporcovia takéto obmedzenia nemali. Podobný postup je nespravodlivý, avšak pozíciu V. Orbána to vôbec neohrozuje, pretože sa miesto vecnej diskusie môže označovať ako „obeť Bruselu“. Pritom názory, ktoré V. Orbán zastáva, sú v EÚ na vzostupe a po budúcich voľbách do EP v máji 2019 budú ďalej silnieť. Podobné postoje už i dnes vyjadrujú niektoré vlády štátov EÚ, napr. Taliansko alebo Poľsko. Sankciami proti Maďarsku sa preto problémy nevyriešia, naopak, bude treba seriózne diskutovať aj s inými „pravicovými populistami“.

Oprávnené výhrady voči Orbánovi

Pri hodnotení vzťahu Bruselu a Budapešti je treba uviesť, že V. Orbán si kritiku určite zaslúži, i keď nie tam, kde sa objavuje. Hlavným dôvodom pre kritiku v Európskom parlamente by mali byť Orbánove postoje k zahraničnej a bezpečnostnej politike EÚ. Spolu s Poľskom patrí totiž Maďarsko k tým štátom, ktoré dlhodobo komplikujú presadzovanie spoločných pozícií EÚ v zahraničí. V. Orbán patrí napr. k najsilnejším podporovateľom politiky Izraela voči Palestínčanom a pri otázke presunu veľvyslanectva USA z Tel Avivu do Jeruzalema podporil D. Trumpa najhlasnejšie zo všetkých európskych lídrov. Postoj Maďarska (spolu s ČR a Rumunskom) tak viedol k spochybneniu spoločnej politiky EÚ voči Izraelu. To je vec, ktorá škodí dôležitej snahe EÚ zohrávať významnejšiu úlohu na Blízkom Východe.

Premiér V. Orbán kritizuje EÚ aj v ďalších zahranično-politických otázkach, je však zaujímavé, že podobným spôsobom nekritizuje NATO. Naopak, V. Orbán NATO chváli i za prínos pri riešení utečeneckej krízy, hoci objektívne tu NATO zásluhy nemá. Orbánove postoje tak možno označiť za skôr proatlantické než proeurópske a to sa prejavuje napr. pri maďarskej podpore politiky USA v Európe. Maďarsko sa veľmi aktívne zúčastňuje i na vojenských cvičeniach NATO v Pobaltí a Budapešť tiež bez protestov prijala americké požiadavky na zvýšenie zbrojných výdavkov.

Dokonca aj v prípadoch, keď ide o britsko-americké ťaženie proti Rusku, patrí Maďarsko k silným podporovateľom atlantizmu. Svedčí o tom príklad vyhostenia ruských diplomatov pri kauze S. Skripala, kde Maďarsko zaujalo tvrdší postoj než Rakúsko alebo Slovensko. Na druhej strane, hoci V. Orbán hlása atlantizmus a vyjadruje solidaritu najmä s Poľskom, keď sa dostane do sporu s Bruselom, rád ukazuje i východný vektor svojej politiky. Na Moskvu sa snaží zapôsobiť svojou kritikou ukrajinských zákonov proti menšinám, i keď tu sleduje predovšetkým vlastné ciele. Na Podkarpatskej Ukrajine žije početná maďarská menšina, nespokojná so svojim postavením a V. Orbán si dobre uvedomuje politický potenciál tejto menšiny.

Európa ako odpoveď

Celkovo možno konštatovať, že odpoveďou európskych inštitúcií na politiku V. Orbána by nemala byť jeho tvrdá kritika, ako skôr ponuka riešení, ktoré splnia očakávania európskych občanov. Predovšetkým je potrebné, aby EÚ dokázala aspoň sčasti odstrániť nedostatky politicko-ekonomického systému, ktorý poškodzuje nielen samotnú EÚ, ale aj ďalšie štáty sveta. Brusel by mal poskytnúť i odpovede na otázky, na ktoré nedokážu odpovedať členské štáty samostatne. Preto by mal miesto kritiky demokracie v Maďarsku riešiť to, čo Európu naozaj ohrozuje – destabilizácia Blízkeho Východu (a súvisiaca migračná kríza) a nadvláda bankovej oligarchie. Pri efektívnom riešení týchto problémov budú mať politici ako Viktor Orbán proti Európskemu parlamentu len málo šancí na úspech…

Branislav Fábry