Môj profil 
Predplatné
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
• Prezidentka v Mníchove verzus premiér v Petrohrade
• Zmena alebo obrana statu quo?
• Demokracia a zmeny po roku 1989
• Pravda a spravodlivé pravidlá
Prezidentka v Mníchove verzus premiér v Petrohrade
Ako je známe, na konferencii v Mníchove sa zúčastnilo vyše 800 účastníkov, od politikov až po vedcov. Samozrejme, nie všetci účastníci mali rovnakú „váhu“ a preto vystúpenia niektorých boli sledované viac. Na stránke konferencie sa dokonca nachádzal aj zoznam 31 účastníkov konferencie, ktorých organizátori zvýraznili, aby ich účasťou dokázali význam konferencie. V danom zozname boli okrem najvýznamnejších mien svetovej politiky aj prezidenti niektorých malých štátov, napr. Litvy alebo Kosova (ktoré za štát ani nepovažujeme). Na druhej strane však v tomto zozname chýbala Z. Čaputová, čo je neúspech, pretože SR by svojim významom nemala zaostávať za Litvou alebo Kosovom. Z uvedeného sa však zdá, že na Mníchovskej konferencii ju príliš nepreceňovali.
Ani z hľadiska programu nemožno hovoriť o nejakom významnom zaradení Z. Čaputovej. Rozhodujúcimi dňami konferencie boli piatok (od 14:00), keď konferenciu otvoril nemecký prezident a sobota, kedy vystupovali najprominentnejší hostia. V zásade možno povedať, že v týchto dňoch sa najviac sledovali vystúpenia nemeckého a francúzskeho prezidenta, ako aj ministrov zahraničia USA, Ruska a Číny, ktoré udávali tón celej konferencie. V nedeľu síce tiež vystupovali predstavitelia štátov, najmä ministri zahraničia krajín EÚ a to na tému európskeho projektu, ale nedeľný program zostal v tieni diskusií z predošlých dní. Z. Čaputová v nedeľu vystúpila hneď na začiatku, ale to sa tiež nejavilo ako výhoda, najmä vzhľadom na dlhé nočné rokovanie zo soboty, kde vedúci politici z USA diskutovali o perspektívach americkej zahraničnej politiky.
Prezieravý postoj voči Z. Čaputovej v Mníchove kontrastuje s vystúpením premiéra P. Pellegriniho na prestížnom Petrohradskom ekonomickom fóre v júni 2019. Hoci ho vtedy mainstreamové médiá za účasť ostro kritizovali, dostal sa pri svojej účasti do úplného centra globálneho diskurzu. Vystupoval v najdôležitejšom diskusnom paneli celého podujatia, spolu s ruským a čínskym prezidentom, ako aj s generálnym tajomníkom OSN. Ruský a čínsky prezident pritom patria do trojice najmocnejších ľudí sveta (spolu s prezidentom USA) a je otázne, či Z. Čaputová vôbec niekedy dostane príležitosť, aby sa s nimi osobne stretla. P. Pellegrini na konferencii dostal prednosť aj pred prezidentmi či premiérmi väčších a mocnejších štátov. Navyše, pripadla mu význačná úloha, reprezentovať Západ v diskusii s Ruskom a Čínou. To bola z hľadiska SR skutočná pocta!
Zmena alebo obrana statu quo?
Zásadnou otázkou, ktorá sa na konferencii v Mníchove diskutovala, bola téma, či je možné zotrvať pri existujúcich pomeroch, ktoré boli na začiatku 21. storočia reprezentované dominanciou Západu alebo či je potrebné urobiť zmeny v súčasnom status quo. Väčšina účastníkov sa priklonila k potrebe zmien. Nemecký a najmä francúzsky prezident poukázali na potrebu emancipácie Európy od USA a hľadania lepších vzťahov s Ruskom. Ruský minister zahraničia S. Lavrov vystúpil s kritikou NATO, ktoré obvinil zo zvyšovania napätia v Európe a čínsky minister Wang I zasa kritizoval americké predsudky a aroganciu voči Číne. Na strane obhajcov statu quo dominovali najmä americkí ministri zahraničia a obrany M. Pompeo a M. Esper. V pamäti väčšiny účastníkov konferencie rezonovala hlavne iluzórna predstava M. Pompea o tom, že „Západ víťazí“. Na stranu amerických ministrov sa podľa očakávania postavil aj J. Stoltenberg, generálny tajomník NATO, ale aj niektorí politici z „novej Európy“, vrátane Z. Čaputovej.
Prezidentka SR sa na stranu obhajcov statu quo postavila najmä svojimi oslavnými výrokmi o Západe: „…celá Európa a koncept západu – je najmä o duchu slobody, spravodlivosti, tolerancie a solidarity, ktorého obranným valom je právny štát. O každodennom rešpekte voči pravidlám, o ich obrane a nie obchádzaní. Jednoducho, o zodpovednosti.“ Takéto vnímanie Západu je však nekritické a v ostatných častiach sveta nevnímajú Západ tak ako M. Pompeo alebo Z. Čaputová. Či už v Latinskej Amerike, v Afrike, na Blízkom Východe alebo v Číne, Západ má povesť nespravodlivého kolonizátora, ktorý obmedzuje slobodu iných a nerešpektuje pravidlá, ktoré sám vytvoril. Tvrdenia prezidentky zneli provokatívne zvlášť pre krajiny, ktoré Západ okupuje. Najmä politici z Iraku museli s úžasom počúvať vyjadrenia o rešpektovaní pravidiel od prezidentky štátu, ktorý participoval na agresii do Iraku v roku 2003 a aj dnes podporuje americkú okupáciu krajiny proti vôli tamojšej vlády…
Demokracia a zmeny po roku 1989
V prejave prezidentky zazneli aj tézy o demokracii, ktoré posilňujú obranu statu quo. V jej prejave dominovala predstava, že systém je ako taký dobrý, ale potrebujeme „uvedomelých občanov“, „zodpovednosť politických lídrov“, „personálnu kvalitu“, „morálnu integritu“, „sebaočistný mechanizmus“, „principiálne postoje“. Nie že by sme tieto hodnoty nepotrebovali, naopak sú dôležité, ale na riešenie súčasných problémov nestačia. Demokratická forma politického systému sa už dávno vyprázdnila a zmenila sa na oligarchickú realitu, ktorú potvrdzujú i súčasné volebné procesy. „Zodpovednosť politických lídrov“ problém nevyrieši, ak ich zvolenie závisí od podpory médií, ktoré sú v rukách oligarchov. Nuž a „sebaočistný mechanizmus“ v justícii nebude fungovať, ak o tom, ako sú sudcovia dôveryhodní, budú rozhodovať oligarchické médiá svojimi kampaňami. Sme v situácii, keď potrebujeme inštitucionálne zmeny, smerom od oligarchie k demokracii.
Nepresvedčivá v tejto súvislosti bola aj snaha prezidentky oslavovať súčasný stav v porovnaní s minulými obdobiami: „…sa dnes občania majú lepšie ako kedykoľvek predtým. Stredoeurópske ekonomiky rastú, klesá nezamestnanosť.“. HDP je síce dnes naozaj vyššie než v roku 1989, avšak nejde ani tak o zásluhu „reforiem“ ako uviedla Z. Čaputová, ale dôvodom je globálny ekonomický rast. Vo väčšine krajín sveta pritom od roku 1989 vzrástol HDP ešte viac než v SR a navyše, ak by bol rast HDP hlavným ukazovateľom, vzorom by nám mala byť Čína. Pomerne manipulatívne je i tvrdenie, že „občania sa majú lepšie“. Pri mnohých otázkach (napr. zdravotníctvo) je to sporné, hoci v mnohom sa občania SR majú naozaj lepšie. Hlavným dôvodom zlepšenia je však obrovský pokrok, keď nové technológie za 30 rokov doslova „zmenili svet“. Lenže čosi podobné mohli hovoriť aj komunisti v ČSSR pri porovnávaní sa s prvou ČSR: HDP tiež neustále rástol a vďaka technologickému rozvoju (jadrová energia, antibiotiká) žili ľudia naozaj lepšie.
Právny štát a problémy v justícii
Prezidentka sa pokúsila na minulý režim preniesť zodpovednosť aj za stav v justícii. Použila pojem „defenzívny formalizmus postkomunistickej justície“, ktorý má „korene v časoch komunistickej totality“. Toto tvrdenie je problematické, pretože práve komunistická justícia odmietala formalizmus a veľmi často vystupovala aktivisticky v rozpore s formálnymi pravidlami, najmä proti politickým odporcom. Formalizmus ako slovo znie negatívne, ale z hľadiska princípov právneho štátu má svoje výhody, napr. vedie k väčšej právnej istote. Opakom „defenzívneho formalizmu“ je „ofenzívny aktivizmus“ a ten je veľmi nebezpečný. Niektorí prokurátori a sudcovia sa už dnes správajú „aktivisticky“, vďaka čomu vznikajú podozrenia z politizácie súdnictva. „Ofenzívny aktivizmus“ je pritom najjednoduchší v boji proti skutočnému či domnelému extrémizmu, na rozdiel napr. od daňovej kriminality oligarchov, kde byť „aktivistom“ nestačí. Celkovo možno konštatovať, že situácia v súdnictve ako taká nie je dobrá, ale výmena „defenzívneho formalizmu“ za „ofenzívny aktivizmus“ problémy nevyrieši.
Prezidentka v prejave ďalej uviedla: „Zodpovednosťou politických lídrov je nebáť sa prijať jasné a principiálne postoje ku všetkým prejavom extrémizmu a radikalizmu.“ Lenže práve toto je najlepší spôsob ako umŕtviť kritiku vládnuceho oligarchického systému. Súčasný politický a ekonomický systém je ako taký extrémne nespravodlivý (v SR i v globálnom rozmere) a preto potrebuje radikálnu kritiku. Navyše, aj chápanie extrémizmu v SR vyvoláva pochybnosti. Za extrémistov sa vyhlasujú dokonca mieroví aktivisti a veľmi často ich takto nálepkujú práve militaristi či vojnoví štváči. Lenže práve militarizmus je dnes najhoršou formou extrémizmu a žiaľ, aj prezidentka Z. Čaputová má k militaristom blízko. To sa potvrdilo pri jej postojoch k situácii na Blízkom Východe alebo pri snahe dehonestovať kritiku dohody o obrannej spolupráci s USA.
Pravda a spravodlivé pravidlá
Z. Čaputová sa vo svojom prejave vyjadrila aj k tvorbe pravidiel: „Prvou rovinou je otázka formálneho nastavenia pravidiel. Je zodpovednosť politických lídrov prispieť k tvorbe dobrých zákonov tak, aby garantovali spravodlivosť, istotu a stabilitu.“ Lenže problém formálneho nastavovania pravidiel nevyrieši iba vyššia „zodpovednosť lídrov“. Zvlášť po skúsenostiach z legislatívneho procesu v SR je jasné, že politickí lídri majú obmedzené možnosti. Existuje viacero príkladov, keď sa poslanci nechali ovplyvniť lobistickými skupinami a potom v druhom čítaní v NR SR „doplnili“ návrhy zákonov, ako si želali sponzori. Možnosti politických lídrov sú pri tom obmedzené, pretože poslanec nestratí mandát ani vtedy, ak zradí volebný program svojej strany a vytvorí „frakciu“. Navyše, zlé nastavenie pravidiel a nestabilné právne prostredie je typické nielen pre SR, ale aj ďalšie štáty EÚ. Kritika nárastu a nestability legislatívy je dokonca „evergreenom“ európskych diskusií o tvorbe práva v právnom štáte…
Prezidentka vo svojom prejave zaoberala aj problematikou pravdy, ktorú však poňala veľmi autoritársky: „Esenciou právneho štátu je v prvom rade rešpekt k pravde. Právny štát dbá na fakty a poskytuje ochranu pred lživými tvrdeniami, ak zasiahnu do našich práv.“ Táto predstava je nebezpečná: právny štát by nemal určovať, čo je pravda a čo lož – také čosi by sa malo vyriešiť v otvorenej demokratickej diskusii s pluralitným zastúpením názorových skupín a s otvoreným koncom. Tým sa právny štát líši od totalitného štátu, ktorý „pozná pravdu“ a preto nepotrebuje pluralitnú diskusiu. Pokiaľ ide o ochranu pred zásahom do práv iných, štát musí tieto práva garantovať, ale nemal by prenasledovať „lživé tvrdenia“ ako také. Veď aj mnohé „lživé tvrdenia“ z obdobia socializmu sa neskôr ukázali ako pravda, napr. o roku 1968. V spoločnosti existuje veľa dilem, pri ktorých si jednotlivé skupiny myslia, že majú pravdu a nevedia sa zhodnúť, napr. pri eutanázii, interrupciách, atď. Právny štát musí i pri týchto témach života a smrti určiť, čo je zakázané a čo dovolené, ale nemal by opačné názory vylučovať z verejnej diskusie.
Na záver možno iba konštatovať, že predstavy prezidentky Z. Čaputovej o princípoch demokracie a právneho štátu v Európe znejú na prvý pohľad pekne, pri podrobnejšom pohľade sú však veľmi sporné a ich aplikácia mohla viesť k nebezpečným výsledkom.
Branislav Fábry
.JPG)
.jpg)
