Okolnosti i vyšetrovanie celého „prevratu“ však budia veľké podozrenia: jediný, komu ten „potlačený prevrat“ naozaj pomohol, bola vládna strana DPS. Odhalenie údajného prevratu a zatknutie pučistov tesne pred začatím volieb určite ovplyvnilo volebný výsledok v prospech vládnej moci. Práve kvôli tomuto provládnemu výsledku „odhaleného prevratu“ vznikajú veľké pochybnosti. A hoci nemám prístup k spisom špeciálnej prokuratúry v Čiernej Hore, musím sa týmito pochybnosťami zaoberať.

V článku sa budem venovať nasledujúcim témam:

• Dokonalé načasovanie pred voľbami
• Potlačenie protivládnych protestov a volebná kampaň
• Úroveň dôkazných prostriedkov
• Situácia v Čiernej Hore a možnosti prevratu
• Rusofóbia ako politický program

Dokonalé načasovanie pred voľbami

V súvislosti s odhalením údajného prevratu v Čiernej Hore treba vnímať ako zásadnú skutočnosť priam dokonalé načasovanie odhalenia prevratu – len niekoľko hodín pred voľbami. Podľa informácií čierno-horských štátnych orgánov sa prevrat mal uskutočniť v deň volieb do parlamentu 16. októbra 2016 a zatýkanie pučistov sa uskutočnilo tesne predtým, počas volebne vypätej noci z 15. na 16. októbra. Informácie o potlačení „proruského prevratu“ sa tak šírili práve v čase, keď občania prichádzali do volebných miestností. Hlavná informácia v deň volieb znela, že zahraničie sa pokúsilo o prevrat v krajine a táto správa nepochybne zasiahla do rozhodovania voličov. Podľa očakávania, z pokusu o prevrat boli obvinení aj lídri opozície na čele s A. Mandičom a M. Kneževičom zo strany Demokratické fórum a po voľbách proti nim začalo trestné konanie .

Vo voľbách zvíťazila strana DPS na čele s M. Djukanovičom, so ziskom 36 mandátov z 81. Hlavná opozičná sila Demokratický front (DF) získala iba 18 mandátov. DPS tak síce dokázala vytvoriť koaličnú väčšinu, opozícia však hovorí o volebnom podvode a rozhodla sa takto zvolený parlament bojkotovať. Opozícia žiada, aby sa uskutočnili nové voľby najneskôr do roku 2018, pretože „potlačenie prevratu“ v deň volieb ich výsledok výrazne ovplyvnilo. Voľby sa neviedli v neutrálnej, ale v hysterickej atmosfére, plnej informácií o „zmarenom prevrate“, na ktoré opozícia nemala čas zareagovať.

Bombastické odhalenia tesne pred voľbami patria k tradícii mnohých volebných procesov. V našom prostredí išlo napr. o neslávnu „okupáciu Markízy“ v roku 1998, potlačenie prevratu v Čiernej hore však bola oveľa závažnejšia udalosť. K manipulácii volieb tam totiž prišlo niekoľko hodín pred voľbami, vytvorila sa atmosféra strachu a bolo zatknutých 20 ľudí. Volebné výsledky dosiahnuté v takejto situácii možno považovať za veľmi pochybné a voľby by sa mali opakovať. Pre porovnanie: skúšam si predstaviť, čo by sa stalo, keby v noci pred slovenskými voľbami v septembri 1998 V. Mečiar vyhlásil, že USA a Maďarsko pripravili na Slovensku prevrat, že Mečiara plánujú zastreliť a kvôli tomu treba zatknúť desiatky „pučistov“ a „teroristov“.

Svedectvá a dôkazné prostriedky

O prevrat v Čiernej Hore sa vraj malo pokúsiť vyše 20 osôb, najmä srbských nacionalistov: údajne mali násilne vniknúť do budovy parlamentu a zastreliť premiéra M. Djukanoviča. Podľa oficiálnych informácií bol pokus o prevrat odhalený kvôli samotným „pučistom“ (M. Veljimovič), v ktorých sa pohlo svedomie a udalosť tesne pred voľbami oznámili . Je zaujímavé, že svoje oznámenie urobili až v poslednej chvíli a umožnili tým, aby volebný deň prebiehal v atmosfére zatýkania „pučistov“. Dôležitú úlohu zohrávajú aj ďalší svedkovia (A. Sindjelič), ktorí zase zamerali vyšetrovanie smerom na Rusko tvrdením, že ich v Srbsku naverbovali dvaja Rusi.

Opozícia a značná časť verejnosti má ale na svedectvá skeptický názor a domnieva sa, že ide o vykonštruovaný proces s pochybnými svedkami (možno kúpenými), ktorí hovoria to, čo vláda potrebuje počuť. Objavujú sa aj porovnania s nacistickými monsterprocesmi. Celkom zaujímavá je aj informácia, že ruskú bunku sa podarilo rozkryť vďaka spolupráci čierno-horských orgánov so štátnymi orgánmi USA a V. Británie. Lenže po tom, kde všade americké tajné služby videli ruských agentov počas amerických volieb, treba brať ich odhalenia s rezervou. Samozrejme, takéto svedecké dôkazy nebudia príliš dôveru a pochybnosti po odsúdení by zostali silné.

Preto špeciálny prokurátor M. Katnič začal vytvárať tlak aj na zatknuných a obvinil ich z prípravy teroristického činu. Kvôli obvineniam z terorizmu mohli podozrivým hroziť veľmi vysoké tresty, vrátane trestu odňatia slobody na doživotie. Je preto neuveriteľné, že špeciálny prokurátor navrhol „teroristom“ dohodu o vine, hoci pri podozreniach z tak závažnej činnosti ako terorizmus to vôbec nie je samozrejmé. Navyše, dohoda je pre obvinených až nečakane výhodná – dokonca ich prepustili z väzby. Takáto dohoda o vine vyzerá na prvý pohľad veľmi lákavo a väčšina obvinených rada vymení perspektívu vysokých trestov za jeden podpis. Avšak uvedený postup budí dojem, ako keby špeciálny prokurátor chcel z obvinených vymámiť „priznanie“ výmenou za prepustenie na slobodu. Tým podpisom sa totiž získa dôkaz pre vládu, ktorá tvrdí, že v Čiernej Hore chystali prevrat Rusi a médiá po celom svete mohli písať, že ďalších päť páchateľov sa priznalo k účasti na pokuse o prevrat, riadenom z Moskvy…

Potlačenie protivládnych protestov 2015 a volebná kampaň 2016

Potlačenie „pokusu o prevrat“ v októbri 2016 však nebolo prvým „víťazstvom“ M. Djukanoviča a spol. nad Ruskom. Podľa vládnej verzie ide už o druhý Moskvou organizovaný pokus o prevrat, ktorý sa čierno-horskej vláde podarilo potlačiť. Tým prvým bolo zmarenie pokusu o „zmenu ústavného poriadku“ pri masových demonštráciách z októbra 2015. Vtedy sa v Čiernej Hore objavili masové protesty desaťtisícov ľudí. Demonštranti sa domáhali odstúpenia vlády skorumpovaného premiéra M. Djukanoviča, ale tiež referenda v otázke procesu prípravy vstupu do NATO. M. Djukanovič sa však postavil proti, lebo práve on je tvárou euro-atlantickej integrácie Čiernej Hory.

Ešte v roku 2015 označil premiér M. Djukanovič celé protesty za „organizované Moskvou“ a už vtedy začalo trestné konanie proti predstaviteľom strany Demokratický front, ktorí vstup do NATO odmietali (A. Mandič, B. Radulovič). Obvinili ich z prípravy na násilnú zmenu ústavného poriadku, teda prevrat. Pri demonštráciách prišlo k stretom niekoľkých zamaskovaných osôb s políciou, avšak identita zamaskovaných demonštrantov nie je dodnes známa. Výsledkom však bola masívna policajná akcia, ktorá za pomoci násilia demonštráciu rozohnala.

Brutalita policajných zásahov sa prejavila rôznymi spôsobmi: išlo o prípady podozrení z neprimeraného násilia voči demonštrantom (napr. M. Martinovič, G. Raičevič), ako aj o podozrenia z používania zakázaných metód použitia slzných plynov. Podľa tvrdení niektorých organizácií, napr. Občianskej aliancie, polícia náboje so slzným plynom vystreľovala z príliš krátkej vzdialenosti, rovno doprostred demonštrantov a s nadmernými množstvami nebezpečných látok.

Brutálne rozohnanie demonštrácií nebolo príliš v súlade s „európskymi hodnotami“, ktoré hlása vláda Čiernej Hory a preto jej veľmi dobre vyhovoval vinník: demonštrácie vraj organizovala Moskva, proruskí poslanci Demokratického frontu chceli zmeniť ústavný poriadok (teda prevrat) a polícia tak nemala na výber. Túto rétoriku z roku 2015 však premiér používal aj v roku 2016, keď sa rozbehla volebná kampaň do parlamentu. Počas celej kampane tvrdil, že krajina bojuje so zahraničnými silami, najmä s Moskvou, ale čiastočne i s Belehradom a všade je mnoho ruských agentov. Ešte týždeň pred „odhalením prevratu“ obviňoval Moskvu.  Túto protiruskú hystériu šírili aj tzv. mainstreamové médiá a každý kto nezdieľal nadšenie pre NATO stratil v mainstreame priestor.

Situácia v Čiernej hore a možnosti proruského prevratu

Pokiaľ ide o samotného M. Djukanoviča, ten sa svojou osobnou kariérou stal symbolom korupcie v krajine. Orientácia na Západ mu ale zabezpečuje určitú mediálnu imunitu a tým zrejme predlžuje aj politickú kariéru. M. Djukanovič pritom svojim životom vernosť „európskym hodnotám“ príliš nedokazoval: kariéru začal rýchlym postupom v komunistickej strane, neskôr sa s pomocou S. Miloševiča stal premiérom Čiernej Hory a Miloševičovu politiku obhajoval aj po väčšinu 90-tych rokov. Pod vplyvom Miloševičových neúspechov však začal kolísať a napokon prešiel do „demokratického“ tábora. Tam požadoval najprv nezávislosť Čiernej Hory a potom aj jej členstvo v NATO. M. Djukanovič sa síce funkcie premiéra vzdal, ale najmä preto, aby mohol kandidovať v prezidentských voľbách na začiatku roku 2018.

Pokiaľ ide o možný “ruský prevrat“ v Čiernej Hore, určite existujú dôvody, pre ktoré by Rusi mohli mať záujem o územie Čiernej Hory. Najmä pobrežie v Jadranskom mori je strategicky dôležité a Rusi by zrejme mali záujem o základňu v tejto oblasti. Nie je však vôbec isté, či by v prípade zvrhnutia M. Djukanoviča tú základňu naozaj získali. V Čiernej Hore existujú mnohí, ktorí odmietajú vstup do NATO a na protivládnych demonštráciách participovali, ale súčasne uprednostňujú neutralitu bez ruskej námornej základne v krajine. Predstava, že možné je len členstvo v NATO alebo budovanie ruskej základne, je taktikou vlády na diskreditáciu zástancov neutrality.

Situácia v Čiernej Hore je však z hľadiska prípadného „proruského prevratu“ nevýhodná aj preto, lebo M. Djukanovič už od konca 90-tych rokoch obsadzuje najdôležitejšie posty vo vládnych orgánoch prozápadnými silami a najmä vedenie armády má úzke väzby na NATO. Je pravdepodobné, že aj keď by sa prípadným pučistom podarilo obsadiť parlament a zastreliť M. Djukanoviča, silové zložky by sa novej moci nepodriadili. Naopak, sú dlhodobo pripravované na hrozbu zo Srbska a Ruska a určite absolvovali aj vojenskú prípravu na podobný scenár. Ani medzi obyvateľstvom by „proruský prevrat“ nezískal zďaleka tak jednoznačnú podporu, určite nie v hlavnom meste. V krajine tiež žije 15% obyvateľstva albánskeho alebo bosenského pôvodu, ktoré vyznáva islam a najviac sa obáva práve proruského srbského nacionalizmu.

Potlačiť proruský prevrat by mohlo aj samotné NATO, ktoré v posledných desiatich rokoch vykonalo v Čiernej Hore množstvo vojenských cvičení, dokonca i počas protestov. Čierna Hora je priam obkľúčená základňami štátov NATO, zatiaľ čo prípadná ruská vojenská pomoc pre prevrat v Podgorici by bola zložitá. Dá sa predpokladať, že napr. jednotky USA umiestnené v Kosove by na podporu amerických záujmov v Čiernej Hore rýchlo zakročili. Čierna Hora sa nachádza v goeopolitickom prostredí, ktoré by proruský prevrat skomplikovalo. Susedia ako Chorvátsko, Albánsko, Bosna a Hercegovina či separatistický región Kosovo by sa postavili proti a dokonca ani Srbsko by si s ohľadom na EÚ nedovolilo prípadný proruský prevrat v Podgorici jednoznačne podporiť.

Lenže aj po prípadnom úspechu proruského prevratu v Čiernej Hore by bola orientácia novej moci otázna. Nová moc by zrejme nemohla vystupovať jednostranne prorusky. Ani Srbsko, kde proruské strany už vyhrali niekoľko volieb, nedokáže ignorovať západnú hegemóniu na Balkáne. Napr. súčasný srbský prezident T. Nikolič kandidoval ako silno proruský kandidát, po zvolení však musel svoju rétoriku s ohľadom na vplyv EÚ zmeniť. Rusko by v prípade západnej blokády či sankcií muselo čierno-horskú ekonomiku subvencovať a je otázne, nakoľko by bola Moskva k takému kroku odhodlaná. Skôr je pravdepodobné, že Rusko si limity svojej moci na Balkáne uvedomuje.

Rusofóbia ako politický program

Tvrdenia vlády o opakovane zmarených pokusoch o „ruský prevrat“ treba vnímať veľmi kriticky. Pochybnosti budí predovšetkým ľahkosť, s akou dokázala dvakrát „poraziť Moskvu“. Keby desaťtisícové demonštrácie v Podgorici v roku 2015 naozaj organizovalo Rusko, zrejme by boli demonštranti oveľa lepšie pripravení na policajné násilie a dokázali mu aj lepšie vzdorovať – podobne ako demonštranti na Majdane. Moskva by tiež neustále vytvárala medzinárodný tlak na Podgoricu, zavádzala ekonomické sankcie a robila podobné kroky ako Západ voči Ukrajine v rokoch 2013-14.

Pri údajnom pokuse o prevrat v Čiernej Hore z októbra 2016 však treba byť ešte kritickejší. Keby sa aj Moskva naozaj odhodlala k pokusu o prevrat v Čiernej Hore, zrejme by do neho investovala podstatne viac úsilia a peňazí a jeho prípadné odhalenie by nebolo tak dobre načasované pre M. Djukanoviča. Taktiež možno predpokladať, že ak by hrozil skutočný „proruský prevrat“ či „teroristický útok“, do krajiny by zrejme vstúpilo (so súhlasom prozápadnej vlády) značné množstvo jednotiek z krajín NATO.

„Potlačenie proruského prevratu“ má skôr iný zásadný význam: „prevrat“ sa stal témou, ktorá prekryla hlavný politický škandál zo 16. októbra 2016 v Čiernej Hore – tým sú parlamentné voľby s pochybnou legitimitou. Voľby, ktoré sa uskutočnili niekoľko hodín po „potlačení proruského prevratu“ nemožno brať vážne a mali by sa opakovať. Práve preto, že víťaz týchto volieb bude rozhodovať o vstupe Čiernej Hory do NATO…

Branislav Fábry