KF Feronikeli je klub z Kosova a Srbsko, ani Slovensko tzv. nezávislosť Kosova neuznali. Dvaja srbskí hráči Slovana (D. Dražič a A. Čavrič) vzhľadom na oficiálnu požiadavku Srbska na zápas nenastúpili. Veľmi zaujímavý bol postoj tzv. mainstreamových médií, ktoré zrazu objavili tézu, že politika by do športu nemala zasahovať. Pritom práve tieto médiá počas minulých rokov vystupovali s požiadavkami na politizáciu športu, najmä vo vzťahu k Rusku. Neprimerané bolo tiež stanovisko UEFA, ktorá sa vyhrážala Slovanu, aby jeho fanúšikovia počas zápasu nevyjadrovali politické postoje. Pritom práve UEFA robí politiku a používa nerovnaký meter – vždy podľa toho, čo vyhovuje západným veľmociam.

UEFA a situácia v Kosove

Osobne dlhodobo súhlasím s tézou, že šport do politiky nepatrí a preto nemám problém ani s tým, ak do Bratislavy príde hrať futbal klub z Kosova. Dokonca si myslím, že v zápase by za Slovan mohli nastúpiť i srbskí futbalisti. Keď totiž privítame majstra Kosova, neznamená to, že uznávame jeho nezávislosť. Naši futbalisti sa aj v medzinárodných pohároch stretávajú aj s klubmi zo Škótska či Severného Írska, avšak vôbec to neznamená, že by tieto entity mali byť nezávislé od V. Británie. Kosovo je súčasťou Srbska, no kluby z Kosova by mali mať možnosť hrať futbal – bez ohľadu právny status Kosova. Napriek vzájomným nezhodám treba pre ľudí v Kosove vytvoriť situáciu, že nebudú vo svojej láske k futbalu obmedzovaní a budú mať aj možnosť účasti svojich klubov v medzinárodných súťažiach.

To, čomu by sa v súvislosti s Kosovom mala UEFA viac venovať, je situácia srbských gett v Kosove, ktoré vláda v Prištine cielene šikanuje (embargo na srbské tovary, pravidelné odpájanie od elektriny, vody a pod.). Možno, že páni z UEFA by sa mali častejšie vybrať do Kosovskej Mitrovice a zistiť, aké úbohé možnosti majú tamojšie srbské deti, ak si chcú zahrať futbal. Netreba pritom spomenúť na nedávnu vraždu O. Ivanoviča či kritiku najvyššieho sudcu v misii EÚ M. Simmonsa, ktorý sa na protest proti albánskemu bezpráviu vzdal svojej funkcie. Dané bezprávie je dôvodom, že väčšina Srbov a ne-Abáncov z Kosova už utiekla (asi 200 000). Tieto tzv. vnútorne vysídlené osoby v Kosove prišli o všetko, vrátane vlastných športovísk a preto by mali mať väčšiu podporu zo strany UEFA aj v nových útočiskách v Srbsku.

Žiaľ, UEFA dlhodobo prejavovala svoje jednostranné proalbánske postoje a to už tesne po vojne, v roku 1999. Členské štáty NATO v tom roku voči Juhoslávii vykonali vojenskú agresiu, avšak UEFA ani len neuvažovala, že by krajiny – agresorov nejako potrestala, naopak, potrestala Srbov. Z európskych súťaží v sezóne 1999/2000 vylúčila klub Obilič Belehrad, ktorý v predošlej sezóne skončil v Juhoslovanskej lige na 2. mieste. Klub sa nazýval sa po Milošovi Obiličovi, srbskom legendárnom hrdinovi z bitky na Kosovom poli (1389) a vlastníkom bol srbský nacionalista, ktorý sa aktívne zúčastnil na vojne v roku 1999. Preto UEFA prijala na vlastnú päsť politické riešenie o vylúčení klubu zo súťaží.

Kosovo verzus Abcházsko

To, čo mi na súčasnej situácii vadí najviac, je to, ako UEFA jednostranne podporuje Kosovo v porovnaní s ďalšími spornými územiami. Dôležitá udalosť sa stala v roku 2016, keď UEFA za člena prijala Kosovo (hlasovanie 28:24). Vtedy vyvstala otázka, či majú mať podobné právo na účasť v európskych pohároch krymské, abcházske a juhoosetské kluby. Predstavitelia UEFA sa tak dostali do problémov, avšak na odmietnutie vpustiť tieto kluby do európskych pohárov použili účelový dôvod – vraj treba, aby zmenu hraníc podporila viac ako polovica členov OSN. Ide o dôvod, ktorý umožňuje vylúčiť krymské a abcházske kluby z európskych pohárov na dostatočne dlhý čas a preto ho UEFA používa.

V Abcházsku a Južnom Osetsku už tri roky postoj UEFA kritizujú a riešia otázku, prečo sa súťaží UEFA môžu zúčastniť kluby z Kosova, ale nie ich vlastné kluby. Ani Kosovo ani ostatné sporné územia nie sú členskými štátmi OSN, bez ohľadu na to koľko členov ich uznáva (Kosovo má uznanie omnoho väčšieho počtu štátov). Základnou argumentáciou Abcházska je to, že členmi UEFA a FIFA sa v minulosti stalo množstvo subjektov, ktoré nedisponujú zvrchovanosťou a nikto ich ako samostatné štáty neuznáva – od Škótska cez Faerské ostrovy až po Hongkong. Takže dôvody pre podporu Kosova vidia vo veľmocenskej politike, zasahujúcej do športu.

Futbal na Kryme a František Laurinec

Najhanebnejším prípadom dvojakého metra je však otázka futbalu na Kryme. Ako je známe, v roku 2014 sa Krym pripojil k Rusku a vyvolalo to mnoho medzinárodného napätia. Z pohľadu SR je určite správne, že túto jednostrannú zmenu hraníc neuznala podľa princípu „ani Krym, ani Kosovo, ani východný Jeruzalem“. Na druhej strane však UEFA do celej záležitosti Krymu vniesla veľa politiky. Rusko v roku 2014 plánovalo futbalové kluby z polostrova zaradiť do svojich nižších súťaží, UEFA sa však postavila proti a znemožnila to. Je pritom paradoxné, že podobný krok UEFA neurobila voči klubom z izraelských súťaží, ktoré stále hrajú svoje zápasy na okupovanom území Palestíny alebo vo východnom Jeruzaleme (ten Izrael formálne anektoval ešte v roku 1980). V prípade Krymu UEFA postupovala veľmi tvrdo a našla riešenie až v roku 2015, keď vnútila tamojším klubom samostatnú futbalovú súťaž – lenže z tej sa do medzinárodných pohárov prebojovať nedá.

Smutnú úlohu v protiruskom postupe UEFA zohral aj slovenský futbalový funkcionár František Laurinec. Verejnosť si ho pamätá ako „zberateľa funkcií“, ktorý sa úporne snažil udržať vo vedení SFZ, aj keď ho ľudia vyzývali na odchod. Za jeho odstúpenie sa v internetovom hlasovaní v roku 2007 vylovilo dokonca 97% hlasujúcich, odišiel však až 2010. Po odchode zo SFZ sa F. Laurinec etabloval vo Výkonnom výbore UEFA a roku 2015 sa stal dokonca splnomocnencom UEFA pre problematiku Krymu. Výmenou za prestížnu funkciu v sebe „objavil“ kritika ruskej politiky. Dosť nediplomaticky zdôrazňoval, že Krym nie je časťou Ruska a prirovnal anexiu Krymu k sovietskej okupácii 1968, hoci napr. vo vzťahu k anektovanému východnému Jeruzalemu kritiku nevyslovil. Paradoxné je tiež to, že F. Laurinec sa „bojovníkom proti okupácii“ sa stal až v 21. storočí, hoci pred rokom 1989 pracoval ako zamestnanec Zboru národnej bezpečnosti.

Perspektivy politiky v UEFA

Uvedené príklady ukazujú, že politizácia sa nevyhýba ani futbalovým organizáciám a obzvlášť nie UEFA. Vo futbale by mal určite platiť princíp, že politika do športu nepatrí, lenže práve to sa v súčasnosti nedarí napĺňať, naopak, šport sa stal doslova predĺženou rukou politiky. Žiaľ, veľmi jednostrannej, pretože UEFA v súčasnom zložení používa futbal na presadzovanie záujmov konkrétnych mocností. Futbal okrem veľmocenskej politiky však plní aj ďalšie politické úlohy, napr. odpútava pozornosť más od vážnych spoločenských problémov. Nedá sa preto predpokladať, že sa ho v dohľadnom čase podarí odpolitizovať. Vo vzdialenej budúcnosti by sa ale snáď mohol stať i nástrojom lepšej, napr. mierovej politiky. Dnes to však ide ťažko, pretože o všetkom rozhodujú veľké peniaze. Zvlášť v UEFA…

Branislav Fabry