Boj proti infodémii – hrozba pre demokratickú diskusiu?

V poslednom období sa nielen na Slovensku začal významne zužovať priestor slobody pre občanov. Časť týchto obmedzení súvisí s pandémiou koronavírusu COVID‑19, ale mnohé sú len pokračovaním negatívnych trendov z minulých rokov. Za najzávažnejší môžeme považovať trend, ktorý by sa dal označiť ako vytváranie obdoby tzv. mccarthizmu – ide o štátny boj proti „infodémii“. Uvedený jav je prejavom slabosti vládnucich skupín nielen na Slovensku, avšak ide aj o opakovanie najrôznejších omylov z minulosti

V tomto článku sa budem venovať nasledujúcim témam:

• Prezidentka a boj proti infodémii

• Čo keby to spravil Vladimír Mečiar?

• Dezinformácie v mainstreame a v alternatíve

• Hrozba pre demokratickú diskusiu?

Text bude pokračovať ďalšou časťou, v ktorej sa budem zaoberať vágnosťou terminológie a historickými paralelami boja proti infodémii.

Podľa očakávania, problematike infodémie a boja proti dezinformáciám sa pravidelne venujú najvyšší ústavní činitelia. Venovala sa jej aj prezidentka Z. Čaputová vo svojej správe o stave republiky: „…okrem pandémie sa celosvetovo šíri aj infodémia, teda presadzovanie dezinformácií a pestovanie takzvaných paralelných právd. Bolo by veľkou a neodpustiteľnou chybou považovať infodémiu za niečo, o čo sa štát a jeho orgány nemusia zaujímať.“ Je však zvláštne počúvať takéto slová práve od nej, keďže aj medzi jej najbližšími poradcami sa nachádzajú osoby, ktoré by sa dali ľahko označiť za „dezinformátorov par excellance“ (pozri napr. tu). Práve jej postoj ukazuje, prečo treba pri úvahách o infodémii postupovať opatrnejšie: tí, ktorí druhých hlasno kritizujú kvôli „infodémii“, neaplikujú rovnako prísne pravidlá sami na seba…

Mimochodom, zaujímavý je fakt, že prezidentka vo svojej správe o stave republiky vyzvala poslancov: „Prijímajte preto len také zákony, aké by ste chceli, aby platili aj za vlády vašich oponentov.“ Táto požiadavka na obdobu kantovského kategorického imperatívu pri tvorbe práva nie je nič nové a patrí dokonca k tradičným požiadavkám na legislatívny proces. Uvedená požiadavka by sa však dala aplikovať aj na boj proti „infodémii“. Zvlášť zaujímavá je otázka, či právo bojovať proti „infodémii“ mal aj režim pred rokom 1989. Lenže i v súčasnosti sa možno pýtať, ako by sa hodnotil boj proti infodémii, ak by ho vyhlásili ľudia s odlišnými politickými pohľadmi. Skúsme si napr. predstaviť, ako by reagovali vládnuce skupiny v spoločnosti, keby sa k moci dostali ich ideologickí oponenti a vyhlásili boj proti infodémii.

Paradoxne, mnohí dnešní bojovníci proti infodémii sa dostali k moci práve vďaka šíreniu „konšpiračných teórií“v čase vlády V. Mečiara. Z hľadiska informácií išlo o jedno z „najpluralitnejších“ období v histórii SR: na jednej strane stáli verejno-právne a provládne médiá na čele s STV, na druhej strane TV Markíza, Sme, atď., ktoré sa stali oponentmi vládnej politiky. Obe strany poskytovali často protichodné informácie a nezriedka šírili nepravdy. Pre vládu v tomto období by preto nebol problém obviniť nepohodlné médiá z „infodémie“. Niektoré z médií, napr. denník Sme, by bolo možné obviniť aj zo zasahovania do volieb, keďže pred voľbami 1998 vytvorili „volebný autobus“, v ktorom komentátori denníka jazdili po Slovensku presviedčať občanov. Ešte väčšmi by však boj proti infodémii bolo možné využiť proti TV Markíze: bola vytvorená za americké peniaze od CME v spolupráci s problematickými osobami ako P. Rusko a hlásala opačné informácie než STV.

Ako najznámejšiu z jej dezinformácií a konšpiračných teórií treba určite spomenúť akciu „Zachráňme Markízu!“, ktorá sa odohrala mesiac pred parlamentnými voľbami 1998. Vedenie TV Markíza vtedy využilo majetkové spory P. Ruska a začalo šíriť konšpiračnú teóriu, že V. Mečiar chce cez tieto spory ovládnuť vysielanie opozičnej televízie. Dokonca vyzvali ľudí, aby sa zhromaždili v areáli televízie a bránili slobodu. Mnohí skutočne aj prišli, vrátane opozičných politikov… Konšpiračnú teóriu o Mečiarovej snahe odstaviť kritickú televíziu potom až do volieb šírili opozičné médiá a politici. Líder opozície M. Dzurinda v Sme povedal: „To vzbudzuje vážne obavy, že novým majiteľom nejde o uplatnenie majetkových práv, ale o manipuláciu verejnej mienky. Udalosti v Markíze a STV majú očividne jediného režiséra.“ P. Šťastný v Sme zasa tvrdil: „Vedúce pozície a funkcie v spoločnosti ovládli nekompetentní ľudia, pijavice… Takým najviac prekážajú nezávislé informácie, ktoré ohrozujú ich nečisté mocenské záujmy.“ Neskôr sa jasne ukázalo, že išlo o konšpiračnú teóriu, avšak TV Markíza vyviazla len s pokutou od licenčnej rady. Cieľ bol však splnený a V. Mečiar odstavený…

Treba sa však pýtať, čo by sa stalo, keby V. Mečiar vtedy začal používať prostriedky, ktoré hlásajú dnešní politici. Čo keby v boji proti extrémizmu a dezinformáciám sprísnil trestné kódexy a poveril políciu, aby vyvracala hoaxy, ktoré mu nevyhovujú? Alebo čo keby vtedy prokuratúra začala stíhať ľudí z TV Markíza a denníka Sme kvôli narušovaniu priebehu volebnej kampane? Pre porovnanie, ako by dnes zareagovala vládna moc, keby napr. časopis Zem a vek vytvoril „volebný autobus“ a jazdil s ním pred voľbami po Slovensku a vysvetľoval občanom, čo majú robiť pri voľbách? A čo keby dnes najväčšiu súkromnú televíziu kontroloval ruský kapitál a hlásalo sa tam opačné spravodajstvo než vo verejno-právnej RTVS? Stačí si uvedomiť, akú vlnu hystérie vyvolávajú nepodložené špekulácie o ruských peniazoch v tzv. alternatívnych médiách. A to nehovorím o prípade, že by sa takáto televízia pokúsila vyvolať prostredníctvom konšpiračných teórií čosi ako „proruský Majdan“na Slovensku…

Koniec V. Mečiara a jeho éry nebol pre SR žiadnou tragédiou, problém však nastal, keď STV a Markíza a ďalší začali hlásať príliš rovnaký čierno-biely obraz sveta a mnohé podstatné témy zamlčovali. Práve to bolo aj dôvodom vzniku tzv. alternatívnych médií v 21. storočí. Tie mali rôznu kvalitatívnu úroveň, avšak podarilo sa im otvoriť viaceré témy, ktoré by inak zostali tabu. Mnohokrát sa tam objavili aj nepravdy, ale treba odmietnuť mainstreamovú predstavu, že na jednej strane stoja seriózne maintreamové médiá, ktoré hovoria pravdu, len sa občas zmýlia a na tej druhej „dezinformátori“. Dezinfromácie a konšpiračné teórie, ktoré v 21. storočí prinášal mainstream, sa naozaj preslávili. Dezinformácia o zbraniach hromadného ničenia v Iraku sa už stihla stať legendou, konšpiračná teória Russia Gate absurditou tohto desaťročia a kauza s ricínovým vrahom v Česku trápnou fraškou. Konšpiračné teórie a dezinformácie sa nevyhýbajú ani verejno-právnym médiám v SR: príkladom sú diskusné relácie RTVS, pri ktorých tradične chýbajú názoroví oponenti. Niektoré z nich som analyzoval (tu, tu, atď.).

Dezinformácie a konšpiračné teórie sú v mainstreamových i tzv. alternatívnych médiách častým javom, mainstream však má podstatne širší záber. Zasahuje nielen internet, ale aj stále vplyvné televízie a tlač. Taktiež je zrejmé, že mainstreamové dezinformácie a konšpiračné teórie sú nebezpečnejšiea opakovane viedli k mnohým tragédiám, napr. k vojnám na Blízkom Východe. Zvlášť riskantná situácia nastala, keď sa do šírenia dezinfromácií aktívne zapojili v spolupráci s mainstreamom štátne orgány, napr. pri vojne v Iraku. Nešťastia, ktoré môžu spôsobiť dezinformáciami tzv. alternatívne médiá, sú podstatne menšie. Ich záber je oveľa užší a ak začnú tvrdiť niečo, čo nevyhovuje vládnucim skupinám v spoločnosti, tak na ne pomerne rýchlo zareaguje mainstream s obrovskou materiálnou a početnou prevahou. Na dezinformácie v tzv. alternatívnych médiách pravidelne reaguje aj niekoľko mimovládnych organizácií, ktoré doslova čakajú na príležitosť odhaliť nepravdy názorových oponentov. Naopak, pri dezinformáciách šírených mainstreamom prejavujú zjavnú pasivitu…

Najväčším problémom súčasnosti je však to, že do boja o pravdu začali zasahovať štátne orgány. Veľké obavy budí najmä aktívne zapojenie Polície SR. Fakt, že polícia chce rozhodovať, čo je pravda a čo hoax, je sám o sebe znepokojujúci. Polícia totiž nie je inkvizícia a v právnom štáte by mala stáť nad stranami názorových sporov: nemala by dohliadať na „pravdu“ vo verejnej diskusii, ale na dodržiavanie práva. Ak nie je „hoax“ porušením práva, polícia by mala i pri ňom dodržovať neutralitu. Ak však predsa vstúpi do sporu o to, čo je pravda a čo nie, mala by viesť diskusiu s otvoreným koncom a to aj pod svojimi statusmi. Problémom je tiež, že mnohí ľudia si s políciou netrúfnu polemizovať a autorita polície ich môže v diskusii zastrašiť. Paradoxne, aj polícia pri svojom boji proti hoaxom šírila dezinformácie. Napr. tu zdieľala propagandu o NATO, že je to obranná organizácia, chráni demokraciu, vždy vyhľadáva mandát OSN, atď. Čo na tom, že NATO spoluzakladalo fašistické Portugalsko a prinajmenšom v roku 1999 pri útoku na JZR sa dopustilo útočnej vojny bez mandátu BR OSN?

Medzi zásadné problémy patrí aj snaha niektorých dnešných politikov o likvidáciu demokratickej diskusie a to nielen na Slovensku. V demokratickej diskusii je dôležité vnímať názorového oponenta ako subjekt, k ktorým možno polemizovať, ale ktorému sa priznáva rovnaká ľudská hodnota a nemožno ho kvôli odlišným názorom dehumanizovať. Typickým príkladom dehumanizácie je snaha vytvoriť z názorového oponenta „dezinformátora“ a z jeho odlišného názoru „naratív“. Podstatou tohto postupu je, že jedna strana diskusie nepolemizuje s argumentáciou oponenta, ale s jeho osobou a jeho „naratívmi“. Tým sa stráca rovnosť v diskusii, jeden účastník diskusie si uzurpuje pozíciu akéhosi rozhodcu nad stranami sporu, zatiaľ čo ten druhý sa mení na objekt, s ktorým sa nevedie diskusia, ale posudzujú sa dôvody jeho nesprávnych „naratívov“. Veľmi efektívne je tiež predstierať vedeckú neutralitu a pamflet hanobiaci oponenta označiť za „štúdiu o dezinformáciách“…

V podstate teda ide o sofistikovaný pokus miesto vecnej diskusie zdiskreditovať osobu svojho oponenta. Hanobenie názorových oponentov cez rétoriku o „naratívoch“ sa však samo dosť zdiskreditovalo po parlamentných voľbách 2020 v SR. Protežovaní “experti na hybridnú vojnu“ pred voľbami vážne varovali, že Rusko bude ovplyvňovať voľby a to najmä cez „proruské naratívy“, napr. tu. Ako typický príklad proruského naratívu uvádzali naratív o tradičnej rodine. Voľby však ukázali, že s „proruským naratívom“ zvíťazila strana OĽaNO, ktorá je všetko iné len nie proruská a do vysokých vládnych funkcií dosadila takých „rusofilov“ ako J. Naď alebo J. Smatana. Tento príklad ukazuje, že „proruský naratív“ o tradičnej rodine by sa dal podľa potreby označiť za „provatikánsky“ a v čase vlády D. Trumpa aj za „proamerický“.

Slabosť tvrdení o manipulácii volieb v SR cez „proruské naratívy“ by určite nebol problém odhaliť, pokiaľ by sa v SR viedla skutočne demokratická diskusia. Také čosi by si však vyžadovalo uznať demokratickú hodnotu odlišných názorov a pozývať neželané názory do diskusií, zvlášť tie, ktoré vyjadrujú kritické názory. Žiaľ, v súčasnosti sa trend posúva opačným smerom. Nie je preto na škodu pripomenúť si to, čo pred nástupom nových foriem „mccarthizmu“ hlásala dokonca aj EÚ: „… boj za slobodu prejavu sa z väčšej časti presunul on-line, keď sa Internet stal prostriedkom vyjadrovania názoru alebo voľby zo strany politických disidentov, demokratických aktivistov a ochrancov ľudských práv a nezávislých novinárov na celom svete.“