Môj profil 
Predplatné
“Titulok novín Kronenzeitung v Salzburgu veľký a hrubý znel: „Salzburg slávi veľkú slávnosť“ – 500 rokov „po reformácii M. Luthera“. Ja som neoslavoval a nechápem ani svojich katolíckych spolubratov, biskupov a kňazov, ktorí mali na príslušných bohoslužbách dokonca slávnostné príhovory.
Pri takých správach sa pýtam: Odkedy sa oslavuje rozvod? Ešte k tomu taký, ktorý priniesol do sveta oveľa viac biedy ako rozvod muža a ženy aj s ich deťmi. Rozvod, ktorý spôsobil Luther, aj keď to nechcel, viedol k hrôzostrašným náboženským vojnám.
A nechápem ani, prečo v Salzburgu sa na oboch stranách už znova hovorí o vyháňaní protestantov, hoci sa to už dávno vydiskutovalo a vtedy platila v celej Európe hlúpa a zlá veta: Knieža určuje náboženstvo poddaných. Tým chcem povedať, že vtedajší arcibiskup urobil to, čo sa robilo všade aj z oboch strán viac či menej tvrdo. To to nerobí lepším, ale tento objasnený bod by sa konečne mohol nechať tak. A tu mi napadá jeden protiklad: V dohodnutom dokumente k tejto spomienke sa uvádza, že túžime po jednote – ale súčasne oslavujeme s veľkou pompou oddelenie?
Ak chceme jednotu – nemali by sme potom zahádzať priepasti a nie otvárať nové zaujímaním postojov, ktoré katolíckej viere radikálne odporujú? Postoje, ktoré lichotia verejnej mienke, ale Biblii oslavovanej ako absolútne meradlo odporujú?
A musím to vysloviť, ja som z tej údajnej pálčivej túžby po jednote pocítil zatiaľ len málo. Podivuhodnosťou je aj tá – ako sa tvrdí – túžba po spoločnej Eucharistii. Keď pomyslíme, ako negatívne a opovržlivo Luther hovoril o katolíckej omši, nechápem, ako sa dá súčasne po nej túžiť bez toho, že by sa jasne vyslovilo, že sa treba od Luthera odlúčiť.
A vôbec, v tom spravodajstve som vlastne nepočul takmer nič o neľudských postojoch Luthera proti povstaleckým sedliakom, ktorí mali svoje dôvody – a ani nič o jeho zlovoľných a ordinárnych výrokoch proti židom, ktoré ešte aj nacisti mohli využiť pre svoju protižidovskú propagandu. Nebolo by toto výročie aj príležitosťou vysloviť jasné slová aj k týmto „druhým“ stránkam Luthera?
Aj tvrdenie, že protestanti sú pevnejší vo viere som čítal, ale kto toto hovorí, nevie nič o dnešnej situácii evanjelických kresťanov, keď dokonca ani niektorí biskupi a pastori neveria v základný obsah Biblie a napríklad tvrdia, že Ježiš bol Jozefov syn a v hrobe spráchnivel ako všetci mŕtvi.
A bolo by aj rozumné neprezentovať neustále publiku historicky ako mýtus dokázanú tézu o pribití Lutherových téz na bránu kostola.
Nejasné tiež zostáva, ako istý prominentný rečník mohol tvrdiť, že za „právny štát a individuálnu ľudskú dôstojnosť“ vďačíme Lutherovi. Prirodzene, že taký čas spomienky nie je vedecké sympózium a je správne oceniť isté body, v ktorých mal Luther pravdu a v čom robil dobro. Ale napriek tomu by sa nemalo Luthera proti všetkej historickej pravde prezentovať ako svätca, dobrodinca sveta a svedka viery, ktorú súčasne zničil.
Po 500 rokoch protestu by už bolo na čase nechať protest na pokoji, pozrieť sa na minulosť triezvymi očami a skutočne sa zbližovať bez toho, aby sa neustále druhej strane predkladali staré účty a sporilo sa, kto vtedy spáchal menej bezprávia. To by bolo dobré, pretože dnes – už zasa – je mnohé v Katolíckej cirkvi v kríze a ani v luteránskom spoločenstve to naozaj nevyzerá lepšie ako vtedy, mohlo by sa povedať, keď bolo medzi kresťanmi mnoho nešvárov, ktoré bolo možné prisúdiť jednej či druhej strane, pretože toto rozlišovanie ešte neexistovalo.
Dnes by sme mali všetci žiť poháňaní vášnivou, pavlovskou túžbou po jednote, pretože Ježiš nezaložil cirkvi vo väčšom počte a jemu „zmierená rôznosť“ nestačí – ON postavil svoju jedinú Cirkev na Petrovej skale.
Vzhľadom na ľudskosť tohto muža a aj jeho nástupcov, ktorého Ježiš nazval napriek tomu Peter, mohli by sme povedať: Iba Ježišovi sa mohlo podariť na takej lámavej „skale“ postaviť nezničiteľnú Cirkev. Na nás je, aby sme v tejto Cirkvi boli jedno príp. znova sa stali jedno a ako zjednotení vydávali svedectvo svetu. Ako veľmi naše rozdelenie tomuto svedectvu škodilo a ďalej škodí, je dodnes dôvodom k plaču, nie k oslave.”
