Bratislava 13. apríla 2018 (HSP/Foto:TASR-Martin Baumann)

Nedávno vzniknutá strana Spolu – občianska demokracia má ambíciu dostať sa cez päťpercentnú hranicu do parlamentu a posilniť tak možnosť vzniku vlády liberálnej pravicovej koalície. Momentálne má podľa prieskumov len niečo medzi dvoma a troma percentami, ale do riadnych volieb je ešte ďaleko. Hlavné správy položili predsedovi strany Miroslavovi Beblavému otázky na zahraničnopolitické smerovanie strany a dozvedeli sa zaujímavé veci.

Ako hodnotíte súčasnú medzinárodnú situáciu? Naši spojenci z NATO idú zaútočiť na Sýriu, kde však sú Rusi. Tým významne zvyšujú nebezpečenstvo tretej svetovej vojny. Čo si o tom myslíte?

Úlohou zodpovedných politikov je vždy vášne utlmovať a nie ich vyvolávať, takže nechcem používať silné slová. V Sýrii je veľký konflikt, ktorý je daný tým, že vládny režim používa aj tie najhoršie zbrane, vrátane chemických, voči vlastným ľuďom. Na druhej strane, ako ste naznačili v otázke, akýkoľvek stret dvoch hlavných svetových veľmocí je veľkým bezpečnostným rizikom. Ja verím, že napriek zhoršeným vzťahom medzi USA a Ruskom dokážu v prípade Sýrie, tak ako aj v minulosti, komunikovať tak, aby sa vyhli vzájomnému konfliktu, čo by bola katastrofa.

Vy naozaj veríte tým americkým klamstvám o tom, že Asad používa chemické zbrane? Povedzte, prečo by robil takú hlúposť, keď už má vojnu vyhranú a nič by tým nezískal, ale naopak, mohol by všetko stratiť?

Viete čo, necítim sa byť expertom na chemické zbrane ani na Sýriu, aby som vám dal odbornú odpoveď, ale z toho, čo viem, tak nielen USA, ale aj medzinárodné spoločenstvo sa zhodlo na tom, že on už ich aj v minulosti použil proti vlastným obyvateľom. Takže tomuto verím. Že ten režim je neľudský, je pravda.

Sýria bola pred vojnou sekulárny štát, jedna z najdemokratickejších krajín v regióne…

Neviem z čoho vychádzate, je to brutálna diktatúra.

Vychádzam z osobných skúseností, bol som tam a videl som ako tam ľudia žili.

Tak potom viete o meste Homs. V demokratickej krajine nezabije režim desaťtisíc svojich vlastných obyvateľov, keď proti nemu protestujú.

To bolo trochu inak…

No to sú všetko fakty. Ja by som povedal, pri týchto krajinách otázka stojí inak: aj keď je krajina brutálna diktatúra, to ešte neznamená, že najlepší spôsob ako to zmeniť, je vojensky zvonku zasahovať. To bolo veľké poučenie aj v prípade vojny s Irakom, že to, že bolo niečo zlé, ešte neznamená, že s vojakmi a raketami sa to dá napraviť. To je podľa mňa dôvod, prečo tam Američania zatiaľ ani neposlali vojakov, odkedy tam tá občianska vojna je.

Pozrime sa teraz bližšie na odpovede pána Beblavého. On verí, že sýrsky prezident používa proti vlastnému obyvateľstvu chemické zbrane, lebo sa na tom zhodlo „medzinárodné spoločenstvo“. Ale aké medzinárodné spoločenstvo má na mysli? Vazalské štáty, ktoré vždy odsúhlasia čokoľvek čo USA povedia?

Okrem toho, ani samotní Američania nemajú žiadne skutočné dôkazy o Asadových chemických zbraniach. Americký minister obrany James N. Mattis napríklad nedávno vyhlásil, že USA ani po deviatich mesiacoch potom, ako v Sýrii bombardovali leteckú základňu Šajrat, ešte stále nemajú žiadny dôkaz o použití Sarinu v meste Chán Šajchún, pričom tento údajný chemický útok mal byť dôvodom spomenutého bombardovania.

Že Američania o týchto veciach nemajú problém klamať, to muselo byť jasné každému súdnemu človeku prinajmenšom od čias, keď vtedajší americký minister zahraničných vecí Colin Powell ukazoval v OSN vzorky Saddámových zbraní hromadného ničenia, ktoré sa však nikdy nenašli, lebo vôbec neexistovali, avšak poslúžili ako skvelá zámienka na rozpútanie vojny, v ktorej zahynuli státisíce ľudí.

Pán Beblavý spomína neľudský sýrsky režim a brutálnu diktatúru. Áno, médiá už priniesli mnoho klamstiev o tom, aký hrozný režim tam vládol a vládne. Samozrejme, tá časť Zemegule má svoje špecifiká a všade vo svete jednotlivci robia nepekné veci, ale ako štát bola predvojnová Sýria v porovnaní s väčšinou krajín v regióne vzorom demokracie a prosperity (napriek tomu, že má málo ropy). Ak neveríte, pozrite sa ako vyzerala Sýria ešte nedávno, a čo sa podarilo americkej zástupnej armáde v priebehu pár rokov zmeniť na ruiny.

Pán Beblavý ďalej povedal, že v meste Homs režim zabil desaťtisíc svojich vlastných obyvateľov, keď proti nemu protestovali. Lenže to bolo celé trochu inak. Nebolo to v meste Homs, ale v meste Hama, nebolo to za vlády Bašára al-Asada, ale ešte v roku 1982 (teda pred 36 rokmi…), keď vládol jeho otec Háfiz. Áno, zahynuli vtedy tisíce ľudí vrátane civilistov – čísla sa rôznia. Lenže treba povedať to podstatné: išlo o pokus o prevrat, keď sa Moslimské bratstvo pokúsilo rozpútať občiansku vojnu a nastoliť vládu islamského teroru – vlastne išlo o predchodcov teroristov z terajšieho tzv. Islamského štátu. Háfiz al-Asad vtedy dal pokyn zničiť úhlavného nepriateľa štátu aj s jeho baštou „do tla“ a áno, diali sa tam potom hrozné veci. Ale to je vojna.

Vojna je hrozná vždy a všade, či tá iracká, kde úplne zbytočne zahynuli státisíce nevinných civilistov, či vo Vietname, kde ich zomrelo jeden a pol milióna. V Sýrii sa nikdy predtým ani potom nestalo nič podobné ako vtedy v Hame. Pre úplnosť však treba povedať aj druhú časť pravdy: Háfiz al-Asad týmto totálnym rozdrvením islamistov zabezpečil krajine tridsať rokov prosperity a mieru. Jeho syn, kultivovaný a sympatický britský očný lekár Bašár al-Asad, ktorého západné presstitútky označujú za brutálneho sýrskeho mäsiara, nikdy nič podobné neurobil – a ktovie, či práve jeho kompromisnosť a civilizovanosť nie je jednou z príčin, prečo vojna zachvátila celú Sýriu a počas uplynulých siedmich rokov v nej doposiaľ vyhaslo už takmer pol milióna životov…

Treba sa zastaviť aj pri svojskom zdôvodnení, prečo Američania do Sýrie zatiaľ neposlali vojakov (teda oni tam v skutočnosti sú, úplne protiprávne majú základne na území cudzieho štátu, proti jeho vôli). Ale neposlali ich tam vraj preto, lebo by sa tým nemuselo podariť veci zmeniť. Tu ale nejde o to, či by sa podarilo alebo nepodarilo – pán Beblavý týmto vyjadrením prezradil niečo úplne iné o tom, ako rozmýšľa. On totiž celkom prirodzene a automaticky preberá americkú logiku, že keď sa nám niečo v nejakej krajine nepáči, tak tam jednoducho zasiahneme a zmeníme to.

Aké demokratické… Teda keď nabudúce vypukne na Filipínach puč proti demokraticky zvolenému prezidentovi, v Portoriku občianska vojna, či v Nemecku katastrofická utečenecká humanitárna kríza, tak Slovensko, Rusko či hoci aj Papua-Nová Guinea tam môžu svojvoľne poslať armádu, ktorá tam urobí poriadky podľa vlastného uváženia, mimo nejakého OSN či iných nepodstatných mimoškolských krúžkov?

Voľby sa blížia. Keby ste azda ešte neboli rozhodnutí a uvažujete o nejakej peknej novej strane, ktorá ešte nemala tú česť v praxi ukázať čo vie, a teda môže slobodne sľubovať, čo jej slina na jazyk prinesie, stranu ktorá sa bude tváriť dostatočne dynamicky, progresívne a odborne, a ktorá síce nebude príliš rozumieť tomu, čo sa vo svete skutočne deje, ale ktorá bude neochvejne dodržiavať tvrdý kurz strýčka z Washingtonu, tak tu máme pre vás výborný tip.

Ivan Lehotský