Atletika: Chodecká skupinka si v Juhoafrickej republike užívala exotiku

Johannesburg 2. februára (TASR) – Tri týždne v Juhoafrickej republike, v Johannesburgu v nadmorskej výške 1750 m strávili slovenskí chodci a dlhý pobyt sprevádzali superlatívy. V zložení elitnom, s Matejom Tóthom, Antonom Kučmínom, Dušanom Majdánom, Máriou Czakovou, trénerom Matejom Spišiakom, fyzioterapeutom Jakubom Hudákom, vytrvalkyňou Katarínou Berešovou a českou chodkyňou Luciou Pelantovou nebol na nudu čas. Schuti si zatrénovali, aj sa rozptýlili a domov si odnášajú množstvo zážitkov.

"Máme za sebou všetky náročné tréningy sústredenia," ozval sa najlepší slovenský chodec Matej Tóth dva dni pred odletom domov. "Čakajú nás už len dva ľahšie tréningy a balenie. Hlavne sobotňajší tréning bol výborný. Celá skupina ho zvládla vynikajúco. Určite má na tom podiel aj výborná atmosféra v elitnej medzinárodnej spoločnosti."

Matej Tóth spomenul celú juhoafrickú chodeckú špičku. "Navyše sa pridali aj Poliaci Nowak a Szikora, takže na dvojkilometrovom okruhu v krásnom prostredí pri botanickej záhrade nás chodilo 40. Potešilo nás, že aj Anton Kučmín po menších zdravotných obmedzeniach so zadným steheným svalom túto záťaž zvládol na jednotku. Teraz nás už čaká iba balenie a nákupy suvenírov. Tréner juhoafrických chodcov Carl Meyer nám sľúbil, že nás zoberie na miesta, kde sa dajú zohnať pekné darčeky."

Takú pomoc, akú predstavoval Carl Meyer, si nevedeli slovenskí chodci vynachváliť. Matej Tóth: "Bol naším stálym sprievodcom a radcom. Zobral nás aj do Levieho parku a pozval na grilovačku k sebe domov. Aj tréningové možnosti, aké sme mali len 700 metrov od ubytovania na štadióne, boli jeho dielom."

Po cenných radách sa slovenskí chodci príliš do neplánovaných dobrodružstiev z bezpečnostných dôvodov nepúšťali. Ako povedal Matej Tóth, žiadne lákadlá na verejnosti neukazovali, najmä mobily, či peňaženky. "Doma v apartmáne nás strážil betónový múr, takže sme sa cítili bezpečne. No a počasie bolo perfektné, občas aj príliš horúce. Využívali sme každú jednu možnosť, na akú nás Carl Meyer upozornil, ani on však nemohol odhadnúť, ako na nás doľahne tréning na tichom okruhu, no bez jediného stromu, či tieňa a v teplote na slnku aj nad 50 stupňov. V takejto horúčave som sa nečudoval, že aj mozog fantazíroval a mal rôzne predstavy. Väčšinou sme si však užívali ideálnu ortuť teplomera tesne pod 30 stupňov a mohli schuti ukrajovať z tréningových kilometrov."

dd