Arménsko na dvoch stoličkách a ukrajinské memento

Rokovania ruského prezidenta Vladimíra Putina a arménskeho premiéra Nikolu Pašinjana v Biškeku trvali približne hodinu. Väčšina tohto stretnutia prebiehala za zatvorenými dverami bez prítomnosti novinárov. Verejná časť rokovaní bola venovaná plánom Arménska na integráciu do európskych štruktúr. Putin pritom uznal právo Arménska usilovať sa o členstvo v EÚ a označil ho za „prirodzené“ a „legitímne“, zároveň však upozornil, že takýto kurz logicky môže priniesť „ťažkosti“ pri ďalšom zotrvaní krajiny v EAEU vrátane straty výhod spoločného trhu a narušenia obchodných väzieb. Je to vcelku pochopiteľné vzhľadom na ohrozenie zaplavenia trhu Eurázijskej hospodárskej únie (EAEU) tovarmi z EÚ a aktuálnymi militantnými ambíciami tohto zoskupenia. Putin vyzval Jerevan, aby príliš dlho neodkladal rozhodnutie medzi európskou integráciou a ďalším členstvom krajiny v EAEU a navrhol mu, aby sa spýtal Arménov v referende. Pašinjan mu oponoval, že na takéto rozhodnutie zatiaľ nenastal čas, čo je však pomerne pochybný argument, keďže už v marci 2024 prijal arménsky parlament uznesenie o začatí procesu vstupu Arménska do Európskej únie. Nejde síce o formálnu žiadosť o členstvo, ale o politické vyhlásenie, ktorým parlament žiada vládu, aby začala pripravovať „cestovnú mapu“ na európsku integráciu a iniciovala rokovania s EÚ o prehĺbení partnerstva s perspektívou členstva. Arménsko navyše už podniklo viacero konkrétnych krokov smerom k prehlbovaniu vzťahov s Európskou úniou, hoci oficiálne o členstvo v EÚ zatiaľ nepožiadalo. Medzi hlavné opatrenia patria: podpísanie a implementácia Dohody o komplexnom a posilnenom partnerstve (CEPA), účasť na projektoch Východného partnerstva, Získanie bezvízového styku s EÚ, spolupráca v rámci Európskej susedskej politiky (ENP) a prehlbovanie bezpečnostného dialógu.

Európske hry s číslami

Zjavne v reakcii na arménske eurointegračné vzťahy ruský Úrad pre dohľad nad poľnohospodárstvom (Rosselkhoznadzor) zaviedol úplný zákaz dovozu arménskych produktov podliehajúcich karanténnym opatreniam do Ruska. Služba zahraničného spravodajstva RF varovala pred nevyhnutnosťou hlbokej hospodárskej krízy v republike v prípade prerušenia vzťahov s EAEU.

Rada Európskej únie v snahe zachrániť situáciu schválila dočasné uvoľnenie obchodného režimu s Arménskom na dva roky a vyzvala Jerevan, aby odstránil prekážky pre európsky tovar.  Brusel si pritom vyhradil právo uplatniť ochranné mechanizmy v prípade, ak by arménsky dovoz začal ohrozovať pozície miestnych výrobcov. Kľúčovou požiadavkou voči Jerevanu je úplná absencia prekážok pri dovoze európskych tovarov na arménsky trh, ktoré by sa tak bez ďalších prekážok dostali na trhy krajín EAEU. V Rade EÚ priamo uviedli, že tieto kroky sa podnikajú v kontexte politického konfrontácie s Ruskom. Podľa odhadov európskych úradníkov sa vraj nové pravidlá budú týkať približne 80 % arménskeho vývozu. Malo by vraj ísť o 99 % čerstvého ovocia, zeleniny a rastlinných produktov, ktoré Arménsko tradične dodáva do Ruska. Jerevan však bude povinný dodržiavať hygienické normy EÚ a rešpektovať systém chránených zemepisných označení, v dôsledku čoho sa napríklad arménsky koňak nebude môcť v Európe predávať pod touto značkou.

Nariadenie stanovuje dočasné zrušenie dovozných ciel na širokú škálu arménskych tovarov, vrátane niektorých druhov poľnohospodárskych výrobkov, na ktoré sa vzťahujú colné kvóty. Tieto opatrenia by mali platiť dva roky od nadobudnutia účinnosti nariadenia a budú sa údajne týkať takmer 99 % vývozu čerstvého ovocia, zeleniny a rastlín z Arménska do Ruska, ako aj viac ako 91 % vývozu nápojov a alkoholických nápojov. Na prvý pohľad ide o skvelé podporné opatrenie, ak to nezačneme bližšie skúmať. Čo vlastne tých 99 % znamená? Z propagačného hľadiska to vyzerá na celých 100%, teda celý vývoz Arménska do RF. Zdá sa, že Európania s tým aj počítali. Ide však naozaj o celý objem arménskeho vývozu, ktorý smeroval do Ruska? Nie, zďaleka nie. Treba si uvedomiť, že európska rétorika má zväčša dvojaký význam a skrytý podtext. Nejde totiž o 99 % objemu, ale sortimentu, teda o 99 % zoznamu produktov. Áno, Arménsko môže do Európy vyvážať všetko, na čo Rusko uvalilo obmedzenia, ale v rámci kvót. O tom sa však verejne nehovorí. S pocitom trpkého poznania pravdy však o tom už píšu arménske telegramové kanály. V dôsledku toho môže Arménsko do Európy vyviezť taký žiadaný tovar, ako sú napríklad marhule, len v objeme 16 % z vývozu v roku 2025, slivky – 13 %, broskyne – 30 %. Na druhej strane, uhorky môže Arménsko vyvážať až v objeme 6 500 ton. Arménsko však jednoducho fyzicky nepestuje toľko uhoriek. Vlani vyprodukovalo iba 1 106 ton.

Bezpečnostný rozmer

Prezident Vladimír Putin zdôraznil pripravenosť stiahnuť vojská z ruskej vojenskej základne v arménskom Gyumri, ak arménska strana považuje túto základňu za nepotrebnú. V odpovedi premiér Nikol Pašinjan vyjadril ochotu diskutovať o zachovaní kontingentu, ak bude mať Moskva takúto vôľu. Ruská vojenská základňa je dislokovaná v Gyumri na základe medzivládnej zmluvy z roku 1995. O desať rokov neskôr bola doba pobytu vojenského kontingentu predĺžená do roku 2044. Námestník ministra zahraničných vecí Michail Galuzin informoval, že neexistuje žiadne oficiálne oznámenie o zmene statusu tohto objektu. Tajomník Bezpečnostnej rady Sergej Šojgu potvrdil, že vojenský objekt na Južnom Kaukaze naďalej plnohodnotne funguje. „Arménia by sa nemala vzdať spolupráce s Ruskom a ruskej vojenskej základne v Gyumri, keďže prítomnosť Moskvy pomáha odrážať existujúce hrozby.“ Takýto názor vyjadril člen výboru Štátnej dumy RF pre obranu Andrej Kolesnik. Kolesnik uviedol, že ruská základňa zohráva dôležitú úlohu pri zabezpečovaní bezpečnosti Arménska. Podľa poslanca Moskva vždy prišla na pomoc susednému štátu a vzťahy medzi oboma národmi boli tradične priateľské. V súčasnosti sa však bilaterálne kontakty výrazne skomplikovali, a preto by sa vedenie republiky malo rozhodnúť, koho si zvolí za strategických partnerov. Podľa neho môžu pokusy orientovať sa súčasne na rôzne politické centrá spôsobiť Arménsku ďalšie ťažkosti. Aj oficiálna hovorkyňa ministerstva zahraničných vecí Maria Zacharová reagovala rozčarovane na nejasné vyhlásenia arménskeho premiéra Nikolu Pašinjana o budúcnosti ruskej vojenskej základne v Gyumri.  Pritom hranica Arménska s Azerbajdžanom a Tureckom je dlhodobo uzavretá – s Azerbajdžanom kvôli konfliktu o Náhorný Karabach (hoci v roku 2023 Azerbajdžan obnovil vojenskú kontrolu nad touto oblasťou) a s Tureckom z dôvodu historického napätia (genocída Arménov z roku 1915) a podpory Turecka pre Azerbajdžan. Naopak, hranice s Gruzínskom a Iránom sú otvorené a predstavujú hlavné dopravné a obchodné koridory pre Arménsko.

Ukrajinské memento

Ak si pripomenieme históriu podobných rokovaní EÚ s Ukrajinou, nedá sa ubrániť pocitu déjà vu. EÚ vtedy zásadne podcenila existujúcu ekonomickú previazanosť Ukrajiny s Ruskom a dlho odmietala prijať ruský návrh, aby sa problém riešil trilaterálne vo formáte EÚ–Ukrajina–Rusko. Vyjadrenia vtedajšieho komisára EK pre rozširovanie a susedskú politiku Štefana Füleho z roku 2013–2014 ukazujú, že EÚ neskôr svoj postoj čiastočne korigovala, keď si uvedomila, že Ukrajina nebola „prázdny priestor“, ktorý sa dal jednoducho ekonomicky obsadiť a preorientovať. V roku 2013 bola Ukrajina hlboko integrovaná do ruského a postsovietskeho hospodárskeho priestoru – obchodne, priemyselne, energeticky aj technologicky a vo veľmi podobnej situácii je aj Arménsko. A nešlo iba o to, že Rusko bolo veľkým exportným trhom. Ukrajinský priemysel bol historicky súčasťou jedného výrobného systému so Sovietskym zväzom vo všetkých oblastiach. Pre množstvo ukrajinských podnikov teda otázka neznela: „Chceme predávať do EÚ alebo do Ruska?“ ale skôr: „Čo sa stane s existujúcimi výrobnými reťazcami, ak zmeníme obchodný a regulačný režim?“ Füle sám v novembri 2013 priznával tento problém. Keď Janukovyčova vláda pozastavila podpis asociačnej dohody s EÚ, oficiálne uvádzala potrebu obnoviť obchod s Ruskom a ďalšími krajinami SNŠ a colnej únie. Füle túto argumentáciu citoval a nepopieral, že ide o reálny ekonomický problém. Vo februári 2013 Füle povedal, že EÚ nemá problém s ukrajinskou spoluprácou s colnou úniou, pokiaľ neporušuje záväzky vyplývajúce z asociačnej dohody. To znamená, že EÚ si uvedomovala existenciu východnej ekonomickej väzby, ale podstatný problém videla v otázke kto kontroluje ukrajinskú obchodnú politiku. Füle to formuloval veľmi jasne: členstvo v colnej únii by Ukrajine odobralo časť suverenity nad externou obchodnou politikou. Füle vtedy dokonca hovoril: „Nemusíme vytvárať konflikt EÚ verzus Eurázijská únia.” A dokonca používal pojem win-win approach vo vzťahu k Rusku. Ale potom prišiel zásadný problém: trilaterálne rokovanie. Rusko a Janukovyč navrhovali aby EÚ, Ukrajina a Rusko spoločne riešili colné režimy, obchodné toky, technické normy, dôsledky DCFTA pre ruský trh, prípadné kompenzácie a kompatibilitu európskej a eurázijskej integrácie. EÚ však argumentovala, že Asociačná dohoda je bilaterálna záležitosť EÚ a Ukrajiny a preto Rusko nemá byť treťou stranou rokovania o samotnej dohode. Füle v roku 2014 sám priznal, že Rusko navrhlo trilaterálne konzultácie, ale EÚ ich odmietla. Jeho argument bol, že dohoda bola vyjednávaná medzi EÚ a Ukrajinou a tieto dve strany teda musia dohodu vyriešiť medzi sebou. Navyše text dohody nebol verejne dostupný počas rozhodujúcej časti procesu. To znamenalo, že ukrajinská a ruská podnikateľská komunita nemohla počas väčšiny rokovaní detailne vyhodnotiť ekonomické dôsledky dohody.

Pritom už v septembri 2013 Füle sám v Európskom parlamente varoval, že treba s Ruskom oveľa lepšie komunikovať. V podstate povedal, že Východné partnerstvo nemá byť proti Rusku. EÚ bola podľa neho pripravená hľadať maximálnu kompatibilitu medzi európskymi a eurázijskými štruktúrami. Čiže Füle osobne nepresadzoval geopolitickú konfrontáciu. Problém bol, že táto predstava sa nepretavila do mechanizmu, ktorý by dokázal konflikt záujmov vyriešiť pred Vilniusom.  A potom prišla ukrajinská finančná realita. Ukrajina bola v roku 2013 v ťažkej ekonomickej a finančnej situácii a Rusko mohlo ponúknuť okamžité financovanie, lacnejší plyn, zachovanie existujúceho exportu, pokračovanie existujúcich priemyselných väzieb. EÚ ponúkala len reformy, právnu harmonizáciu, postupnú modernizáciu, prístup na trh, ale zároveň vysoké náklady transformácie. Nebolo však jasné kto zaplatí toto prechodné obdobie.

EÚ odmietla uznať Rusko ako legitímneho spoluúčastníka pri riešení ekonomických dôsledkov ukrajinskej integrácie, hoci Rusko bolo pre Ukrajinu kľúčovým obchodným partnerom a jeho trh bol priamo ovplyvnený zmenou ukrajinského obchodného režimu. Až po kríze a vypuknutí vojny sa Brusel dostal k trilaterálnemu dialógu, ktorý Rusko navrhovalo už pred Vilniusom avšak už bolo  neskoro. Teoreticky pritom existovala alternatíva: užšia ekonomická integrácia s EÚ
so zachovaním obchodných vzťahov s Ruskom a technickou kompatibilitou EÚ a Eurázijskej únie s trilaterálnym mechanizmom riešenia obchodných konfliktov. Füle sám ešte v septembri 2013 hovoril, že cieľom má byť maximalizovať kompatibilitu európskych a eurázijských štruktúr a prospech z toho by mal mať aj „sused seseda“ – teda Rusko. Lenže tento model sa politicky nepodarilo presadiť.

Ukrajinská kríza teda nebola nevyhnutným výsledkom samotnej európskej integrácie. Bola výsledkom zlyhania vytvoriť takú formu európskej integrácie Ukrajiny, ktorá by zároveň dokázala absorbovať jej existujúce ekonomické väzby na Rusko a vytvoriť prijateľný modus vivendi s Moskvou. Podľa Füleho sa EÚ nemala dostať do situácie, v ktorej by ekonomická integrácia na jednej strane automaticky vytvárala novú deliacu čiaru v Európe.

A jeho záverečná formulácia je mimoriadne výpovedná: „Never, ever do that again, please.“ Teda nikdy viac to prosím nerobte…