Vážený otec arcibiskup, ako hodnotíte celový priebeh práve skončenej návštevy Svätého Otca Františka?

Návšteva Svätého Otca Františka je veľký dar pre veriacich i neveriacich na Slovensku, to hodnotenie je len to najvyššie. Vedeli sme, že to bude veľké posolstvo, veľké posilnenie vo viere, ale myslím, že teraz, niekoľko hodín po odlete Svätého Otca, si všetci uvedomujeme, že sme boli veľmi obdarení, viac ako by sme si boli vedeli aj predstaviť. Takže veľká vďaka Svätému Otcovi Františkovi za to, že bol tu medzi nami a že nám naozaj priniesol posilnenie vo viere.

Čo považujete za hlavné podnety pápeža Františka z týchto dní pre Cirkev na Slovensku?

Hlavné podnety tej návštevy sú viaceré. Dokonca by som sa odvážil to vidieť v tom pohľade, že tak, ako Svätý Otec rozhodol, ktoré stretnutia sa uskutočnia, keď si vybral z možností stretnutí na Slovensku, že každé to stretnutie – či už to bolo slávenie svätej liturgie v Prešove, alebo to bolo stretnutie s biskupmi, kňazmi, bohoslovcami, rehoľníkmi, katechétmi a katechétkami, a mohol by som menovať všetky jednotlivé stretnutia –, že každé toto stretnutie prináša dôležité posolstvo pre Cirkev na Slovensku a myslím, že z každého tohoto stretnutia si budeme tie hlavné myšlienky vyberať.

Keby som chcel celkovo zhrnúť tú najhlavnejšiu myšlienku, alebo snáď taký môj osobný dojem z toho, ako som počúval Svätého Otca – lebo predsa len je to pomerne krátko, ten odstup nie je taký veľký –, je to posolstvo nádeje. Jednoducho, napriek všetkému, čo spoločnosť prežíva, čo Cirkev prežíva, čo je v Cirkvi prítomné: ísť, teda nezostať stáť, pohnúť sa dopredu a snažiť sa radostne svedčiť o evanjeliu. Asi v tomto by som zhrnul tú najhlavnejšiu myšlienku, ako ju teraz prežívam, ale je dosť možné, že môžem byť aj nespravodlivý, keďže vo všetkom tom, čo Svätý Otec povedal, bola veľká hĺbka, a je potrebné sa k tým jednotlivým príhovorom vracať.

V šaštínskej bazilike sa 19 slovenských biskupov modlilo spolu so Svätým Otcom na príhovor Sedembolestnej Panny Márie. V čom vnímate prínos tohto stretnutia?

Aj to stretnutie pokladám za veľký duchovný dar, uskutočnilo sa na podnet Svätého Otca, na jeho podnet bola pripravená modlitba, ktorú sme sa spoločne pomodlili. A tiež hlavná myšlienka bola v tom, čo Svätý Otec už potom povedal, tak akoby spontánne: „Ja som tu medzi vami služobník jednoty“. A v tom je to cenné, lebo môžeme povedať, že každá biskupská konferencia, každé spoločenstvo biskupov ako spoločenstvo ľudí má svoje ťažkosti, má svoje, môžeme povedať, utrpenia, svoje zranenia, a vždy sa potrebujeme posilňovať v jednote. Isteže, modlíme sa o jednotu pri každej svätej omši, ale to je naša osobná modlitba k Pánovi. A tu samotný Svätý Otec sa modlí s nami o jednotu a k tej jednote nás povzbudzuje. Takže bolo to tiež veľmi silné posolstvo a veľmi silné povzbudenie pre všetkých biskupov.

Svätý Otec povzbudzoval kráčať, nezostať stáť. Kde má Cirkev Slovenska nádejné a sľubné sily tohto kráčania do budúcnosti?

Ohľadom budúcnosti je snáď najzreteľnejšie obrátiť pozornosť k stretnutiu s mládežou. Lebo ako Svätý Otec povedal, že deti, mládež, sú budúcnosť Cirkvi, na tom stretnutí osobitne vyzdvihol túto skutočnosť: „Áno, vy ste budúcnosť Cirkvi“. A vyzdvihol tam – aj na základe svedectiev, ktoré tam boli povedané mladými ľuďmi –, že je nádherné, keď máme mladých ľudí – a v tom je asi tá budúcnosť Cirkvi –, ktorí majú ten dar nadšenia pre posolstvo evanjelia: že sa ich to dotkne v srdci, akoby na spôsob blahoslavenej Anky Kolesárovej, ktorá tiež bola akoby ústredná postava toho stretnutia. V tomto je teda nádej Cirkvi: že sú tu ľudia, ktorí sa nechajú dotknúť posolstvom evanjelia.

Samozrejme, že mnohí, aj z mladých, hovoria už aj o svojom obrátení. Ale v tom je to veľké, že ich obrátenie sa uskutoční v mladom veku, a majú teda pred sebou celý život, že môžu potom žiť podľa evanjelia. Takže v tomto by som videl budúcnosť Cirkvi.  A potom pre všetkých je znova to, čo som už spomenul: nezostať stáť. Lebo či je niekto mladý alebo starý, sme v nebezpečenstve zastaviť sa v slabosti. Jednoducho je mnoho dôvodov prečo sa zastavíme, pretože sme unavení, pretože sme chorí, pretože sme sklamaní, pretože sme zranení, jednoducho nejakým spôsobom človek stratí nádej, alebo sa tá nádej veľmi oslabí. A v tom je to cenné, že sme mohli počuť od samotného pápeža sprostredkovanú nádej evanjelia: „Poďte, kráčajte!“.

Jeden z kňazov, ktorý akoby komentoval stretnutie so Svätým Otcom v katedrále, ktoré sme mali v Bratislave – stretnutie s biskupmi, kňazmi, seminaristami, rehoľníkmi, katechétmi – povedal, že si spomenul na slová pápeža sv. Jána Pavla II., ktorý tiež, keď bol na Slovensku, povedal: „Nebojte sa!“. A hovorí: „Tak mi to zarezonovalo“ s tým „Poďte dopredu, kráčajte!“, v ktorom je istým spôsobom zahrnuté aj to „Nebojte sa!“. Tak sa mi zdalo ako trefne to ten kňaz zhodnotil, že je tam naozaj aj to slovo z evanjelia, ktoré môžeme citovať: „kráčajte“ alebo „nebojte sa, poďte dopredu“. Takže inými slovami povedané: Svätý Otec František prišiel a chcel nás posilniť v nádeji.

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.