Estónska katolícka cirkev si v týchto dňoch pripomenula osemdesiate výročie jeho umučenia sovietskym režimom (22.2.1942). Od roku 2014 prebieha Profittlichov beatifikačný proces. Ak sa potvrdí jeho mučenícka smrť, stane sa prvým estónskym blahoslaveným.

Kto bol Eduard Profittlich? Narodil sa roku 1890 v Porýní-Vestfálsku, v malej dedinke trevírskej diecézy. Rodičia pracovali v poľnohospodárstve, ale syna dali na súkromné štúdiá a neskôr vyslali na lýceum, aj keď to znamenalo, že sa už domov nevráti. Po gymnaziálnych štúdiách vstúpil Eduard do seminára, čím možno nasledoval príklad svojho brata Petra, jezuitského misionára v Brazílii.

Noviciát v Spoločnosti Ježišovej a štúdiá prežil v Holandsku a Nemecku, kde bol jeho spolužiakom neskorší známy jezuitský teológ a filozof Erich Przywara, počas prvej svetovej vojny pracoval v belgickej vojenskej nemocnici. Kňazské svätenie prijal v auguste roku 1922 a potom študoval v Krakove (1922-1924). V Poľsku tiež začal pastoračne pôsobiť a tento čas možno označiť za dobu dozrievania, po ktorej zložil slávnostné sľuby (1930).

V máji 1931 pápež Pius XI. vymenoval Eduarda Profittlicha za apoštolského administrátora Estónska, ktoré bolo z katolíckeho hľadiska misijným územím, vysvetľuje postulátorka Profittlichovej beatifikačnej kauzy, estónska katolícka filozofka Marge Paasová:

„V roku 1930 malo Estónsko jedno jediné – poľské – katolícke spoločenstvo a jediného kňaza. Profittlich veľmi realisticky odhadol, čo veriaci potrebujú. Napríklad pochopil, že katolíci nemajú žiadne modlitebné knihy a používajú veľmi staré Biblie, väčšinou luteránske. Zamiloval sa do Estónska, naučil sa jeho zložitý jazyk a v roku 1935 prijal estónske štátne občianstvo“.

O rok neskôr bol menovaný za titulárneho biskupa Adrianopola

V tom istom roku, 27. decembra 1936, prijal biskupské svätenie v tallinskej Katedrále svätých Petra a Pavla. Pre tamojších katolíkov vtedy išlo o jednu z najdôležitejších udalostí, keďže sa stal prvým estónskym biskupom od 17. storočia. Za svoju hlavnú úlohu Profittlich považoval obrodu Katolíckej cirkvi v Estónsku, čo úspešne a za veľmi krátku dobu urobil.

Po podpise zmluvy Molotov-Ribbentrop však estónske územia pripadli Sovietskemu zväzu, čo v júni 1940 viedlo k sovietskej okupácii Estónska. Nezostalo len pri politických zmenách, ale sovietska nadvláda bola samozrejme spojená s masívnou protináboženskou propagandou a zásahom do života cirkví a miestnych náboženských združení.

Arcibiskup Profittlich mal možnosť opustiť Estónsko a vrátiť sa do Nemecka. Obrátil sa kvôli tomu do Ríma s prosbou o radu, ale Pius XII. mu odpovedal, nech koná tak, ako to od neho žiada Boh. Profittlich ako hlboko duchovný človek sa za celú vec dlho modlil a dospel k rozhodnutiu, že zostane v Estónsku, hoci presne vedel, aký bude jeho osud.

V poslednom liste rodine – z 8. februára 1941, teda krátko pred zatknutím, opisuje, nakoľko ho teší, že mohol zostať v Estónsku. Službu svojmu ľudu až do konca totiž považuje za jasnú Božiu vôľu:

“Keď mi bolo konečne zrejmé, že mám zostať, naplnilo ma to šťastím natoľko, že som sa na znamenie radosti a vďaky pomodlil Te Deum,” vyznáva sa. A potom dopĺňa pozoruhodnú vetu »Môj život – a ak to tak má byť – aj smrť budú životom a smrťou pre Krista«.

Profittlichova krížová cesta začala o polnoci 27. júna 1941, keď ho NKVD zatkla v jeho byte, pokračuje Marge Paasová.

„Požiadal, aby mohol ísť naposledy do katedrály, čo mu vojaci povolili. Tam sa ešte pred svätostánkom modlil, skôr ako opustil Estónsko. Odviezli ho do sibírskeho Kirova a obvinili z kontrarevolučnej činnosti. Pri procese odmietal akékoľvek obvinenia zo špionáže a vyhlasoval, že bol iba biskupom, pastierom svojej farnosti. Ešte skôr, ako mohol byť vykonaný rozsudok, ktorý ukladal trest smrti, arcibiskup Profittlich zomrel na následky podmienok v sibírskom väzení, ktoré boli v zime neskutočne kruté.“

.

Teplota v Kirove dosahovala aj mínus päťdesiat stupňov, a preto mnohí väzni umierali hladom a zimou. Telo Božieho služobníka Eduarda Profittlicha bolo 22. februára 1942 vhodené do spoločného hrobu. V Estónsku, kde sa dve tretiny obyvateľstva nehlásia k žiadnemu náboženstvu a pokrstených je menej ako šesť tisíc obyvateľov, sa však rozšírila úcta k tomuto nemeckému mučeníkovi, uzatvára postulátorka. Pápež František sa s kauzou svojho spolubrata zoznámil pri apoštolskej ceste do pobaltských krajín v septembri 2018 a v tallinskej katedrále zotrval v modlitbe pred jeho pamätnou doskou.

Viac článkov s náboženskou tematikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.