Ústavný súd SR podľa jeho predsedu rozhodol o pozastavení účinnosti ustanovenia, keďže ponechanie možnosti jeho uplatnenia by mohlo ohroziť základné právo dotknutých osôb na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Zdôraznil pritom, že toto rozhodnutie „neznamená, že podaný návrh je opodstatnený vo všetkých jeho argumentoch, ani že akýkoľvek nárok na náhradu škody v súvislosti s predmetnými opatreniami Úradu verejného zdravotníctva je uplatňovaný dôvodne“.

Za protiústavné považuje prezidentka SR ustanovenie, podľa ktorého  je vylúčené „právo na náhradu škody a ušlého zisku z dôvodu vykonávania opatrení podľa tohto zákona, ktoré sa týkajú neurčitého počtu osôb“. K akému excesu sa zákonodarca uchýlil absolútne popierajúc práva zaručené Ústavou SR je zjavné z odôvodnenia jej návrhu. Upozorním v tomto ohľade len stručne na niektoré dôležité argumenty. Prezidentka SR upozorňuje na článok 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Ďalej na to, že článok 51 ods. 2 Ústavy SR zveruje kompetenciu rozhodovať o obmedzeniach základných práv a slobôd v čase krízových situácii (vrátane núdzového stavu) výlučne ústavodarcovi. Ten túto svoju kompetenciu uplatnil prijatím ústavného zákona, pričom otázku rozsahu a spôsobu obmedzenia základného práva podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR vyriešil v článku 11 ods. 3 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu  tak, že nároky na náhradu škody a ušlého zisku spôsobených nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnymi úradnými postupmi orgánov verejnej moci nevylúčil, ale len odložil ich splatnosť  s tým, že nastáva až  po skončení krízovej situácie a lehoty na ich uplatnenie počas trvania krízovej situácie neplynú. Navyše, ústavodarca toto obmedzenie prijal len pre prípad vojny, vojnového stavu a výnimočného stavu, čo znamená, že v prípade núdzového stavu neobmedzil tieto nároky ani len čo do ich splatnosti. Zákonodarca prijatím napadnutého ustanovenia tak zasiahol do kompetencie ústavodarcu, keďže z kontextu prijatia, ako aj z obsahu novelizačného zákona je zrejmé, že napadnuté ustanovenie sa má uplatniť aj (a najmä) počas núdzového stavu vyhláseného podľa ústavného zákona.

Nad rámec návrhu pani prezidentky uvádzam, že vylúčenie práva na náhradu škody a ušlého zisku z dôvodu vykonávania protiepidemických opatrení porušuje významným spôsobom aj právo zaručené článkom 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (EDĽP), podľa ktorého „každý,    koho    práva    a    slobody    priznané    týmto    dohovorom    boli    porušené,    má    právo    na    účinný    opravný    prostriedok    pred   vnútroštátnym   orgánom   bez   ohľadu   na   to,   že   porušenie   spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.“  Zároveň je tým porušené právo na prístup k súdu zaručené podľa článku 6 EDĽP. V texte článku 6 sa nenachádza výslovná záruka práva na prístup k súdu, ale ESĽP ju z článku 6 vyvodil vo svojej rozhodovacej činnosti. ESĽP v tomto ohľade poznamenal, že ak by sa článok 6 ods. 1 týkal výlučne len priebehu už začatého konania pred súdom, zmluvný štát by mohol bez toho, aby ho porušil, zrušiť svoje súdne orgány alebo im odňať právomoc rozhodovať niektoré kategórie sporov občianskoprávnej povahy a zveriť ich orgánom závislým od výkonnej moci. Spravodlivosť, verejnosť a rýchlosť súdneho procesu nemajú význam, ak sa proces nekoná (pozri napr. rozsudok Golder v.  Spojené kráľovstvo z 21. februára 1975, ods. 35). ESĽP pri viacerých príležitostiach potvrdil aj princíp, že obsah pojmu „občianske práva a záväzky“ je v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru „autonómny“.  Vo svojej judikatúre ESĽP uznal za podliehajúce pod civilnú časť článku 6 Dohovoru spory medzi jednotlivcami a orgánmi verejnej moci, ak išlo o konania týkajúce sa inter alia týkajúce sa náhrady škody spôsobenej nesprávnym rozhodnutím alebo nesprávnym postupom správneho orgánu (pozri napr. rozsudok Editions Périscope v. Francúzsko z 26. marca 1992). Vzhľadom na uvedené je evidentné, že právo na prístup k súdu zaručené článkom 6 ods. 1 EDĽP vo vzťahu k právu výslovne zaručenému článkom 46 ods. 3 Ústavy SR je sporným ustanovením zákona úplne vylúčené.

Ústavný súd SR tak nateraz zachránil Slovenskú republiku pred medzinárodnou hanbou. V tomto ohľade pripomínam, že za súčasného právneho stavu fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže vyvolať konanie o súlade právnych predpisov. Vzhľadom na to má priamy prístup na ESĽP. Podľa jeho judikatúry sa jednotlivec naň môže obrátiť, ak právny predpis v Slovenskej republike ako taký porušuje jeho práva a hrozí mu, že bude mať na neho priamy vplyv, a to bez toho, aby čakal na individuálny krok jeho vykonania.

Tento exces zákonodarcu nie je v súčasnosti jediným, a preto je potrebné, aby vláda SR, ako aj NR SR dôsledne dbali na dodržiavanie základných ľudských práv a slobôd zaručených Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je viazaná. Keďže ústavodarca jednotlivcom doteraz nevytvoril prístup k Ústavnému súdu SR, pokiaľ právny predpis ako taký porušuje ich práva majú priamy prístup na ESĽP. Z jeho rozhodnutí následne vznikajú štátu nežiaduce finančné záväzky. Skúsenosti z minulostí v tomto ohľade je viacero.  Stačí si spomenúť na miliónové sumy, ktoré Slovenská republika musela vyplatiť v súvislosti so sťažnosťami na reguláciu nájomného, ktorým sa dalo zabrániť, ak by neboli ignorované hlasy mnohých odborníkov,  ktorí dlhodobo upozorňovali na urgentnú potrebu zosúladenia vnútroštátnej úpravy s judikatúrou ESĽP.  Ministerstvo spravodlivosti by malo v tomto ohľade zohrávať kľúčovú úlohu aj v prípade materiálov predkladaných do vlády SR v skrátenom legislatívnom procese. Podobné návrhy zjavne porušujúce práva zaručené Ústavou SR by vo fungujúcom právnom štáte nemali opustiť budovu Úradu vlády SR.

JUDr. Marica Pirošíková