Tak napríklad, časť z nich vôbec neodpovedá na otázky niektorých médií – vrátane Hlavných správ. Prečo? Nemajú žiadny konkrétny dôvod, vraj len preto, lebo sú podľa nich dezinformačné. Hoci Hlavné správy, na rozdiel od niektorých iných médií, považovaných za mienkotvorné, nemajú za sebou zbierku súdnych sporov za písanie nepravdy a za žurnalistický hyenizmus, a hoci s miliónovou čítanosťou sú dôležitou súčasťou slovenského mediálneho priestoru, títo „slušní demokrati“ sa rozhodli, že s nositeľmi odlišných názorov sa prosto nekomunikuje.

Pravdaže, nebolo to tak vždy: väčšina z nich ešte pred dvomi rokmi poskytovala nezávislým médiám rozhovory. Skončili s tým náhle, vytvára to dojem, že sa zrejme organizovane dohodli, že v mene budovania novej, tolerantnej kultúry v spoločnosti, v mene všeobjímajúcej snahy o porozumenie, slušnosť, zmierenie rozoštvaného národa a budovanie konštruktívneho celospoločenského diskurzu začnú opačný tábor izolovať, perzekvovať, démonizovať.

Zato keď predseda istej vládnej strany po celom rade podrazov a bezočivostí podaktorých novinárov odmietne niektorým médiám odpovedať na otázku, hromžia a ukazujú prstom: vidíte, takto sa správa politik v totalite.

Sľubujú novú politiku, kde už nebude dochádzať k hádaniu a konfliktom. V uplynulých mesiacoch rozbehli celý rad súdnych sporov proti všelikomu, kto si dovolil prezentovať odlišný názor spôsobom, ktorý sa im nepáči: Mazurek, Vaský, Daňo, Kotleba, Rostas, Blaha, Fico… Ale naopak, ak s nimi spriaznení propagandisti používajú hrubé urážky, znevažovanie a dokonca výzvy k likvidácii druhej strany, vtedy od nich žiadne reči o nebezpečenstve fašizmu nepočuť. Dvojitý meter, či skôr kilometer…

Pod heslami ako „Poďme do nich!“ spustili predvolebnú kampaň plnú pravdy a lásky. Pod zámienkou, že nenechajú verejný priestor „extrémistom“, začali organizovane narúšať riadne zvolané mítingy inej strany: krikom, zvukovým terorom, nadávkami, ale aj hádzaním predmetov sa im takmer podarilo vyvolať fyzické konflikty. Ani si radšej nepredstavujte, čo by hovorili, keby to isté robili tí druhí…

Najnovšie zablokovali schôdzu parlamentu v našich končinách nevídane tolerantným a láskyplným spôsobom: obsadili na niekoľko dní rečnícky pult, pri ktorom pre istotu aj nocovali. Podľa vyjadrenia niektorých z nich vraj v demokracii má aj menšina v situáciách, ktoré sama vyhodnotí ako vážne, právo robiť obštrukcie, pri ktorých zabráni väčšine vo výkone jej vôle. Ale kto určí, kedy a ktorá menšina môže rozhodnúť o tom, ktorá situácia je vážna? Ako inak ešte nazvať takýto postup, než odmietnutím demokracie?

Navzájom sa potajomky nahrávajú; je to akási súčasť spoločenského bontónu medzi niektorými týmito demokratmi. Nenahráš si kamaráta? Tak nie si dobrý kamarát. Viď napríklad TU alebo TU.

A všade vidíme ten dvojitý meter. V duchu kresťanskej lásky voči blížnemu sa neštítia obetovať svoj útlocit a oponentovi jednu pritankovať (viď napríklad TU), ale keď oponent v konkrétnom kontexte povie, že keby na to prišlo, stačili by tri minúty a bol by s nimi poriadok, tak vreštia do všetkých médií: vidíte, oni sú takí a takí.

Keď si navzájom spomenú svoje vlastné privatizácie a iné tunely, vtedy si idú oči vyškriabať, že vraj to sa nerobí (poučný je napríklad článok Moniky Tódovej o prekáračkách Beblavého a Matoviča), ale rozprávať neoverené veci o nelegálnom zbohatnutí politických súperov je, samozrejme, v úplnom poriadku. „Politici kradnú“, to je ich hlavná mantra, ale samozrejme, seba a „svojich“ tým nikdy nemyslia.

Z vraždy novinára si urobili politickú živnosť. Z Kuciakovcov sa stali novodobí svätí s regulárnymi sochami, oltármi a liturgiami iba preto, aby bolo možné z ich vraždy obviňovať vládu, hoci nemálo indícií a zvláštnych náhod naznačuje, že to všetko mohlo byť aj úplne inak. Nakoľko úprimná a nezištná je ich pieta, o tom najlepšie svedčí porovnanie s vraždou iného novinára. Komu niečo hovorí meno Paľo Rýpal?

Ten dvojitý meter… keď sa hovorí o Kočnerovej Threeme, vtedy je podstatný obsah a nikoho z nich nezaujíma, ako sa (dosť pochybné a možno zmanipulované) informácie vyslovene selektívne dostávajú na svetlo sveta, hoci je jasné, že to nemohlo byť legálnou cestou. Ale ak je reč o videu s bývalým pánom prezidentom, vtedy ich najviac zaujíma, kto a prečo video zverejnil – a že z videa vyplývajú pozoruhodné skutočnosti? Do takých vzdialených a šialených konšpirácií oni nejdú, majú predsa toľko iných, dôležitejších vecí na práci…

Pravdaže, mohlo by to súvisieť aj s faktom, že s pánom Kiskom majú dohodu o neútočení. Neprajník by možno povedal, že ak sa od neho nedištancujú a napriek jeho čoraz dlhšiemu nosu ho aj naďalej akceptujú a kryjú, tak vlastne sú v tom namočení spolu s ním – lenže to je práve nepochopenie hĺbky ich slniečkovej tolerantnosti a lásky k blížnemu, ktorý, hoci pochybil, ale je „náš“, tak ho podržíme.

Už vidíte, v čom sú oni, „slušní“, „noví“ politici lepší ako tí doterajší? Alebo v čom sú lepší ako tí, ktorých nazývajú extrémistami či fašistami? Už vidíte, aká spoločenská zmena k lepšiemu nastane, keď oni prídu ku korytám?

Ivan Lehotský