49. časť Neznámych slovenských dejín

Bratislava 14. júla 2019 (HSP/Kresba:Marián Tkáč)

Sme stále v 18. storočí, v čase, keď sa časť Uhrov/Slovenov/ Slovákov vyčlenila a pod všelijakým nátlakom prijala novoutvorený jazyk maďarský. Nasledovali roky, keď vďaka štátnej administratíve a sérii zákonov začala v súlade s Herderovou teóriou vznikať nová kultúra a samozrejme aj nový národ – maďarský

Začal sa proces vymazávania skutočných dejín strednej Európy, Uhrom/Slovenom/Slovákom kradli dejiny suevsko–sarmatské (vlastne slovensko-rusínske), ukradli nám aj našu germanskosť, ktorej podstatou boli zápasy s Rímom, a tú si k svojim dejinám „prišpendlili“ súčasní Nemci. Nečudo, že potomkovia Frankov, pamätajúc na slávne doby Slovenov, vehementne podporovali (a podporujú) maďarský výklad dejín, súčasťou ktorých je aj štátno-administratívna genocída Uhrov/Slovákov. Napokon tu sú slová Nemca Karla Marxa z roku 1848: „Nezmieriteľný boj, vojnu až do smrti proti Slovanom, je potrebné ich vyhladenie, bezuzdný terorizmus na nich!“ A toto sú slová jeho súputnika Fridricha Engelsa: „Ukazuje sa, že ˂zločiny˃ Nemcov a Maďarov na Slovanoch patria k najlepším a najspravodlivejším činom, akými sa náš i maďarský národ môžu v dejinách pochváliť.“ Nuž čierna niť našich dejín: nebolo generácie bez nevyberaných franských/nemeckých útokov.

Doba revolúcií sa začala v roku 1776 a trvala do roku 1848. Rok 1776 bol naozaj prelomom v dejinách: Škót Adam Smith napísal dielo Bohatstvo národov, čoby teoretické zdôvodnenie kapitalizmu, vznikli aj Spojené štáty americké. Ale rok 1776, začiatok éry revolúcii, poznamenal najmä čin Adama Weishaupta, jezuitu, pôvodom Žida, profesora katolíckeho cirkevného práva na univerzite v Ingolstadte, založenie tajného rádu bavorských iluminátov. Stalo sa tak 1. mája 1776 a tento deň dodnes slávime ako „Sviatok práce“. Rádu sa pripisuje vyššia miera ateizmu ako slobodomurárom, medzi ktorých, do lóže Theodor zum guten Rath, vstúpil Weishaupt v roku 1777.

Revolúcie zmenili svet od základu. Zväčša mnohonárodné monarchie – akou bolo Rakúsko, ale aj Francúzsko, Anglicko či Rusko – postupne nahradili národné štáty. Začiatky moderných nacionalizmov, ktoré vymenili starý svet za nový, sú teda v revolúciách. Svet „sa rozhodol“ rozbiť vtedajšie feudálne ríše v zmysle princípu „rozdeľuj a panuj“, aby na konci toho procesu bola jedná globálna ríša, svetovláda? Dospeli sme dnes do pokročilého štádia rozbíjania celkov a ich nového spájania, ale už globalizačnými predátormi? Procesu, ktorý sa snažil odštartovať už v ére revolúcií Viedenský kongres (1814), ale vtedy ešte tieto plány prekazil ruský cár. Sú alebo nie sú Protokoly sionských mudrcov akýmsi prognostickým dielom?

Prvá revolúcia vypukla vo Francúzsku 14. júla 1789 útokom na Bastilu a čoskoro pravdy Biblie nahradila Deklarácia ľudských a občianskych práv. Ó, Sloboda! Ó, demokracia! Ó, peniaze! Keď sa v Paríži ujali moci radikálni, progresívni demokrati, pomenovaní „jakobínmi“ podľa bývalého kláštora sv. Jakuba, kde sa tajne stretávali, už čoskoro, 21. januára 1793 verejne sťali kráľa Ľudovíta XVI. s manželkou Máriou Atoinettou, dcérou Márie Terézie a tetou vtedajšieho rakúskeho cisára Františka II.

Vábivé myšlienky o bratstve, rovnosti a slobode sa páčili aj za hranicami Francúzska. Pritom u nás, teda vtedy v Rakúskej monarchii, zasial semeno nacionalizmov Jozef II., tiež slobodomurár. Nahradením neutrálnej latinčiny nemčinou podnietil nacionalizmus maďarský a ten zas nacionalizmy ďalšie, aj slovenský. Cisár bol „osvietený“, tolerantný voči nekatolíkom, zrušil nevoľníctvo. A tak namiesto „pánov zeme“ získali moc „páni od peňazí“. Feudálnu tyraniu vystriedala vláda bánk a kapitálu, vláda „dlhového otroctva“. Lebo nie je zadlžený človek vlastne otrokom v rafinovanej forme?

V Rakúskej monarchii po Jozefovej smrti (1790) dva roky vládol Leopold II. (1747–1792) a po ňom na trón nastúpil František II. (1768-1835). Keďže ten „nemal pochopenie“ pre revolúcie a ani reformy, prekážal pokrokovo, teda progresívne zmýšľajúcim skupinám inteligencie, ktorých spájala túžba zrušiť feudálny systém na čele s kráľmi. A tak v roku parížskej popravy kráľa a kráľovnej (1794) vznikla v Pešti tajná organizácia nazvaná Uhorskí (teda nie maďarskí!) jakobíni. Jej členovia, prevažne intelektuáli, ovplyvnení francúzskymi ideálmi, začali organizovať boj proti výsadám šľachty a duchovenstva, proti panstvu Habsburgovcov a feudálnemu poriadku. Ich cieľom bola aj štátna nezávislosť Uhorska a jeho federalizácia.

Vodcom bol Ignác Martinovič (1755-1795), peštiansky rodák, pôvodom však Srb a františkán, ktorý opustil mníšsku dráhu podobne ako Weishaupt. V roku 1783 sa stal profesorom na univerzite v Ľvove a stade už obohatený o osvietenecké idey odišiel do Viedne, kde od roku 1791 spolupracoval s tajnou políciou! Leopold II. ho o rok na to (1792) vymenoval za „dvorného chemika“(?), ale po nástupe Františka II. dvor stratil záujem o jeho služby, čo urýchlilo jeho príklon k jakobínom. Rôzni boli jakobíni, dejepisec Jozef Hajnóci bol od čias panovaníka Jozefa II. podžupanom, Ferenc Kazinczy, známy výrokom „Kto sa nestane Maďarom, umrie hladom“, škôldozorcom, Bacsányi komorným praktikantom.

V máji (teda zase máj) 1794 vytvoril Martinovič dva revolučné zväzy: Spoločnosť reformátorov – ako tajnú stranu pre strednú šľachtu, a Spoločnosť slobody a rovnosti – pre radikálnych demokratov, ktorá mala revolúciu viesť a naplniť ju podľa francúzskeho vzoru. Obe Spoločnosti mali svojich riaditeľov (direktorov). Boli nimi Hajnóci, Ján Lackovič, František Sentmarjai, Jakub Sigrai. Kým bol Martinovič vo Viedni, stretávali sa raz za štvrťrok a revolúcia mala vypuknúť, keď dosiahne ich hnutie 200-tisíc členov.

Ciele a program jakobínov boli vyjadrene v spisoch nazvaných „katechizmami“. Kritizovali Habsburgovcov, „riešili“ otázku šľachty, ktorej chceli dočasne ponechať práva, a meštianstva. Uhorsko (teda nie Maďarsko) malo vytvoriť federatívnu republiku s národnými oblasťami, základom štátnych financií mali byť majetky koruny, cirkvi a magnátov. Neuznávali nijaké rozdiely medzi spoločenskými vrstvami, kritizovali feudálny systém a opisovali ťažký údel sedliakov, žiadali demokratickú ústavu. Hnutie malo svoje rituály a poznávacie znaky – formy klopania, podania ruky, hieroglyfy, formulu sľubu, pravidlá, ktoré mal člen zachovávať, napríklad nič nepísať, hovoriť iba medzi štyrmi očami, nový člen musel získať dvoch ďalších…

V lete 1794 bolo sprisahanie odhalené. V noci na 24. júla 1794 zatkla polícia skupinu viedenských jakobínov, medzi nimi aj Martinoviča, ktorý vyzradil mená ostatných. Bolo odhalených 75 členov, 54 boli príslušníkmi inteligencie, 9 veľkostatkári a dvaja meštiaci. Zatknutých previezli na vyšetrovanie do Viedne, proti čomu protestovalo šestnásť uhorských stolíc, a tak vláda prisľúbila, že po vyšetrení budú súdení v Uhorsku, pred Kráľovskou komorou v Budíne. Súdy sa skončili v apríli 1795. Obžalovali 60 ľudí, z ktorých 20 odsúdili na smrť, siedmich popravili, dvoch priviedli k samovražde a 27 odsúdili na viacročné pevnostné väzenie. 20. mája 1795 na Krvavom poli v Pešti verejne sťali piatich hlavných predstaviteľov – Martinoviča, Hajnóciho, Lackoviča, Sentmarjaiho, Sigraja.

Medzi jakobínmi boli aj Slováci, okrem dejepisca Hajnóciho, pôvodom z Modry, aj Samuel Vrchovský, Karol Smetanovič, František Abafi. Údajne až tretina účastníkov procesu sa narodila na území dnešného Slovenska alebo boli spätí so Slovenskom rodom, štúdiami, či prácou. Medzi jakobínmi sa začas pohyboval aj Michal Baluďanský, rodák z Vyšnej Oľšavy, budúci rektor Petrohradskej univerzity a pravdepodobne i Gregor Berzeviči, ktorému sa podarilo vyhnúť odhaleniu. Možno aj vďaka týmto mužom sa v návrhu jakobínskej ústavy charakterizuje Uhorsko ako federatívna republika, rozdelená podľa národov, ktoré ho obývajú. Provincie mali mať právo vypracovať si vlastné ústavy, ktoré by neprotirečili federálnej. Uhorsko malo pozostávať z Maďarska, Ilýrska, Valašska (Banát a Sedmohradsko) a Slovenska (Šarišská, Spišská, Turčianska, Trenčianska, Nitrianska, Oravská, Liptovská, Bratislavská, Komárňanská, Tekovská, Hontianska, Zvolenská, Gemerská, Abovsko-Turnianska a Zemplínska stolice). Každý národ by bol mohol používať svoju reč, svoje zvyky a mal mať zaručenú náboženskú slobodu.

Prvý novodobý zámer osobitného postavenia Slovenska v rámci Uhorska „sťali“ teda na Krvavom poli v Pešti 20. mája 1795.