A tak sa stalo, že pri riešení niektorých problémov sa na jednej „strane stola“ ocitol napríklad vrchný riaditeľ úseku bankového dohľadu ČNB Tesař a na druhej strane vedúci povoľovacieho oddelenia odboru bankového dohľadu NBS Vlačiky, čoby partneri, pričom dovtedy pracovali vo vzťahu nadriadený – podriadený. A to bol bežný prípad. Čochvíľa sa však ukázalo, a to osobitne pri zavádzaní klíringového zúčtovania po 6. februári 1993, že slovenskí „žiaci“ rýchlo dobiehali i predbiehali svojich „učiteľov“. O všetkom rozhodujú ľudia, a my sme mali šťastie, že sa nám podarilo dať dokopy ľudí nadchnutých príležitosťou, ktorá sa v dejinách nezvykne opakovať. Boli sme v ten studený februárový deň vhodení do studenej ľadovej vody a začali sme plávať. A plávali sme. Úspech sa však neodpúšťa.

Keď slovensko-česká menová únia zanikla, NBS pod mojím vedením prevzala zodpovednosť za menový vývoj Slovenska, určovala menové ciele a nástroje na ich dosahovanie, menové inštrumentárium (peňažná zásoba, vklady a úvery, úrokové miery, ako aj ostatné nástroje a opatrenia menovej politiky). Banka zvládla platobný styk vnútri štátu i v zahraničí, začala pracovať vlastná štatistika, začali sme bankové obchody. NBS bola pripravená udržiavať stabilnú slovenskú menu, a to napriek tomu, že rozbiehajúcu sa slovenskú ekonomiku tlačili viaceré problémy. Predovšetkým tu bolo „málo peňazí“.

Samozrejme, že menová únia s Českom bola určitou barličkou pre slovenskú centrálnu banku pri jej rozbehu. Keď sa tá skončila, „barličkou“ sa stala spolupráca s predstaviteľmi MMF a Svetovej banky, pričom sa NBS mohla oprieť aj o pomoc niektorých európskych centrálnych bánk, najmä nemeckej či britskej. Pričom, veď hej…, poniektorí z britských poradcov boli predtým vojakmi a pred príchodom na Slovensko „radili“ na úplne inú tému v Indii…

Prvé samostatné kroky NBS i Slovenskej republiky poznamenalo množstvo neopakovateľných vplyvov: rozdelenie federácie a menová rozluka, reforma daňového systému s vplyvom na infláciu (osobitne daň z pridanej hodnoty), odlev devízových rezerv v dôsledku devalvačných očakávaní. Okrem toho musela centrálna banka zápasiť s pokračujúcou recesiou ekonomiky, s nízkou kredibilitou (dôveryhodnosťou) nového štátu v zahraničí.

Pritom, čo je fakt, kredibilita slovenskej menovej politiky bola nulová, čo vyplývalo z toho, že ju riadila nová, neznáma centrálna banka. Bude sa opierať len o priame (všeobecne chápané ako „nižšie“ či dokonca „primitívnejšie“) menové nástroje? Do systému uplatňovaných menových nástrojov patrili spočiatku predovšetkým úverové limity v podobe záväznej pre banky s rozsahom úverových aktív nad jednu miliardu korún a vo forme orientačnej pod jednu miliardu korún, pričom pri malých a začínajúcich bankách s úverovými aktívami do 100 miliónov korún bolo možné limitovanie neuplatniť. Čoskoro dokázala NBS v náročnom, neustále sa meniacom prostredí, postupne prechádzať od viac-menej administratívnych nástrojov k nepriamym. Dokázala uplatňovať vhodný mix priamych a nepriamych trhových nástrojov a čoskoro zvládala prechod od priamych k nepriamym nástrojom riadenia menovej politiky.

Dôveryhodnosť NBS pomerne rýchlo vzrastala napriek viacerým vonkajším negatívnym vplyvom. Patril k ním aj krach februárovej misie MMF, pričom priam „úpadok“ devízových zásob vyžadoval zásadné riešenie. V prvom štvrťroku 1993 poklesli z 300pod 100 mil. dolárov. Na ich podporu bolo treba predať tabakovú fabriku.

Akúsi štandardizáciu vzťahov medzi Slovenskom a MMF a Svetovou bankou prinieslo rozhodnutie vlády z 9. marca 1993. V ten deň schválila za zástupcov Slovenskej republiky v MMF vo funkcii guvernéra ministra financií Júliusa Tótha a vo funkcii alternáta Mariána Tkáča, ako guvernéra NBS v zastúpení. Tým istým uznesením sa stal Július Tóth aj guvernérom vo Svetovej banke a Vladimír Masár, ako štátny tajomník ministerstva financií jeho alternátom.

Jedným z najväčších problémov rozbiehajúcej sa slovenskej ekonomiky bol akútny nedostatok peňazí a teda aj úverov. Tento problém viedol k rôznym vyhláseniam i tlakom zo strany politikov. Prezident Michal Kováč, pôvodne bankový úradník, zvolal akýsi aktív, na ktorom odporúčal zvýšiť množstvo peňazí „založením majetku štátu“. Hľadali sa riešenia, a to bol dôvod, prečo NBS skúšala aj tri nové, netypické produkty: zmenkové úvery na podporu exportu, na podporu poľnohospodárstva a na podporu privatizácie. Zatiaľ čo prvé dva produkty v kompetencií NBS a obchodných bánk, sa veľmi rýchlo rozvinuli (vládne kruhy tlačili na zväčšenie objemu peňazí najmä pre sektor poľnohospodárstva), tretí produkt bol závislý od spolupráce s ministerstvom privatizácie.

Odborníci NBS pripravili príslušnú technológiu na podporu privatizácie. Obchodné banky mali akceptovať zmenky, ktoré by uhrádzali náklady na kúpu privatizovaného majetku, NBS ich mala reeskontovať a Fond národného majetku ich mal uložiť v NBS, teda okruh by sa uzavrel bez navýšenia masy obeživa.

Ako „výkonný guvernér“ som 14. mája 1993  podpísal Pracovný predpis NBS na nákup zmeniek na podporu privatizácie. Za ministerstvo privatizácie podpisoval tento výnos minister Ľubomír Dolgoš. V prítomnosti kamier, myslím, že išlo o Českú televíziu, po slovách ministra Dolgoša, že ide o historickú udalosť, spadol zo steny obraz. Ale aj vzhľadom na zmenu formy privatizácie tento „produkt“ sa nikdy nevyužil.

(Kapitola z knihy Príbeh slovenskej koruny, ktorá vyšla vo vydavateľstve PostScriptum v roku 2019)