Môj profil 
Predplatné
A každému žiakovi odporúčal, aby si vybral do života ako svoj vzor známu osobnosť, aby si spomenul, keď sa pri rozhodovaní o nejakom čine zasekne, na onen vzor, a konal tak, ako by v tej chvíli konal on. A tak sa mojím vzorom stal Ľudovít Štúr a jeho obetavosť pre národ, „Všetko pre národ!“, či veta „My vstúpili sme do služieb ducha a prejsť musíme cestu života tŕnistú“, alebo „Veľa tvoriť, málo troviť!“. A hľa, napokon predsa len všade – peniaze?
O Štúrovi som pripravil pásmo, fíčer, ktorý v roku 1965 odvysielal pri príležitosti jeho 150. narodenín školský rozhlas vo vranovskom gymnáziu. Začínal sa slovami z pamätnej tabule na Štúrovom rodnom dome v Uhrovci: „On zobudil zo sna národ svoj a zoral úhor neúrodný, ku cti priviedol jazyk rodný a šiel za rodu spásu v boj. On padol – ale zvíťazil. On zomrel – aby večne žil.“ A Štúrov portrét, ktorý som vyťukal na písacom stroji štýlom top-art, uverejnili v obrázkovom časopise Život.
Vzorom sa mi neskôr stal Mikuláš Pružinský, minister financií počas Slovenského štátu, ktorý vedno s guvernérom Imrichom Karvašom a ďalšími ministrami bol strojcom „hospodárskeho zázraku pod Tatrami“. Tí dvaja uplatňovali takú rozpočtovú a menovú politiku, ktorá urobila zo slovenskej koruny „podunajský dolár“. Po vojne Pružinského súdili a odsúdili na sedem rokov väzenia. Počas Slovenského štátu každý, kto prichádzal do Bratislavy s potravinami, musel za ne zaplatiť „daň na čiare“. Keď daniar pristavil auto s ministrom, a spoznal v ňom šéfa financií, iba zasalutoval, ale Pružinský vytiahol z vrecka papier a podal mu ho: „Manželka doma odvážila klobásy a šunku, ktoré prevážam, konajte si svoju povinnosť!“ A užasnutý financ konal. Ďalším neuveriteľným skutkom ministra financií bolo podpísanie pokuty za neodvedenú daň sebe samému. Keď ho osobný tajomník upozornil, že ide podpisovať pokutu Mikulášovi Pružinskému, ten bez mrknutia okom odvetil: „Ja som teraz minister financií a nie Pružinský“. Dnes neslýchané – nevídané! Ryba však smrdí od hlavy, vtedy bol prezidentom Slovenskej republiky muž, ktorému stačila jedna či dve reverendy.
Perokresba Pružinského – moje vlastné dielo – viselo na čelnej stene kancelárie námestníka ministra financií na Kýčerského ulici v Bratislave (o ktorej ešte bude reč). Ten obraz tak dojal Juraja Pružinského, ministrovho syna, že mi vyrozprával otcov a svoj príbeh, ktorý sa stal základom pre rozhlasovú trilógiu o rode Pružinskovcov s názvom Taká bola doba a v seriáli Slovenské rody ju odvysielali v roku 2006.
Keď som v roku 1967 ukončil vranovské gymnázium, moje rozhodovanie o ďalšom štúdiu malo vlastne dve alternatívy: novinárstvo alebo financie. Agitátori či náborári z vojenskej lekárskej fakulty z Hradca Králové, ktorí prišli do vranovskej SVŠ-ky získať maturantov na vojenskú medicínu, ma prehovárali márne. Aj preto, že som sa bál mŕtvol, ale predovšetkým nechcelo sa mi „na Čechy“. A keďže novinárčina bola vtedy spájaná s praxou a prerušovaním štúdia, prednosť dostali financie.
A či mi pomohla dostať sa na vysokú školu protekcia? Nie, to nikdy nebol a nie je môj štýl.
Na pohovory do Bratislavy na vtedajšiu Vysokú školu ekonomickú, sídliacu vedľa zimného štadióna na Ulici odbojárov, som cestoval z ďalekej Čičavy s tetiným manželom, železničiarom, „cetošom Miklošom“, aby to vyšlo lacnejšie. Večer sme obaja sedeli vo Fajke (to bola krčma na Veternej ulici pri Suchom mýte, dnes tam stojí budova Slovenskej sporiteľne) a vtedy som prvý raz v živote videl v krčme „živú“ bitku. Deň pred pohovormi som bol práve v Bratislave svedkom toho, čo som doma, na „divokom“ východe nikdy nevidel. (Napokon len potvrdenie aktuálne okrídleného hesla, že na východe „nie je nič“, teda neboli ani bitky…)
Na ekonómiu ma prijali bez ústnych pohovorov a namiesto financií mi ponúkli zahraničný obchod. Pravdepodobne vďaka maturitnému vysvedčeniu, na ktorom nebola iná známka ako jednotka. Ja som však tvrdohlavo odmietol zahraničný obchod, hm…, nevedno, či som urobil dobre, ale chcel som byť financom. Ako otec.
A bez protekcie som nastúpil aj na začiatku septembra 1972 do práce na ministerstvo financií, presnejšie na prax na Mestskú finančnú správu v Bratislave. Boli to časy, keď ministerstvo financií robilo nábor, tretí rok bežala federácia a slovenské centrálne úrady stále potrebovali „kádre“. Prijali vtedy naraz desiatich čerstvých inžinierov…
Keďže som pred ponukou z Prešova (Pozemné stavby) i zo Žiaru nad Hronom (Stredná ekonomická škola) uprednostnil Bratislavu („zasľúbená zem východniarov“), dostal som sa k práci s peniazmi na začiatku ako daňový kontrolór. A jedným z prvých kontrolovaných subjektov bol Slovnaft Bratislava, ktorému kontrolná skupina Marián Tkáč – Milan Lukáč vyrubila dokonca pokutu dva milióny korún za nedostatky v účtovníctve.
(Kapitola z knihy „Príbeh slovenskej koruny“, ktorá vyšla vo vydavateľstve „PostScriptum“ v roku 2019)
Marián Tkáč
.JPG)
