Môj profil 
Predplatné
Človek sa ako homosexuál narodí, alebo len kvôli nešťastným okolnostiam v jeho živote odmietne heterosexualitu a k homosexualite sa “uchýli”? Aj teraz, pred referendovým hlasovaním národa, mnohí vynášajú na povrch túto “osudovú” otázku tvrdiac, že určite existuje nejaký vrodený homosexuálny gén, ktorý sa z času na čas na niekom prejaví. Teória o tom, že homosexualita je vrodená, sa po istých obdobiach vracia, a to aj napriek tomu, že už bola veľakrát vedecky vyvrátená a jej šíritelia sa ňou snažia zmeniť mnohé legislatívy.
K tejto téme sa najnovšie vyjadrila aj organizácia PFOX, ktorá združuje rodičov a priateľov gejov a bývalých gejov, ktorí sa z homosexuality vyliečili a v USA, v štáte Virginia spustila k tomu vzdelávaciu reklamnú kampaň, ktorou chce šíriť reálne vedecké dáta týkajúce sa výskumov homosexuality. Ich billboardy obzvlášť upozorňujú na skúmané prípady jednovaječných dvojčiat – teda jedincov, ktorí sú geneticky identickí, a predsa nebola homosexuálna orientácia u oboch – v prípade, že sa u jedného prejavovala.
Nik sa ako gay nenarodil
Ukázalo sa, že aj napriek absolútne rovnakému DNA mali dvojčatá iné sexuálne tendencie. Dnes už je známych minimálne osem dôležitých a podrobných vedeckých štúdií, ktoré sa uskutočnili v Austrálii, USA a Škandinávii za posledné dve desaťročia a ktoré preukázali, že homosexuáli sa ako homosexuáli nenarodili.
Genetika je pri “voľbe” sexuálnej orientácie irelevantná
Doktor Neil Whitehead, ktorý 24 rokov pracoval ako vedecký výskumník pre vládu Nového Zélandu, taktiež v OSN a v Medzinárodnej agentúre pre atómovú energiu a ktorý dnes pôsobí na viacerých japonských univerzitách, podčiarkuje, že úloha genetiky pri voľbe sexuálnej orientácie je irelevantná: “ak vôbec má genetika na to nejaký vplyv (o ktorom ešte nevieme), tak je to určite len sekundárny”. Jednovaječné dvojčatá pochádzajú z jediného oplodneného vajíčka, čo znamená, že sú vystavené rovnakým prenatálnym podmienkam a zdieľajú presne ten istý genetický materiál.
Z toho vyplýva, že ak by homosexualita bola vrodenou tendenciou, ktorú nastolili gény, tak by výskyt tejto orientácie musel byť vždy prítomný u oboch z jednovaječných dvojčiat a nielen u jedného. Ako poznamenáva Doktor Whitehead: “od momentu, kedy majú identické DNA, musia byť identickými na 100%.” Túto hypotézu však popierajú skutočnosti, ktoré preukázali, že “ak jedno z identických dvojčiat cíti príťažlivosť k rovnakému pohlaviu, tak pravdepodobnosť, že jeho dvojčia bude taktiež homosexuál je len približne 11% u mužov a 14% u žien.” Doktor Whitehead kategoricky odmieta teóriu, že homosexualita je geneticky daná. “Nikto sa ako gej nerodí. Prevládajúce faktory, ktoré spustia homosexualitu u jedného z jednovaječných dvojčiat a u druhého nie, musia byť faktormi post partum” – teda faktormi, ktoré jej vznik ovplyvnili až po pôrode.
Podľa odborníka príťažlivosť k jedincovi toho istého pohlavia teda podmieňujú faktory, ktoré spolu dvojčatá nezdieľajú – niečo, čo sa prihodí jednému dvojčaťu ale druhému nie, alebo z dôvodu rozdielných osobných reakcií na špecifické udalosti. Pornografia alebo sexuálne zneužívanie, nejaká zvláštnosť v rodinnom prostredí či škole – toto všetko sú faktory, ktoré môžu jedného z nich ovplyvniť tak, druhého inak. Vieme predsa, že dvojčatá môžu vystupovať pri spoločenskom kontakte rozdielne. Jedno z nich sa môže cítiť osamelo, čo ho môže priviesť k potrebe byť akceptovaný nejakou skupinou osôb a v niektorých prípadoch sa z tejto skupiny môže stať komunita LGBTI. Podľa doktora Whiteheada “tieto individuálne a svojrázne odpovede jedinca na svoje bežné udalosti ako aj faktory prostredia sú tým prevládajúcim faktorom”.
Prvý významný výskum o jednovaječných dvojčatách sa uskutočnil v Austrálii v roku 1991, za ním nasledovala rozsiahla americká štúdia v roku 1997. Podľa odborníka sú dnes hlavným nástrojom pre biomedicínsky výskum národné registre o dvojčatách: “registre o dvojčatách sú na báze moderných štúdií o dvojčatách. Dnes sú tieto registre obrovské a sú v mnohých krajinách. V súčasnosti je v pláne ďalší, gigantický európsky register, ktorý bude obsahovať 600 000 osôb, no zatiaľ sa ten najväčší vyskytuje v Austrálii. Je v ňom zaregistrovaných vyše 25 000 dvojčiat”.
Najväčšou zaujímavosťou štúdie bolo zistenie, že počet bývalých homosexuálov je omnoho vyšší než počet aktuálnych homosexuálov
V roku 2002 americkí sociológovia Peter Bearman a Hannah Bruecknerová publikovali štúdiu, ktorá sa týkala 5 552 párov dvojčiat. Všimli si, že medzi jednovaječnými dvojčatami bola prítomná homosexualita v 7,7% u mužov a 5,3% u žien. Tá istá štúdia však pozorovala tiež zmeny sexuálnej orientácie počas života týchto dvojčiat a vedci si všimli, že väčšina týchto “prirodzených” zmien v orientácii (teda aj bez zásahu terapeutov) viedla k výlučnej heterosexualite, pričom 3% z nich mali v minulosti bisexuálne či homosexuálne cítenie. Tieto dáta priniesli jeden zaujímavý fakt. Počet osôb, u ktorých sa upravila sexuálna orientácia smerom k výlučnej heterosexualite je omnoho vyšší než aktuálny počet bisexuálov a homosexuálov dokopy. Inými slovami, uzatvára Whitehead, “bývalých gejov, ktorí sa vyliečili, je viac, než súčasný počet gejov”.
Realita opäť raz zavrela dvere pred nosom novej ideológie
Mánia a tendenčné snahy aktivistov LGBTI objaviť toľko očakávaný homosexuálny gén, ktorý by im potvrdil normálnosť homosexuality však prudko naráža na nezvratné a konkrétne dáta, ktoré jasne potvrdzujú, že homosexualita nemá nič s genetikou ani prirodzenosťou. Skôr než o homosexuálnom géne by bolo korektnejšie hovoriť o homosexuálnom víruse. Totiž, ak sa nik nerodí s génom homosexuality, tak potom všetci a obzvlášť mladé generácie riskujú kontamináciu ideológiou gender, ktorú v západnej Európe nastolil etický diktát mainstreamovej dominantnej kultúry. Aj to je odpoveďou pre tých, ktorí sa v súvislosti s nadchádzajúcim referendom pýtajú, ako LGBTI manželstvá či ich výchova detí ovplyvní životy iných. Pred chorobou, ktorú nastolil vírus, sa treba chrániť.
