Upokojenie nie je možné postaviť na falošných základoch. Bez nastavenia si zrkadla, naliatia si čistého vína, priznania si chýb, vykonania pokánia, žiaden zmier nastať nemôže. Spravenie hrubej čiary, navrhovanej zástupcami opozície bez tejto vnútornej očisty by sa zosypal ako domček z kariet po 100 dňoch zmieru navrhovaného Michalom Šimečkom.
A už úplne scestná je požiadavka jeho otca, aby sa pre upokojenie spoločnosti vládna koalícia vzdala svojho politického programu. Vyvstáva otázka, či sú v demokracii Martina M. Šimečku ešte potrebné slobodné voľby, keď on vie, kto a s akým politickým programom nám má vládnuť.
Vykopali sme v spoločnosti Mariánsku priekopu
Pravdou je že k polarizácii spoločnosti prispeli svojou mierou obe strany Mariánskej priekopy, ktorá Sa na Slovensku od roku 1989 vykopala. Do moderných dejín Slovenska sa zapísala „Deratizácia televízie“ v roku 1998. Keď boli redaktori spravodajstva televízie, ktorí prinášali ľuďom informácie počas vlády Vladimíra Mečiara, izolovaní na 28. poschodí, kým neboli vyhodení na ulicu. Tak postupovala 1. vláda Mikuláša Dzurindu pri „demokratizácii“ Slovenska. Druhá strana v tom čase žiadne protivládne protesty neorganizovala.
Po nástupe k moci vlády Ivety Radičovej sa „demokrati“ predviedli opäť. Novým zákonom zrušili funkčnú STV a Slovenský rozhlas a vytvorili spoločnú RTVS, čim sa zbavili vtedajšieho riaditeľa verejnoprávnej televízie televízie Štefana Nižňanského. O čo iné ako o „demokratizáciu“ telerozhlasu po vláde Smeru, HZDS a SNS vtedajšiemu ministrovi kultúry z SAS Danielovi Krajcerovi išlo? Druhá strana opäť v uliciach nebola. Radičovej vláda plnila svoj vládny program, prečo by tí, čo prehrali demokratické voľby protestovali?
Radičovej vláda skončila predčasne v roku 2012. Avšak nie pod tlakom ulice. Predčasne skončila kvôli tomu, že SAS odmietla podporiť finančnú záchranu Grécka cez Euroval a Iveta Radičová hlasovanie o Eurovale spojila s hlasovaním o dôvere vláde.
Nastúpila jednofarebná vláda Smeru, ktorá sa neprezentovala žiadnym útokom na slobodu slova, na demokraciu. Na škodu Slovenska nevyužila potenciál, ktorý jej nekoaličná vláda ponúkala. Nemusela robiť žiadne kompromisy. Mohla položiť základy úspešného príbehu Slovenska. Šokujúce bolo pre mňa zistenie, že súčasná politika potrebuje koaličné vládnutie. Oveľa ľahšie sa pri ňom zdôvodňuje neplnenie predvolebných sľubov voličov, nakoľko sa môžem vyhovoriť na koaličného partnera. Kým pri jednofarebnej vláde je celá zodpovednosť za nesplnené sľuby na jednej hlave.
Po parlamentných voľbách 2016 protificovská koalícia nezískala dostatok mandátov na vládnutie. Navyše aj voličov vlasteneckých síl zaskočilo, že vládu zložili so Smerom úhlavní politickí rivali SNS a Most Híd. Facku dostali voliči SNS ako aj Bugárovci. Jedni sa zaprisahávali, že s Maďarmi určite nie a tí druhí, že v žiadnom prípade so Smerom. A tak po roku 2016 sme tu mali opäť pre tzv. demokratický tábor neprijateľnú Ficovládu.
Zahraniční agenti a „nezávislé“ médiá majú na Slovensku jasno v tom, kto má na Slovensku vládnuť a kto nie. „Nezávislé“ médiá neboli v novodobej histórii Slovenska nikdy strážni psi demokracie. Od Novembra 1989 mali svojich vyvolených a zatratených. Vždy mali jasno v tom, kto je ZLO a kto DOBRO. Nikdy pravdu nehľadali, ale ju mali.
Arcizlom bol Mečiar a po ňom Fico. Dzurinda, či Radičová boli naproti tomu Arcidobrom. Ficovi nepomohlo, aby sa v ich očiach stal LEPŠÍM ani to, že chcel spolu s Nemeckom a Francúzskom tvoriť jadro Európskej Únie. A nestal sa vyvoleným ani keď sa pridal na stranu tých, čo zrušili Mečiarove amnestie. Ani korumpovanie zahraničných agentov z verejných zdrojov nezmenilo ich postoj k nemu. Naproti tomu Dzurindovú gorilu dlhé roky ignorovali. A rovnako vládu Ivety Radičovej nepotrebovali kontrolovať. V tom čase sa „nezávislé“ médiá menili na provládne. K vyvoleným patrili aj Andrej Kiska, u ktorého ich nevyrušili ani jeho daňové podvody, ktoré spáchal počas volebnej kampane. Márne by ste hľadali v týchto médiách kritický článok na dosluhujúcu prezidentku „tejto krajiny“ Zuzanu Čaputovú.
Po vražde Jána Kuciaka spustili proti Róbertovi Ficovi doslova džihád. Od začiatku ho za vraždu učinili zodpovedným a robili možné aj nemožné, aby sa už nikdy k moci nedostal. Neváhali k tomu klamať, dezinformovať, očierňovať, rozdeľovať, stupňovať nenávisť, kriminalizovať. Róberta Fica vidia dodnes na jedinom možnom mieste. Za mrežami. Jeho Smer-SD a po tom čo Pellegrini, ktorého si pripravovali na legitimizáciu vlády pod taktovkou PS, zradil, aj Hlas-SD na smetisku dejín.
Ultimatívny naratív nepripustenia Róberta Fica k moci im neumožnil po prehratých voľbách v roku 2023 zaradiť spiatočku. Dnes vedú s Róbertom Ficom otvorenú vojnu. A nielen „nezávislé“ média a RTVS. Na čelo boja za zvrátenie výsledku parlamentných volieb sa postavilo Progresívne Slovensko. To je ochotné urobiť pre odstavenie Róberta Fica od moci všetko. Silnú podporu má PS v zosieťovaných zahraničných agentoch. Ani atentát ich nezastavil. Celá protificovská koalícia je naďalej presvedčená, že v demokracii je legitímne využiť všetky prostriedky, aby dosiahli zmenu politického smerovania štátu. Nevadí, že nedisponujú parlamentnou väčšinou.
Preto sú výzvy na zmier, na hrubé čiary, len prázdnym gestom. Kým neuznajú základný axióm demokracie, že zvrchovaným vládcom v liberálnej demokracii je ľud, ktorí si svojich zástupcov vyberá v slobodných voľbách, nie je možné spoločnosť upokojiť.
Začnite hamovať
Ale nie je všetko stratené. V nedeľu zaznel v relácii RTVS “O 5 minút 12“ úprimný hlas zmieru. Sebareflexiu za novinárov vyjadril Karol Lovaš. Katolícky kňaz a vysokoškolský pedagóg ukázal cestu. Na priamu otázku moderátora relácie, že akú zodpovednosť nesú novinári za súčasný stav spoločnosti priznal zodpovednosť novinárov, s tým, že začiatky vníma v období pandémie, odkedy médiá naštartovali traumatizáciu spoločnosti, ktorá trvá dodnes. Dlhodobým prepaľovaním informácií novinári a politici vyvolali medzi ľuďmi dva druhy reakcie. Časť spoločnosti rezignovala, stala sa apatickou. Druhá časť nechala priechod hnevu, uvoľnila sa v nej agresivita. Spoločnosť si nestihla vydýchnuť z covidu a prišla nová trauma, vojna u našich susedov a dnes už máme vojnu aj na blízkom východe. Uvoľneniu napätia v spoločnosti nijako nepomohli čo týždňové protivládne demonštrácie od nástupu Róberta Fica k moci v septembri 2023.
Liek na tento chorý stav vidí Karol Lovaš v tom, že každý, kto pracuje so slovom alebo je jeho konzumentom môže prispieť tak, že začne hamovať, prestane prepaľovať, prestane nálepkovať protistranu. Nedá sa požadovať zodpovednosť len od politikov. Čisté svedomie nemajú podľa Karola Lovaša ani novinári. Ich podiel na zanešvárení verejného priestoru je, že do neho vypúšťali mnoho vecí, ktoré nie sú v súlade s novinárskou profesionalitou.
Nebol to len premiér, kto je zodpovedný za súčasné napätie v spoločnosti používaním hyperbolizovaného slovníka. Novinári, osobnosti spoločenského života mu často kontrovali, odpovedali často ostrejšími výrazovými prostriedkami. Nebol to Robert Fico, kto nazýval protistranu opicami, dezolátmi, „prasnicami v chlievoch“. Nie Róbert Fico staval protistrane šibenice. Jeho označovala protistrana vrahom, zločincom.
Terčom takýchto nevyberaných útokov nebol len Robert Fico, ale počas prezidentských volieb sa niesol verejným priestorom naratív, že Peter Pellegrini je len podržtaškou Roberta Fica. Karol Lovaš uviedol, že sa počas prezidentských volieb dostal do situácie, keď pre českú televíziu musel vysvetľovať, že „Slovensko si nevyberá medzi demokratickým a nedemokratickým kandidátom“. Že Slovensko si vyberalo medzi dvomi demokratickými kandidátmi. Práve novinárske skratky rozdeľujú spoločnosť na DOBRO a ZLO, DEKOMOKRATI a FAŠISTI, DEZOLÁTI, SPODINA, LÚZA, na SYSTÉM a ANTISYSTÉM. Karol Lovaš otvorene priznáva, že tieto veci nehovoril Róbert Fico. Naopak, tieto veci zaznievali z druhej strany.
V druhej časti sa venoval vzťahu ľudí k ministerke kultúry. Žene, ktorá je často napádaná „ad personam: Ako vyzerá. Aké nosí podpätky, že je blondína“. Považuje za nevhodné, aby sa z javiska národného divadla na kohokoľvek, čokoľvek vykrikovalo. A úplne za čiarou je, ak sa to udeje voči žene.
Karol Lovaš sa dokonca priamo v relácii ospravedlnil ministerke kultúry za „všetky vyjadrenia ad personam, ktoré v rámci spoločenského priestoru voči nej na jej adresu zazneli“. Politické kritické vyjadrenia majú v demokratickej spoločnosti miesto. To že je politik ženou mu nedáva imunitu voči politickým vyjadreniam, často aj expresívnym. Problémom sú vyjadrenia voči osobe, človeku.
Nakoniec prvého vstupu dodal, že veľký problém v našej spoločnosti je nálepkovanie.
V druhom vstupe priznal, že často sa novinári správajú ako jedna strana politického boja. „Angažovanosť a aktivizmus novinárom nesvedčia“, citoval prof. Jána Jiráka, mediálneho teoretika z Karlovej Univerzity, ktorý dlhodobo na tento neduh upozorňuje. Podľa Jiráka je novinárčina veľmi angažovaná. Ak chcú novinári informovať s nadhľadom, objektívne o politickom dianí, nesmú byť jeho súčasťou, jednou z bojujúcich strán. Politikom sa podľa Karola Lovaša podarilo novinárov vtiahnuť do politického boja.
Nemá zmysel čakať na to, že s tým niečo urobia politici. Sami novinári s tým môžu niečo urobiť a vyhnúť sa tak legislatívnym obmedzeniam zo strany politikov, ktoré tak či onak budú vnímať ako útok na slobodu slova.
„Netvárme sa, že sa novinárčina na Slovensku nepotrebuje vrátiť do normálu, k profesionalite“, uzavrel svoje reflexiu súčasného stavu slovenskej spoločnosti z pohľadu novinára Karol Lovaš.
Stratili sme schopnosť dialógu
Ďalšou veľmi dôležitou oblasťou, ktorú mal možnosť Karol Lovaš pomenovať, je skutočnosť, že nemáme v spoločnosti autority. Pripisuje to tomu, že odmietame inakosť. Inakosť názoru. Nie sme schopní diskusie s človekom s iným názorom. Vyzýva k návratu do roku 1989, kedy sme v porevolučnom čase možnosť diskutovať, hľadať riešenia zažívali. Dialógu boli schopní komunisti s disidentmi, demokratmi. Tento dialóg nám umožnil prejsť týmto obdobím bez krvavých obetí. My už nie sme schopní počúvať jeden druhého ani len v rámci názorovej bubliny. Správame sa ako pubertiaci. Niekoho s kým nesúhlasíme, posielame niekam. Mali by sme dospieť, aby sme si oponenta začali vážiť, vidieť v ňom v prvom rade človeka. S dospelosťou by sme získali schopnosť počúvať toho druhého. Názorová inakosť nás môže len obohatiť.
Nakoniec zdôraznil nutnosť vrátiť sa k faktom. Samotná pravda dnes nestačí.
Ospravedlnenie ako prvý krok k zmieru
Karol Lovaš nevidel politika, ktorý by sa dokázal ospravedlniť. Rád by takého videl. Na druhej strane nie je dôvod čakať, že to nejaký politik urobí. Každý, kto má vplyv na to ako naša spoločnosť vyzerá, má možnosť niečo urobiť. Aj novinári sa môžu ospravedlniť. Karol Lovaš využil verejný priestor, ktorý mu poskytla RTVS a ospravedlnil sa „Robertovi Ficovi za všetky útoky ad personam voči jeho osobe. Odpustite nám pán premiér ako novinárom za všetky tie veci, ktoré neboli profesionálne a neboli v poriadku.“ Zároveň poprosil premiéra, aby bol schopný urobiť to isté, pretože odpustenie a zmierenia nikdy nie je záležitosť jednej strany.
Všetci sme zodpovední za stav spoločnosti v akom sa dnes nachádza. Nenávisť je našim kolektívnym dielom. Nečakajme, že ten prvý krok urobí politik. Karol Lovaš ako novinár cíti, že nie vždy bolo z ich strany všetko kóšer, podobne ako cíti, že nie vždy bolo všetko v poriadku zo strany premiéra. Verí, že tento jeho krok inšpiruje aj politikov, ktorý sa voči novinárom správajú neraz nevhodným spôsobom. Dodal, že aj novinári sa voči politikom často správajú nevhodným spôsobom.
Už len dodám, že slová Karola Lovaša prebrali „nezávislé“ médiá, ktoré vyzývajú na zmier len ako agentúrnu správu. Keby tejto sebareflexie boli novinári schopní skôr, dnes by Róbert Fico nebojoval o holý život na ARO.
Prečítajte si tiež
Môj profil 
Predplatné
.jpg)
.jpg)
