Paríž/Svet 13. júla 2019 (HSP/Foto: screenshot video cbn)

Po desiatich dňoch agónie ochrnutý pacient Vincent Lambert umrel. Potrebné mu pritom bolo len podávať jedlo a vodu. Jeho matka hovorí: “Viackrát sme počuli, ako stoná. Srdce nám ide puknúť”

Po desiatich dňoch pomalej agónie 11. júla zomrel 42-ročný francúzsky pacient Vincent Lambert. V stave ochrnutosti a podľa lekárov v stave “minimálneho vedomia” sa ocitol po havárii pred desiatimi rokmi. Dýchal však sám a nebol pripojený na žiaden z medicínskych prístrojov, no jeho manželka s podporou nemocnice Chu Sébastopol v Reims a francúzskych sudcov dosiahla, že mu prestali podávať výživu a tekutiny.

Večer pred tým, ako Vincent umrel, sa v Paríži zišlo 1500 ľudí, ktorí sa modlili, aby mu Boh toto utrpenie pomohol znášať. “Vincent, ty si nepotreboval nič len tri veci: jedlo, vodu a veľa lásky. Viaceré medicínske zariadenia ti to chceli poskytnúť, no nepustili ťa tam”, povedal na zhromaždení advokát Jérome Triomphe, ktorý spolu s Vincentovými rodičmi bojoval dlhý právny boj, aby ho Francúzsko nechalo žiť.

Rodičia Pierre a Viviane už dávno žiadali prevoz svojho syna do štruktúr, kde by sa k nemu mohli ľahšie dostať a kde sa starajú o pacientov s rovnakým postihnutím, ako mal Lambert. No rozhodnutie súdov usmrtiť ho malo väčšiu váhu. Jedine medzinárodný výbor pre práva osôb so zdravotným postihnutím pri OSN dal za pravdu rodičom a žiadal Francúzsko, aby zablokovalo začatú procedúru ukončenia vyživovania Vincenta. Odvolací súd akceptoval rozhodnutie výboru OSN, no po tom, čo sa odvolal štát a prezident Emmanuel Macron, Kasačný súd rozhodol, že intervencia sudcov odvolacieho súdu v Paríži je nelegitímna a autorizoval prvotné rozhodnutie, ktoré je vo všetkých svojich dôsledkoch nepriamou eutanáziou.

“Počuli sme ho, ako stoná”

Úbohý, štátom zavrhnutý Vincent Lambert neumrel rýchlo a neposkytli mu ani dostatočné sedatíva, iba minimálne. Vincent nepochybne trpel. Dôkazom sú aj slová matky Viviane: “Počuli sme ho, ako stoná. Počuli sme to viackrát. Srdce nám ide puknúť”. Rodina je presvedčená, že Lambert bol “zavraždený”, pretože bol postihnutý. Viacerí politickí predstavitelia ho prirovnávali k ľuďom vo “vo vegetatívnom stave”, no matka vedela svoje… “Aký vegetatívny stav?! On nie je ako rastlina, on so mnou komunikuje. Plakal, keď sme mu povedali, čo ho čaká”, povedala po prvých pokusoch o odstavenie Vincenta od výživy. Advokát Jean Paillot na margo tých, čo žiadali Lambertovu smrť, hovorí: “Mnohí z týchto osôb sú vo vegetatívnom stave ich morálneho svedomia. Vincentov život nie je nehodný žitia, lebo je “neproduktívny”, ale pohľad týchto osôb naňho… Zbohom môj malý priateľ, prenasledovaný”.

“Keby bola eutanázia legálna, mohol umrieť hneď a netrpieť”

Čo je na tomto prípade mrazivé, je, že celý svet sa mu mohol len prizerať a nebol schopný urobiť nič. Do tejto bezmocnosti vstupuje asociácia bojujúca za eutanáziu a v rámci zastavenia tohto barbarstva a budúcich takýchto dlhočizných procesov umierania postihnutých ponúka riešenie:

Francúzska “Asociácia za právo umrieť dôstojne” označila rozhodnutie nechať Lamberta umrieť vyhladovaním a dehydratáciou za “barbarské”. No nie preto, že by im nejak záležalo na Vincentovi, ale aby ho použili pre vlastný boj na uzákonenie aktívnej eutanázie (teda priameho podania smrtiacej látky).

Asociácia, ešte kým Vincent žil, pre médiá uviedla:

“Nik z médií sa nepozastaví nad tým, že už je to 6 dní, čo bola Vincentovi odňatá výživa a hydratácie a smrť neprichádza. Táto pomalá smrť nikoho nevyrušuje?” Táto naoko empatická vsuvka však nebolo všetko. Asociácia neskôr ako svojho “vyslanca” využila synovca Lamberta, ktorý tiež bojoval za jeho smrť, aby sa pre médiá posťažoval obmedzeniami aktuálneho zákona. Proces usmrcovania Vincenta bol preto tak pomalý, lebo lekári sa boja, že budú obviňovaní z eutanázie. Potrebný je zákon, ktorý by dovolil lekárom zabiť rýchlo.

Keď sa nedarí presadzovateľom kultúry smrti ísť po malých krokoch, urobia jeden násilný, rýchly, aby sa potom ich riešenie zdalo milosrdné a tým najlepším, čo v danej situácii môže byť… Mrazí ma, keď si pomyslím, čo nás v budúcnosti asi čaká.

Marína Kovačičová