Politická vyprázdnenosť opozičných „novembristov”

„Generálny štrajk” na 17. novembra tu z pódií ohlasovali Jaroslav Naď a Branislav Gröhling. Ani jeden z nich nerozumel, čo to znamená. Nevyznali sa v odborárskom prostredí, nepochopili, ako sa niečo také organizuje.

Zvlášť pri Gröhlingovi z neoliberálnej SaSky to bolo úsmevné, a tak v debatách vyložene trepal o tom, ako sa do „štrajku” zapoja zamestnávatelia, s ktorými vraj už komunikuje.

Dopadlo to tak, ako mohol očakávať každý, kto vie, čo je to štrajk. Zapojilo sa presne nula ľudí.

„Kriedovú revolúciu” mal odštartovať študent Muro, ktorý pod dohľadom poslankyne Progresívneho Slovenska Luščíkovej, písal odkaz pre Fica pýtajúc sa, ako chutí Putinov pohlavný úd.

Toto malo podľa opozičných politikov a médií odštartovať akúsi „kriedovú revolúciu”, kde by študenti svojimi odkazmi „povalili” vládu.

K revolúcii však nedošlo. Ťažko ju odštartuje otázka o Putinovom pohlavnom úde, to si žiada niečo naozaj zmysluplné. Celú krátkodobú „performance” tak zastavil prvý dážď.

Študent Muro sa navyše mal stať hviezdou opozičného protestu, ktorý sa konal 17. novembra. S rozladenou gitarou a pochopiteľnou trémou zaspieval svoju pieseň s depresívnym nádychom, a zakričal si do mikrofónu, ako sa jeho/ich „musia báť”.

Nebál sa nakoniec nikto, a zo študenta Mura si ani uťahovať nechcem. Bol jednoducho využitý opozičnými politikmi a im spriaznenými médiámi. Zavolali ho na rozhovory, očakávali, že ho použijú ako nástroj v boji proti vládnej koalícii, a keď to nevyšlo, zabudlo sa na neho.

Veď svojich päť minút slávy mal aj študent, ktorý nepodal ruku Petrovi Pellegrinimu. Tiež ho volali na rozhovory, a on sa posťažoval, že možno bude musieť zmeniť účes, keďže ho každý spoznáva.

Spomeniete si dnes vôbec, že sa volal Simon?

To je tá totiž politická vyprázdnenosť dnešných opozičných „novembristov”.

Pred tým, než sa stihli nedávno pohádať, Alojz Hlina z SaS avizoval „zahrievanie motorov” na 17. november. Ako však vyzeral ich protest 17. októbra? Značne estrádny moderátor a rečníci z radov strán parlamentnej opozície a strany Demokrati, ktorí v skratke nepovedali nič iné okrem „dosť bolo Fica”. To bolo všetko, účasť nízka.

Koniec-koncov, celá táto ich štvrťročná príprava smeruje len k tomu, aby si mohli 17. novembra teatrálne so zdvihnutým ukazovákom a prostredníkom zakričať „dosť bolo Fica”.

Objavujú sa prieskumy, podľa ktorých súčasný režim podporuje čoraz menej ľudí, a alternatívu vidia v socializme.

Podľa jedného z minulého roka dokonca 60 – 65 % opýtaných tvrdilo, že za socializmu sa žilo lepšie, zatiaľ čo súčasný režim preferovalo len 28 %. Ak by sme sa týmto výsledkom riadili, znamenalo by to, že 17. november (odkazujúc na rok 1989, nie na Deň študentstva), či novembrový prevrat, podporuje len menšina obyvateľov. Výsledky však nájdeme aj opačné, záleží na tom, kto sa pýta.

Ľudia si ale uvedomujú, že zmena režimu bola v prvom rade zmenou majetkových pomerov. Že následná privatizácia, nie povojnové znárodňovanie, bola tou historicky najväčšou lúpežou, a dnes sme plnohodnotnou diktatúrou kapitálu ovládanou domácou oligarchiou a nadnárodným kapitálom.

17. november tak zostáva už len festivalom prázdnych fráz. Šimečka, Naď, Gröhling a možno aj Matovič si zakričia „dosť bolo Fica”. Zopár aktivistov sa bude absurdne snažiť divákom vysvetliť, že tu stále vládnu „komunisti”. A vrcholom bude nejaká jednorázovka typu Mura, alebo teatrálna kampaň (známi herci sú vítaní).

Každým rokom to však zaujme menej ľudí, a niet sa čo čudovať. Čoskoro možno budeme hovoriť už len o „hlučnej menšine novembristov”.