9 rokov po referende sa v Katalánsku objavujú zmeny

Obyvatelia mesta a 7 000 katalánskych vojakov a milicionárov vydržali veľmi dlhé 14-mesačné obliehanie, obkľúčení 40 000 francosko-kastílskych vojakov (celkovo 86 000 v celom Katalánsku), vedeli totiž, že ak prehrajú, bude nasledovať bezprecedentná smrť, zničenie a podrobenie, čo sa aj skutočne stalo. Na konci Francovej diktatúry, 11. septembra 1976 a 1977, vyšli Katalánci do ulíc v masových demonštráciách, pretože verili, že s koncom diktatúry skončí aj koloniálne zaobchádzanie Španielska s Katalánskom. Keďže sa tak však nestalo a po mnohých sklamaniach zo strany madridských vládnych kruhov, v roku 2012 začal druhý cyklus protestov, ktoré vyústili do najmasovejších demonštrácií v Európe a ktoré sa opakujú každý rok. Aj tento rok, v roku 2026, keď vyšlo do ulíc v Barcelone, Girone a Aposte 150 000 ľudí. Počet ľudí, ktorý je síce menší ako v rokoch najväčšieho rozmachu, je však stále väčší, než akýkoľvek iný politický hnutie dokáže zmobilizovať kdekoľvek v Katalánsku, Španielsku alebo v Európe. Navyše, ako je vidieť v Škótsku a Quebecu, po počiatočných neúspechoch pri dosiahnutí nezávislosti pre svoje národy teraz zažívajú renesanciu vďaka zapojeniu veľkej skupiny mladých ľudí. Politické hnutie preto pokračuje a mládež ho posilňuje, napriek tomu, že je ťažké udržať politické hnutia v chode v priebehu času, a to kvôli únave, ktorú spôsobujú, a pretože, ako v prípade Katalánska, sú terčom policajných zásahov a represívnych kampaní zo strany justície.

A na obzore sú zmeny, pretože 16. júla 2026 Súdny dvor Európskej únie (CJEU) schválil amnestický zákon, ktorý sa katalánskym separatistom podarilo presadiť u španielskej vlády, hoci Pedro Sánchez tak urobil neochotne, čo vyvolalo následné pobúrenie krajne pravicových strán PP a Vox a všetkých mocenských štruktúr v Španielsku. Hneď po schválení amnestie 30. mája 2024 španielske súdnictvo rýchlo oslobodilo 97 % policajtov, ktorí v referende v roku 2017 zbili voličov, zatiaľ čo sa bránilo udeleniu amnestie stúpencom nezávislosti a snažilo sa odložiť jej uplatňovanie rétorickými otázkami adresovanými SDEÚ, aby získalo čas. Dva roky po schválení zákona amnestovali doteraz len 62 % katalánskych obžalovaných, pričom išlo prevažne o menej závažné prípady. Vzhľadom na právoplatné rozhodnutie Európskeho súdneho dvora však budú nútení udeliť amnestiu 164 stúpencom nezávislosti, ktorí čakajú na súdny proces, vrátane prezidenta Carlesa Puigdemonta a ďalších členov katalánskej vlády, ktorí sú v exile v Belgicku. Sudca Pablo Llarena bol zatiaľ už donútený zrušiť zatykače na týchto exulantov. Hoci španielske súdnictvo deväť rokov „súdne mučilo“ hnutie za nezávislosť v Katalánsku, prezident Puigdemont sa napokon podarí vrátiť do Katalánska bez toho, aby bol v Španielsku súdený alebo uväznený. Ide o bezprecedentný úspech katalánskeho hnutia za nezávislosť, ktorý pre dejiny dokazuje, že Španielsko konalo neprimerane v rozpore s demokratickými a európskymi zásadami. A vytvára to precedens: vyhnúť sa nestrannému španielskemu súdnictvu a obrátiť sa na nestranné európske súdnictvo.

Okrem toho na Západe dochádza k medzinárodnému nárastu hnutí za nezávislosť. V Quebecu vyhrala voľby separatistická strana Parti Québécois, ktorá sľúbila nové referendum do štyroch rokov. Aj Škótsko tlačí na usporiadanie referenda do štyroch rokov. Dokonca pozorujeme, že národy, ktoré tvoria Veľkú Britániu (Škótsko, Wales a Severné Írsko), majú po prvýkrát v histórii vlády podporujúce nezávislosť a 14. septembra sa v Caerdydde (Wales) stretli škótsky premiér a predseda SNP John Swinney; prvého ministra Walesu a predsedu strany Plaid Cymru Rhuna ap Iorwertha; a zástupkyňu predsedu strany Sinn Féin a prvú ministerku Severného Írska Michelle O’Neillovú, aby podpísali dohodu medzi svojimi stranami, v ktorej si nárokujú právo na sebaurčenie a vysielajú signál, že politický model zameraný na Londýn sa chýli ku koncu. V texte sa uvádza: „Naše národy majú právo rozhodovať o svojej budúcnosti demokratickými prostriedkami a v súlade s vôľou ľudu“.

Na záver jedna negatívna poznámka: Po celom svete trpíme nárastom antipolitiky a krajnej pravice a hoci sa zdalo, že katalánska nezávislosť je voči tomuto trendu imúnna, nakoniec sa objavila aj katalánska krajne pravicová strana bojujúca za nezávislosť: Aliança Catalana. A je to prekvapujúce, pretože historicky bola krajná pravica vždy v Madride, prostredníctvom strán PP a Vox (proti prisťahovalcom, ženám, slobodám a národnej rozmanitosti v rámci španielskeho štátu), zatiaľ čo katalánstvo bolo jasne antifašistické a oponovalo tomu, čo Madrid reprezentoval. Katalánsko bolo vždy prechodnou oblasťou a napríklad od roku 1920 sem prichádzalo veľa prisťahovalcov zo Španielska a v súčasnosti prichádzajú z celého sveta, a to v oveľa väčšej miere ako vo väčšine európskych spoločností (takmer 20 % katalánskeho obyvateľstva tvoria noví prisťahovalci). Katalánsky nacionalizmus však nikdy nebol exkluzívny a vďaka svojej otvorenosti dokázal začleniť postupné vlny prisťahovalcov. Je to do veľkej miery spôsobené jedinečnou črtou katalánskeho nacionalizmu: stačí sa naučiť katalánsky jazyk a ste považovaní za Katalánca bez ohľadu na svoj pôvod.

V roku 2017 však katalánsky oslobodzovací projekt zameraný na ukončenie podriadenosti Madridu nenarazil na ochotu k dialógu, ale skôr na nepochopenie, odmietnutie a neprekonateľnú prekážku, po ktorej nasledovala otvorená represia. Frustrácia z presvedčenia, že neexistuje cesta k národnému oslobodeniu, vyvolala hnev. A krajná pravica len umožňuje, aby sa nahromadený hnev zameral na vinníka, aj keď zjednodušeným spôsobom. Namiesto toho, aby sme zdvihli zrak a vyžiadali si zodpovednosť od mocného, drvivého španielskeho štátu – čo je po toľkej represii veľmi desivé –, je menej znepokojujúce pozrieť sa nadol a obviňovať prisťahovalcov z neistoty, nezamestnanosti, zhoršenia verejných služieb, čerpania sociálnych dávok, marginalizácie katalánskeho jazyka… To však neznižuje skutočnosť, že v krátkom čase prišlo veľa prisťahovalcov, a to práve preto, že v rámci ekonomiky založenej na cestovnom ruchu a mäsiarskom priemysle vznikajú nízko platové pracovné miesta, ktoré miestni obyvatelia nie sú ochotní prijať. A hoci je pravda, že prisťahovalectvo prináša pozitívne prvky, predstavuje zároveň komplexnú výzvu v integrácii pomerne odlišných skupín a zároveň v zvládaní možných pocitov strachu alebo nedôvery, ktoré môže pociťovať prijímajúca spoločnosť. Všetky tieto problémy však vyplývajú práve z hospodárskeho a imigračného modelu španielskeho štátu, a nie z ľudí, ktorí prichádzajú s cieľom zlepšiť si život.

Aliança Catalana má určitú rétoriku nezávislosti, zameriava sa však na odmietanie prisťahovalcov, najmä moslimov. A musíme si uvedomiť, že proces nezávislosti prinútil mnoho ľudí, ktorí doteraz stáli na okraji verejnej diskusie, aby sa rýchlo politizovali a zapojili sa do národného projektu. Nie každý však dosiahol takú úroveň zrelosti, ktorá by mu umožňovala znášať frustráciu a pochopiť, že národné oslobodenie nie je ľahký proces, a to viedlo určité percento týchto ľudí, dezorientovaných španielskou represiou, k tomu, že sa nechali uniesť a svoj hnev si vybíjajú na obetnom baránkovi v podobe prisťahovalcov. Úlohou hnutia za nezávislosť bude opäť si získať ľudí návrhom modelu spoločnosti, ktorý vysvetlí, ako sa budú riešiť súčasné výzvy, a ktorý umožní odstrániť tento nevhodný manéver. Pravdepodobne to potrvá jedno alebo dve volebné obdobia, kým sa ukáže, že táto cesta neprináša nič konštruktívne a že šíri škodlivé hodnoty, ktoré nepomáhajú ani katalánskej spoločnosti, ani projektu zásadného zlepšenia budúcnosti, o ktorý sa katalánska nezávislosť usiluje už celé storočia a s bezprecedentnou silou už dve desaťročia, pričom využíva európsky kontext, ktorý sťažuje španielsku represiu.

Jordi Oriola Folch