Počet pracovníkov z Uzbekistanu sa za 20 mesiacov štvornásobil. Skúsili firmy najprv zvýšiť platy?

Podľa augustovej evidencie Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny pracovalo na Slovensku 147 100 zahraničných pracovníkov. Občanov Uzbekistanu bolo 6 761, zatiaľ čo v decembri 2024 iba 1 669. Za dvadsať mesiacov tak ich evidovaný počet vzrástol o 5 092.

Tieto čísla nedokazujú, že cudzinci nahrádzajú Slovákov alebo znižujú ich mzdy. Rovnako však nedokazujú, že bez zahraničného náboru by pracovné miesta zostali neobsadené.

Ak chce štát podporovať príchod pracovníkov zo zahraničia, mal by vedieť rozlíšiť skutočný nedostatok pracovnej sily od nedostatku záujemcov za ponúkaných podmienok.

Kde pracujú ľudia z Uzbekistanu?

V Hlavných správach sme spracovali 56 mesačných štatistík ÚPSVaR od januára 2022 do augusta 2026.

Z posledného evidovaného počtu 6 761 Uzbekov patrilo 5 326, teda 78,8 percenta, do hlavnej profesijnej skupiny operátorov a montérov strojov a zariadení.

Tá zahŕňa nielen pracovníkov vo výrobe, ale aj vodičov či obsluhu pojazdných zariadení. Z dostupného členenia preto nevieme určiť, koľkí pracujú za výrobnými linkami a koľkí napríklad v doprave.

Vieme však, že ide o širokú skupinu profesií, v ktorých pracujú aj slovenskí zamestnanci.

Práve preto nás zaujíma, aké podmienky ponúkali firmy domácim uchádzačom predtým, než začali hľadať pracovníkov v zahraničí.

Chýbajú pracovníci. Ale za akú mzdu?

Podnik, ktorému sa nedarí obsadiť pracovné miesto, má viacero možností. Môže zvýšiť mzdu, zmeniť systém pracovných smien, zabezpečiť dopravu alebo zlepšiť ďalšie podmienky. Môže však začať hľadať pracovníkov v zahraničí.

Ak ich získa za podmienok, ktoré domácich uchádzačov neoslovili, môže sa oslabiť tlak na zvyšovanie miezd. To však ešte nedokazuje, že sa takýto účinok na Slovensku skutočne prejavuje.

Existujú totiž aj prípady, keď vyššia mzda nestačí. V regióne môžu chýbať kvalifikovaní ľudia alebo pracovníci ochotní dochádzať. Navyše zahraničný nábor prináša náklady na sprostredkovanie, administratívu, zaškolenie či ubytovanie.

Rozhodujúce je, čo firma urobila pred prijatím zahraničného pracovníka.

Akú mzdu ponúkala? Zvýšila ju, keď nenašla uchádzačov? Koľko domácich záujemcov sa prihlásilo a prečo nenastúpili?

Naše spracovanie štatistík ÚPSVaR na tieto otázky neodpovedá. Evidencia zachytáva pracovníkov, nie priebeh náboru na jednotlivé miesta.

Preto nemôžeme tvrdiť, že pracovníci z Uzbekistanu brzdia rast slovenských miezd. Nemôžeme však ani prijímať nedostatok pracovníkov ako dostatočné vysvetlenie bez preskúmania ponúkaných podmienok.

Dôležité je aj to, akú možnosť má už prijatý pracovník odmietnuť nevýhodné podmienky alebo odísť ku konkurencii.

Keď pracovník nemôže zmeniť zamestnávateľa

Na oslabenie postavenia slovenských zamestnancov pri zahraničnom nábore upozorňoval v decembri 2024 aj poradca premiéra Artur Bekmatov.

Po mesiaci práce v kórejskej firme Donghee v Strečne opísal pre Hlavné správy problémy agentúrneho zamestnávania a využívanie živností pri práci, ktorá podľa neho vykazovala znaky závislej činnosti.

Postoj zamestnávateľa k nespokojnému slovenskému pracovníkovi charakterizoval slovami: „Nepáči sa ti, choď ďalej. Na tvoje miesto si objednám ďalších 10 Vietnamcov.“

Išlo o Bekmatovovo hodnotenie konkrétnych pomerov, nie o dôkaz správania všetkých zamestnávateľov.

Zaujímavé však je, že samotný štát v niektorých prípadoch obmedzuje možnosť zahraničného pracovníka zmeniť zamestnávateľa.

Nariadenie vlády č. 113/2023 Z. z. umožňuje osobitné národné víza pre vybraných vodičov autobusov a medzinárodných kamiónov z viacerých krajín vrátane Uzbekistanu. Spoločný ročný limit predstavuje 5 000 víz.

Držiteľ takéhoto víza nesmie počas jeho platnosti pracovať u iného zamestnávateľa ani v inom zamestnaní. Za neplnenie účelu víza sa považuje dokonca aj podanie žiadosti o prechodný pobyt na účel zamestnania u iného zamestnávateľa.

Takéto pravidlo obmedzuje možnosť získať lepšiu mzdu prestupom ku konkurencii.

Pôvodné nariadenie prijala vláda Eduarda Hegera v roku 2023. Na rok 2026 režim predĺžila vláda Roberta Fica.

Neplatí pre všetkých pracovníkov z Uzbekistanu. Údaje ÚPSVaR ani neukazujú, koľko ich tento režim využíva.

Ukazuje však, že štát svojimi pravidlami ovplyvňuje nielen príchod zahraničných pracovníkov, ale aj ich vyjednávacie postavenie.

Arturovi Bekmatovovi sme adresovali otázky, čo sa od jeho upozornení z roku 2024 podarilo zmeniť a ako hodnotí súčasné vízové pravidlá. Jeho odpovede vyhodnotíme pre prípadné samostatné pokračovanie témy.

Čo môže znamenať príchod ľudí z moslimského prostredia?

Pracovná migrácia otvára aj otázku zachovania slovenskej kultúry.

Porovnali sme kompletnú augustovú evidenciu ÚPSVaR s odhadmi Pew Research Center. Celkovo 21 003 pracovníkov, teda 14,28 percenta, má občianstvo krajiny, v ktorej moslimovia tvoria väčšinu obyvateľstva.

Nejde o počet moslimov na Slovensku. Údaj opisuje náboženskú štruktúru krajín pôvodu, nie osobné vierovyznanie ich občanov.

Samotný pôvod človeka z takejto krajiny nepreukazuje kultúrne ohrozenie. Podstatnejšie je, či tu zostáva dočasne alebo sa plánuje usadiť a ako sa začleňuje do slovenského prostredia.

Riziko môže narastať, ak vznikajú uzavreté komunity bez znalosti slovenského jazyka a kontaktu s domácou spoločnosťou. Problémom by bol aj konflikt náboženských alebo kultúrnych pravidiel so zákonmi Slovenskej republiky.

Nemáme však dôkaz, že takéto problémy vznikajú medzi uzbeckými pracovníkmi na Slovensku.

Štát už realizuje integračné opatrenia. Dôležité je vedieť, aké výsledky prinášajú: koľko ľudí sa učí slovenčinu, ako sa začleňujú do miestneho prostredia a či pri dlhodobom pobyte prijímajú spoločné pravidlá.

Ochrana slovenskej kultúry vyžaduje podporu slovenského jazyka a tradícií, ale aj dôsledné uplatňovanie zákonov, ktoré platia pre všetkých rovnako.

Štát nemá byť iba sprostredkovateľom pracovnej sily

Za rozhodnutia o zahraničnom nábore nenesú zodpovednosť pracovníci, ktorí prichádzajú na Slovensko. Nesú ju zamestnávatelia a štát, ktorý nastavuje pravidlá ich prijímania.

Ak vláda uľahčuje príchod pracovníkov zo zahraničia, mala by vedieť doložiť, že v príslušných profesiách skutočne chýbajú ľudia. Nielen počtom neobsadených miest, ale aj údajmi o ponúkaných mzdách a výsledkoch hľadania domácich uchádzačov.

Úspech pracovnej politiky sa nemá merať počtom pracovníkov získaných zo zahraničia, ale tým, či ich príchod rieši skutočný nedostatok pracovnej sily, alebo iba nahrádza tlak na zlepšovanie pracovných podmienok.