Minsk 24. augusta 2020 (HSP/Foto:SITA/AP-BelTA Pool Photo via AP)
Bielorusko zaujalo v roku 2014 zdržanlivý postoj k štátnemu prevratu na Ukrajine počas ktorého bol zosadený vtedajší riadne zvolený a legitímny ukrajinský prezident Viktor Janukovyč. Bieloruský prezident Alexander Lukašenko dokonca vyšiel v ústrety západným sponzorom kyjevského majdanu a neuznal ruskú suverenitu na Kryme aj napriek platnému referendu a legitímnej secesii Krymu od Ukrajiny, ktorá predchádzala zjednoteniu polostrova s jeho materskou krajinou
Západ v tom čase náležitým spôsobom ocenil úslužnosť Alexandra Lukašenka a bez problémov uznal jeho víťazstvo v prezidentských voľbách v októbri 2015, v ktorých za Lukašenka hlasovalo 84,14% bieloruských voličov. Koketovanie Lukašenka s rusofóbnym ukrajinským režimom Západ ocenil dokonca tým, že ho na chvíľu prestal nálepkovať tradičným dehonestujúcim prívlastkom – „posledný diktátor v Európe“.
Zradná blahosklonnosť Západu voči Lukašenkovi však bola rovnakou dočasnou a vypočítavou kalkuláciou Západu, akú už pred nim zažili na svojej koži Muammar Kaddáfí v Líbyi, Bašar Asád v Sýrii, alebo Recep Tayyip Erdogan v Turecku, ktorým Západ kedysi tiež ťahal medové motúzy pod nosom, aby im pri prvej príležitosti chladnokrvne zlomil väz, alebo sa o to aspoň pokúsil. Nejde o nič iné ako o taktiku kobry, ktorá sa takto snaží uspať a uchlácholiť svoju obeť predtým, než prudko zaútočí.
Ukazuje sa však, že Lukašenko sa podobne ako Erdogan zrejme vyšmykol kobre z jej smrtiaceho útoku, a sám prechádza do protiofenzívy. Myslí si to aj bieloruský politológ Alexander Špakovskij, podľa ktorého v Minsku už seriózne zvažujú možný variant uznania ruskej suverenitu na Kryme.
Ukrajinský režim totiž baťku veľmi sklamal, keď odmietol uznať výsledky tohtoročných bieloruských prezidentských volieb. Uznanie Ruského Krymu tak nebude bieloruským ústupkom Moskve, ale odpoveďou Kyjevu za jeho zradu. Ukrajina sa spolu s Poľskom a Litvou zaradila do prednej línie nepriateľov Bieloruska. V tejto situácii je teda iba otázkou času, kedy Minsk napraví svoju chybu a akceptuje, že Krym je ruský.
Tento scenár je viac než istý aj podľa ďalšieho politológa Gevorga Mirzajana, ktorý navyše pripomína, že uznaním ruskej suverenity na Kryme Alexander Lukašenko dosiahne ďalšiu pridanú hodnotu v podobe rozkolu bieloruskej opozície, nakoľko v jej radoch je aj nemálo stúpencov zblíženia Bieloruska s Ruskom, ktorí tento Lukašenkov krok nepochybne ocenia.
Gabriel Gačko