Áno, viem si predstaviť, že niektorým, najmä tým bigotnejším čitateľom práve vypadli oči z jamôk, najmä keď vidia toho rozmaznaného synáčika Šimečkovie, ako spupne vyzýva ministra zahraničných vecí Maďarska, aby vraj „rešpektoval suverenitu Slovenskej republiky“ (fíha, progresívci sa naučili nový pojem), lebo my si tu budeme zatvárať, koho chceme – akoby on ustavične nepoučoval Maďarsko, ako má spravovať veci verejné…

Nuž, milé deti, naozaj to už bolo dávno pradávno, kde sa voda sypala a piesok sa lial, kedy Progresívne Slovensko zakladali takí, povedzme, sociálni liberáli ako Ivan Štefunko či Irena Biháriová. Neboli to síce žiadni sociálni demokrati, ako blúzni večný oportunista Boris Zala, ale mali v sebe aspoň nejaký hodnotový základ – na rozdiel od bývalého voliča SDKÚ Michala Šimečku, ktorý sa oportunizmu priučil v asistenčných službách spomínaného europoslanca Zalu.

Zaujímalo by ma, čo si myslia teraz títo moji dávni druhovia v hľadaní ľavicového grálu, či sa ešte nezadusili v objatí pravicového centrizmu, ale do svedomia im vstupovať rozhodne nejdem – každý sa nejakým spôsobom vyvíja a má právo vybrať si cestu, ktorú uzná za vhodnú.

Čo ma však zaujalo oveľa viac, sú názory Ireny Biháriovej, ktoré prezentovala ešte pred dvoma rokmi, konkrétne na sociálnej sieti 11. júna 2021, ešte ako predsedníčka Progresívneho Slovenska. Dávam ich do kontrastu s dnešnou fanatickou posadnutosťou Robertom Ficom, ktorú predvádza najmladší z rodu Šimečkovcov, ktorý sa úplne podal na svojho starého otca – nie však na slávneho disidenta Milana Šimečku, ktorého knihy dodnes rád čítam, ale stalinistického šéfredaktora Pravdy v rokoch 1948 – 1952 Eduarda Friša, ktorý s fanatizmom sebe vlastným viedol tie najodpornejšie kampane proti Žingorovi, Clementisovi a ďalším.

Zasa zvláštna paralela medzi problematickými starými otcami – ten Šimečkov bol boľševický propagandista a ten Zalov (Tido Gašpar) ľudácky… Ale tieto vzťahy už radšej viac rozoberať nebudem, lebo dnes som akýsi podpichovačný… Ponúkam vám radšej sľúbený veľmi poučný status Ireny Biháriovej spred dvoch rokov, pod ktorý by som sa nemal problém podpísať, ktorý je tak vzdialený od dnešnej politiky predsedu Progresívneho Slovenska a ktorý v niektorých pasážach vyznieva až prorocky. Nech sa páči:

„Obsesívna posadnutosť Ficom ničí posledné trosky právneho štátu a padla jej za obeť nielen dôvera v politikov či štátne inštitúcie, ale aj dôvera v nezávislosť médií.

V časti novinárskej obce sa stal odboj voči Smeru kritériom, ktorý rozhodne o tom, aký mediálny obraz politické strany získajú. Nie to, čo strana ponúka, ale ako hlasno sa vymedzuje voči inej strane. To, že časť novinárskej obce sa zamotala do politického odboja a prišla tým o dôveru v nadstranícku objektivitu, je obrovská kalamita. Uvrhla totiž do nedôvery nespravodlivo všetkých novinárov en bloc a podkopáva ich nezastupiteľnú rolu strážcov demokracie. Táto daň nás bude bolieť všetkých ešte dlho po tom, čo si Smer nebude nikto pamätať.

Najväčšou zlobou tejto klapkovitej zaslepenosti je to, ako deformuje najcennejšie výsady demokracie – politický pluralizmus a slobodnú politickú súťaž : strany sú tlačené do „morálnej povinnosti“ vytvárať nesúrodé zlepence, ktorých jediným cieľom je poraziť Smer. Voliči tak prichádzajú o výber z pestrej ponuky z palety relevantných strán, lebo strany nemajú dôvod vôbec čosi ponúkať a ideologicky sa profilovať. Každá ich špecifická chuť a farba by zbytočne komplikovala spojenie do multibloku. Neskutočne to ničí politiku ako takú, pretože na scéne ostávajú vyprázdnené strany, ktoré neponúkajú voličom žiadnu víziu s perspektívou budúcnosti, len bliakanie o korupcii a porážke Smeru. To je totiž jediné koaličné konsenzuálne minimum, na ktorom sa zhodnú.

Má to ešte ďalší šialený efekt: ak strana trvá na tom, že sa nevzdá pre ňu podstatnej agendy, lebo jej voliči by to oprávnene vzali ako zradu, tak stráca body. Nemáme čo otravovať s agendami, tu sme predsa pri odstraňovaní Fica! Aj preto ma nikdy neuráža, ak o sebe čítam ustrelené zveličenia o údajnej „ortodoxnej vyhranenosti“. Niekedy sa to volalo konzistentnosť a vernosť hodnotám a bývalo to politickou cnosťou. Dnes sa to volá vyhranenosť a hodnotí ako handicap.

V neposlednom rade, táto posadnutosť skrivila rovné metre, čím obrala ľudí o vieru v elementárnu spravodlivosť a schopnosť zorientovať sa v tom, komu sa vlastne dá ešte veriť. Súčasťou toho je hlboké rozbrázdenie priepasti medzi ľuďmi, ktorá rozdelila Slovensko na „voličov Smeru“ a na tých „slušných“.

Presne preto som nikdy nechcela hrať túto hru. Byť vťahovaná do nejakých klanov a priväzovaná na škripec za to, či dostatočne bojujem proti tomu druhému. Preto sme 100krát opakovali, že je predsa jasné, že nebijeme bandu so Smerom, ale nechceme, aby nás zrovna toto definovalo. Že niekto predsa musí ostať na scéne, kto dovidí ďalej než po Fica. Vraj sme preto prehrali voľby. Je to možné. Lenže Slovensko týmto prehráva oveľa viac.

Najväčší dôkaz prináša samotná existencia tejto vlády. Posadnutosť Ficom v skutočnosti uvrhla krajinu do úplného marazmu, v ktorom sa boj o spravodlivosť odohráva v ringu medzi NAKA a SIS. Tam nás to dovedie vždy, ak boj proti čomukoľvek zlému povýšime nad právny štát.

Táto vláda nesúrodých, obsahovo vyprázdnených strán zároveň dokazuje aj to, že samotné puto „byť proti Ficovi“ nielenže nestačí na to, aby fundovane riadili štát. Ono nestačí ani na to, aby ich udržalo pokope celé 4 roky. Dokonca nestačí ani na to, aby udržali Fica v opozícii na uzde.

Nech je nám táto vláda mementom, že poraziť Fica fakt nestačí. Čím viac bude táto posadnutosť jedinou hybnou politickou silou, tým menší rozdiel je v škodách, ktoré spôsobuje a tým, aké krajine privodil Fico.“