Nákup sám o sebe by za iných okolností nebol až takým problémom, ak by so sebou neniesol množstvo krajne neštandardných krokov. Koaliční partneri o tomto kroku neboli vôbec informovaní. Aj novinári sa o nákladných lietadlách Spartan mieriacich do Moskvy dozvedeli len náhodou, aj to len vďaka uniku informácií z riadenia letovej prevádzky. No a nakoniec bola celá kauza „zaklincovaná“ teatrálnym vítaním dodávky vakcíny Sputnik V na košickom letisku za účasti premiéra Igora Matoviča a ministra zdravotníctva Mareka Krajčího.

V konečnom dôsledku teda nákup Sputniku V nebol primárnym dôvodom vládnej krízy, bol len jej spúšťačom. Premiér Igor Matovič týmto gestom metaforicky „napľul“ do tváre svojich koaličných partnerov a znova im dal jasne najavo, že ich názory ho nijako nezaujímajú a nevyrušujú.

Igorovi Matovičovi tento spôsob komunikácie v zásade doteraz vychádzal, keďže koaliční partneri, ktorí ho kritizovali, dlhodobo Sloboda a Solidarita (SaS) a v poslednej dobe aj ZA ĽUDÍ, sa nikdy nedokázali spojiť, zjednotiť a konať v zhode na základe vzájomnej dohody. Parlamentná a koaličná matematika totiž nepustí. Ani jedna z rebelujúcich strán nemá na to, aby dokázala „zdisciplinovať“ Igora Matoviča. Logicky tak jediným liekom na vynútenie zmien je úzka koordinácia stanovísk a požiadaviek dvojice strán ZA ĽUDÍ a SaS.

Problém je však v tom, že v prípade strany ZA ĽUDÍ je to ešte zložitejšie. Strana je vnútorne rozdelená. Dvaja poslanci už odišli – Miroslav Kollár a Tomáš Valášek – a tretí Ján Benčík je na odchode. Navyše, táto strana nemá jasný ideový či hodnotový profil. Je to len strana priateľov Andreja Kisku, ktorý po volebnom debakli z politiky s hanbou odišiel. A ako v nedávnom rozhovore potvrdil, jeho odchod nebol spôsobený ani tak zdravotným stavom ako skôr nenaplnenými politickými ambíciami. Doslova totiž povedal, že ak by volebný výsledok rezultoval do premiérskych ambícii, v politike by ostal.

Veľmi skoro po voľbách sa ukázalo, že strana bez lídra takmer nemá perspektívu. Veronika Remišová nemá autoritu ani v strane a ani vo verejnosti. Jej veľmi obmedzená kompetentnosť a neschopnosť politicky či mocensky profilovať stranu rezultovali do beznádejne mimoparlamentných preferencií. Zmenilo sa to až v ostatných týždňoch, keď sa strana viackrát vzoprela svojvôli premiéra, čo aj v súvislosti s prudkým poklesom preferencií hnutia OĽANO prejavilo miernym nárastom preferencií strany ZA ĽUDÍ.

Dnes tak Veronika Remišová stojí pred svojim politickým rubikonom. V strane, predovšetkým však v poslaneckom klube nie je jednota. Poslanecký klub ZA ĽUDÍ je rozdelený na bývalých podporovateľov Miroslava Kollára – Juraj Šeliga, Jana Žitňanská, Andrea Letanovská, Marek Hattas, Ján Benčík a do nedávna aj Tomáš Valášek a v podstate menšinu, ktorá stojí za predsedníčkou Veronikou Remišovou. Tá tak čelí dvom tlakom – vnútrostraníckemu, ako aj vnútrokoaličnému.

Jej submisívne postavenie voči premiérovi Igorovi Matovičovi spôsobuje pokles dôveryhodnosti strany, no zároveň generuje nespokojnosť aj vnútri strany. Jediná šanca, ako dlhodobo politicky prežiť, je byť politicky výrazný a v synergii s koaličným partnerom SaS, zastaviť prepad dôveryhodnosti vlády a eliminovať excesy premiéra. Na druhej strane si treba uvedomiť, že Veronika Remišová hrá vabank. Ak by to predseda SaS Richard Sulík hral na hranu, v zásade nič neriskuje. Jeho preferencie lámu historické maximá a pri skladaní prípadnej novej vlády by mal v rukách podstatne lepšie karty než v roku 2020.

Ako skončí súčasná vládna kríza napriek tomu dnes nie je celkom možné predpokladať. Politickí aktéri, predovšetkým premiér, sú nevyspytateľní. Navyše, verejnosť ani presne nevie, aké sú požiadavky koaličných „rebelov“. Viac-menej je jasné, že ide predovšetkým o výmenu ministra zdravotníctva Mareka Krajčího, ale v hre je aj výmena premiéra Igora Matoviča. A práve to bude veľmi tvrdý oriešok. Klub OĽANO sa totiž na nejaký štandardný politický subjekt nepodobá ani náhodou. Z toho jasne rezultuje aj skutočnosť, že vyvodzovanie politickej zodpovednosti v tomto prípade naozaj nehrozí. Richard Sulík s Veronikou Remišovou môžu dnes použiť jedinú taktiku. Pevne skoordinovať svoje stanoviská a v zásadných veciach neustúpiť.

Igor Matovič ako hazardný hráč bude, samozrejme, šponovať veci do krajnosti. Je naozaj nepravdepodobné, že by sa u neho objavilo niečo ako sebareflexia, no a keďže OĽANO je všetko možné len nie strana, tak ani štruktúry tohto „útvaru“ naňho nebudú nijako naliehať. Poslanec Ján Krošlák, ktorý ako prvý z klubu OĽANO verejne kritizoval štýl vládnutia Igora Matoviča, je „len“ chybou v systéme, ktorá nateraz nič neznamená. Ukazuje sa tak, že zásadným pre riešenie tejto krízy bude aj ochota či neochota Richarda Sulíka použiť politickú „atómovku“, teda hrozbu predčasných volieb. Trauma z roku 2011, keď spolu ruka v ruke Igor Matovič s Richardom Sulíkom položili vládu Ivety Radičovej, stále trvá.

Situácia je však naozaj vážna. Aj preto najvernejší koaličný partner Igora Matoviča Boris Kollár, predseda strany SME RODINA, pre ktorého môže mať eskalácia vládnej krízy fatálne následky (jeho preferencie sa pohybujú len veľmi tesne nad piatimi percentami), zatiahol ručnú brzdu a presunul koaličnú stranu na budúcu stredu. V priebehu tohto „time out-u“ sa zrejme budú zratúvať hlasy a plánuje sa definitívny frontálny útok, ktorý pre budúcnosť môže zadefinovať pomery v koalícii.

Niet však pochýb o tom, že v priebehu tohto interregna, budeme svedkami extrémnej koncentrácie demagógie a zavadzania zo strany premiéra Igora Matoviča. Najbližšie dni tak ukážu, kto je aký stratég, ale aj to, ako nakoniec táto šachová partia skončí.

Michelka