Môj profil 
Predplatné
Slovensko 08. mája (HSP/Foto: Mária Čapáková)
Som pri lôžku ťažko chorej ženy. Sedí na kraji postele, ale neusedela by, keby ju zo zadu nepodopieral jej syn, pomerne mladý chlapec. Druhý syn, o niečo starší, stojí pri stene a čaká, kým jej odoberiem krv z prsta. Ten mladší ju občas pustí a nechá kúsok padať dozadu, aby ju so smiechom opäť jemne zachytil. Aj ona sa pokúsi usmiať, ale ani to nevládze. Úplne odovzdaná pozerá na mňa a mne sa zdá, že už len láska týchto dvoch chlapcov ju drží pri živote. A potom ju opatrne prekladajú do vozíka, aby ju aspoň na chvíľu zobrali na vzduch mimo nemocnice…
Ešte sa mi nestalo, že by som od pacienta odchádzala so slzami na krajíčku, ale toto bolo “silné kafe”. Hľa, mama, hovorím si. Ktovie, koľko dní má ešte pred sebou. Obklopená láskou a nehou svojich synov dostáva tú najlepšiu liečbu. Čo sama dávala, dostáva naspäť. Akí sme krehkí… Ale láska, tá nás podrží. Jemne pohladí po chrbte, zachytí, povzbudí smiechom. Ten chlapec mi dnes ukázal, čo je to láska.
…je skorá jeseň, na stromoch dozrelo ovocie. Mám šesť či sedem rokov a pozorujem moju mamu, ako lezie na strom… Niekde sa oškrela o konár a po nohe jej steká krv. Mám strach, aby nespadla, ale ona bez zaváhania oberá ovocie, škrabanca si nevšíma a rozpráva mi, aké dobré jabĺčka budeme mať… Koľko takých situácii bolo? Keď ju bolelo ucho a v bolestiach išla na pohotovosť. Keď prišla náhle z práce s rozmliaždeným prstom. Keď unavená po nočných službách spávala v kuchyni na gauči a my sme okolo nej potichu chodili… A keď zomrela jej mama…
Toľko bolestí, trápení…a to som ešte nepridala tie, čo sme jej spôsobili my, ako deti, ako puberťáci, ako dospievajúci…a veru aj ako dospelí… Prečo práve mamy si musia toľko vytrpieť? Ako je možné, že toto všetko unesú? Nemalo by to byť presne naopak? Snažím sa predstaviť si ten okamih, keď som sa narodila. Čo prežívala moja mama? Nepochybujem o tom, že to bola radosť, hoci som bola štvrté dieťa. Nikdy v živote mi nedala pocítiť, žeby som bola naviac, nechcená, neplánovaná… Časy neboli ľahké, ale mama sa o nás vedela postarať bez toho, aby sme pocítili, že by niečo chýbalo.
Časy neboli ľahké, ani keď som dospievala. V šestnástich rokoch som odbrigádovala jeden mesiac v maminej práci. Bola to kuchyňa jedného dosť veľkého ubytovacieho zariadenia. Dobrá skúsenosť, zažiť na vlastnej koži, čím prejde mama, aby sme boli zabezpečení… Robila som presne tú istú prácu, čo ona. Skoro ráno čistenie zeleniny a potom donekonečna umývanie riadov, kuchyne, obrovských hrncov… Ruky boleli, dorezané, beznádejne suché…
Keď som sa v dvadsiatichtroch rokoch rozhodla odísť z domu a postaviť sa na vlastné nohy, sprevádzala ma jediná výčitka – …teraz, keď prerábame okná? Kto mi pomôže čistiť?… A ja som odišla…
Neviem, aký je to pocit, keď deti odchádzajú z domu žiť si vlastný život. Nikdy som sa mamy na to nespýtala. Možno mi to raz povie. Možno mi povie o všetkých bolestiach a ranách, aj o tých, o ktorých netuším. Ale jedno viem, všade bola prítomná láska. Tá jej…moja sa vedela stratiť…
Raz príde rad na nás, jemne hladiť po chrbte, podržať pri páde a povzbudzovať smiechom. Dávať naspäť kvantá lásky, ktorú sme dostali. Bola to taká samozrejmosť, že sme si jej až nevážili, dovolili si o nej pochybovať a hnevať sa, ak to nebolo podľa našich predstáv. Raz príde rad…? Nie. Teraz hneď, kým nie je neskoro…
Odpustiť, ale aj poprosiť o odpustenie. Nechať sa ľúbiť, ale nezabúdať ľúbiť… Vrátiť sa v spomienkach do detských čias, aj keď si to nepamätáme – pred koľkými pádmi nás zachránili mamine ruky? Koľko rán nám hladili? Koľkokrát nás chlácholili v chorobe a bolestiach? Koľko hodín prebdela mama pri nás? Čo všetko po nás čistila, upratovala…? Ten účet je dlhý, priam nesplatiteľný. Veď láska sa ani splatiť nedá. Iba vrátiť…teraz je čas…
Mária Čapáková
.jpg)
