Slováci znesú veľa, ale platiť o 20 % vyššie koncesionárske poplatky za verejnoprávnu TV?

12. septembra (HSP/Ilustrácia: HSP) 

“Mama, idú pytači.”

“Koľkí.”

“Jeden.”

“Dobre, daj ďalší tanier na stôl, ja dolejem vody do polievky.”

Presne takéto riešenie ponúka novozvolený riaditeľ RTVS Václav Mika na problémy verejnoprávneho rozhlasu a televízie. Nízka sledovanosť, zákonom obmedzené príjmy z reklamy, finančné suchoty, nekvalita a z toho plynúca nízka sledovanosť… kolotoč, z ktorého sa ťažko vystupuje. Hocako môžeme fandiť novému šéfovi, len ťažko možno uveriť, že všetko sa zázračne zmení, ak sa mu podarí znova oživiť tretí kanál. Tretia porcia vody doliata do slabučkého vývaru rozhodne nepomôže. Aj keby sa mala predávať o pätinu drahšie.

Apropó, vyššia cena. Mikova argumentácia ohľadom zvyšovania koncesionárskych poplatkov vyzerá racionálne – neboli zvyšované už desaťročie a príjmy z reklamy klesli na desatinu. Je sympatické, že chce predložiť politikom a verejnosti taký program RTVS, za ktorý by bolo radosť platiť šesť eur i viac.

Vyvodí Mika osobnú zodpovednosť? 

 “Sme schopní pripraviť jasnú argumentáciu, prečo zvýšenie poplatkov niečo prinesie. Nakoniec, dovolím si povedať, že bude jasný rozdiel medzi fungovaním privátnych televízií a verejnoprávnej televízie. Nevysielame takmer žiadnu reklamu a program bude zásadne iný, to som ochotný zobrať ako osobný záväzok,” zdôraznil Mika pred poslancami v mediálnom výbore NR SR. 

Kiež by sa mu to podarilo lepšie ako monoskopicky. Zoči-voči niektorých excesom reality-show v privátnych televíznych staniciach sa divákovi žiada skutočne hodnotná alternatíva, ktorou však vo väčšine prípadov naša stará STV nie je. Slovák si vlastne ani nevie dosť dobre predstaviť, čo to tá “verejnoprávnosť” znamená, okrem toho, že do televízie z času na čas pchajú politici svoje tváre a vyberajú jej vedenie. Výsadu prepnúť na ČT nemajú ani zďaleka všetci a neúplná znalosť českých reálií nám nemôže dovoliť vychutnať si “voč kráčí”.

Aj preto si nedokážeme vysvetliť, načo vlastne tie koncesionárske poplatky platíme (okrem toho, že nám to diktuje zákon). Vzhľadom na to, že bývalá vládna koalícia koncesie od roku 2013 zrušila, musí sa minister kultúry Marek Maďarič ponáhľať, aby ich vyberanie obnovil. Je to však fér? Platiť za niečo, čo som si neobjednal, na čo sa nedívam (aspoň doteraz)? Platiť, keď ani nemám televízor? Platiť z minimálnej mzdy toľko, čo z milionárskych príjmov?

Ku všetkým otázkam najdôležitejšia: Akú službu verejnosti vlastne verejnoprávna televízia prináša? Iste v počiatkoch elektronizácie, predstavovala televízia univerzálne informačné médium, čo bolo jej výsadou i službou zároveň. V súčasnosti sa už o toto postavenie delia verejnoprávne inštitúcie s mnohými ďalšími, ktoré ich už dokážu bezproblémovo suplovať.

Kto vlastne potrebuje verejnoprávne služby? 

Politici neustále argumentujú potrebou informovať o akútnych spoločenských problémoch (tj. o nich samotných) a to môžu údajne presadiť len cez verejnoprávne inštitúcie. Načo však máme zákony: bol by taký problém isté “verejnoprávne služby” vyžadovať aj od privátnych vysielateľov v súvislosti s poskytovaním licencií? Potrebujú verejnoprávnu televíziu občania? Alebo ju potrebujú politici na svoje producírovanie? Kiež by sa dalo slobodne vysloviť: Kto ju nepotrebuje, nech ju neplatí! (Alebo je to nahováranie na trestný čin?)

Televízie sa uživia aj samy. Na reklamy si Slovač zvykla a deväť z desiatich by radšej bral viac reklám ako koncesionárske poplatky. Maďarič aj Mika sa síce alibisticky bránia zákonom obmedzujúcim množstvo reklám vo verejnoprávnych inštitúciách, treba sa ich ale spýtať, kde boli títo dvaja páni, keď sa táto právna norma narýchlo schvaľovala? Marek Maďarič sedel v roku 2008 v kresle ministra kultúry a predmetný zákon o Audiovizuálnom fonde sám predkladal. (Zákon, v ktorom sa nahlas “čvirikalo” o lobbizme súkromných TV rozdeľujúcich si reklamný balík STV.) Václav Mika zas pôsobil ako prezident Asociácie nezávislých rozhlasových a televíznych staníc a zároveň šéfoval televízii Markíza.

Čo dodať? Navarili nám, doliali vody do polievky… A teraz chcú, aby sme to zjedli a ešte za to zaplatili.