Môj profil 
Predplatné
Americký demokrati, ako sa zdá, v neprehľadných, často v tmavých a nebezpečných uličkách establišmentu, ktorého vedľajším produktom bolo vraždenie, pretože dodnes zahynuli milióny nevinných ľudí po celom svete, “nezrekonštruovali” domovy svojich pocitov a vlastnú uvedomelosť. Takto nejako a veľmi jemne by som nazvala obdobie vládnutia amerických demokratov, prostredníctvom prezidentov za posledných 28 rokov. Zvolenie Trumpa miliardy ľudí po celom svete pociťovali ako hlboký výdych a náhly pocit úľavy z dlhodobého obrovského napätia, ktoré na svete násilná monokracia Spojených štátov spôsobila. Ľuďom teda poväčšine odľahlo! Čo má však Trump v pláne urobiť ďalej? Nie je totiž ničím iným, ako len ďalším prezidentom Spojených štátov, ktorých dnes všetci, po neblahých skúsenostiach s ich vládnutím posledných rokov, vnímame “veľmi racionálne”. Zaslúžia si preto našu dôveru?
Prvé, čo je u Trumpa pozorovateľné, je, že presadzuje akési “spľasnutie metrosexuálnej bubliny kozmopolitnosti Spojených štátov” a vrátenie sa do hraníc skutočnej reality, čo je presným opakom toho, čo vytvárali poslední štyria americkí prezidenti. Vracia tak Ameriku do doby, kedy ju riadil posledný, ako-tak celosvetovo zodpovednejšie a preto racionálnejšie mysliaci prezident Ronald Reagan. To považujem za pozitívne, pretože ak si človek na svojej ceste životom pomýli smer a zájde do slepej uličky života, jediné, čo môže urobiť je, že sa vráti naspäť na miesto, kde zle odbočil. Až potom môže pokračovať po správnej ceste. Nemôžem si pritom odpustiť poznámku, že aj slovenskí vládni politici na nesprávnej ceste by mali prehodnotiť svoj “SMER” a pouvažovať, či nie je čas sa vrátiť na správnu cestu slušnej politiky, pretože nikdy nato nebol vhodnejší čas ako teraz, keď Amerika zvolením si správnejšej politickej cesty vyslala svetu najpozitívnejší signál za posledné štvrťstoročie. Nepríjemná bublina metrosexuálnej kozmopolitnosti totiž nespľasla len v USA, ale so zvolením Trumpa v celom svete a len podotýkam, že v Európe najviac.
Sledovala som preto po amerických voľbách tváre “tradične vysmiatych politikov” ako Porošenko, Hollande, Merkelová, tiež niektorých lídrov EÚ Schulza, Tuska či Junckera, ale aj nášho večne pozitívne vysmiateho “anjelského prezidenta” Kisku, a do smiechu im rozhodne nebolo. Opäť sa raz preto v živote potvrdilo to staré slovenské: “Ten, kto sa smeje naposledy, sa smeje najlepšie!”
Samotný Bannon je pravdepodobne jedným z ľudí bojujúcich v prvej línii proti veľkej americkej priepasti, do ktorej ťahali Spojené štáty demokrati a jedným z ľudí, ktorí najjasnejšie videli túto bojovú líniu. Možno aj preto po európskom vzore nazývať všetko, čo odporuje politike štátnej monokracie, ho demokrati v Spojených štátoch nazývajú fašistom. Je to totiž najnovší európsky trend na označovanie realistov. Ten však absolútne posmešne odmieta myšlienku, že ide o jeho pohľad rasovej nenávisti. “Nie som biely nacionalista, som pro-americký nacionalista. Som ekonomický nacionalista,” prehlasuje o sebe. “Globalisti vypitvali americkú robotnícku triedu a vytvorili strednú triedu v Ázii, najmä v Číne,” tvrdí ďalej Bannon. “Stratili zo zreteľa, čo znamená svet okolo.”
Keď zvážim ekonomickú časť Trumpovho volebného programu, kde je množstvo doslova radikálnych zmien nie len vo vnútri krajiny, ale hlavne smerom k okolitému svetu, vlastne financovanie čohokoľvek zahraničného, od zmeny financovania aktivít OSN cez financovanie NATO až po zmeny investorskej politiky amerických korporácií vo svete, kde Trump až diktátorsky presadzuje investície doma, potom hovoríme doslova o “ekonomickom prevrate”!
Každý Američan, vrátane kojencov, má “na krku” takmer 50-tisícový štátny dlh, čo je takmer 11-násobok dlhu Slováka. Je to s prihliadnutím na vysoký počet obyvateľov USA spolu také číslo, že štandardná kalkulačka mi ho odmietla vypočítať. Nazývať preto doterajšiu politiku USA sa dá hocijako, len nie “štandardne”, a práve preto o správnosti Trumpovej radikálnej zmeny v šetrení štátnych prostriedkov a v spôsobe skvalitnenia hospodárenia v USA nemôže byť jediná pochybnosť.
Nejdem sa hrať na konšpirátorku a nebudem predpovedať budúcnosť Európe, ale mám silný pocit, že EÚ nabrala za posledné roky rovnaký kurz nehospodárnosti so štátnymi prostriedkami, tvoriacich sa z príspevkov členských krajín EÚ. Okrem financovania vojen nám totiž nevadí ani financovanie miliónov utečencov, o ktorých som vždy tvrdila, že sa nikdy v Európe neasimilujú. Nevnímame ich ako “obrovské, zároveň do záhuby vedúce plytvanie prostriedkami.” Skončíme teda s 11-násobne vyšším dlhom na občana, rovnako ako majú dnes Spojené štáty, napriek tomu, že máme takmer 65 % daňové zaťaženie, alebo skôr, ako nás všetkých zadĺži, skončí samotná EÚ?
Sonia Nieder
.JPG)
