Washington 2. októbra 2022 (HSP/theamericanconservative/Foto:Pixabay)
Ako nám pripomínajú katastrofy z roku 1914 a súčasné udalosti, veľmoci nemusia chcieť vojny, aby ich dostali, píše vo svojom príspevku William S. Lind
Keď niekto objaví tikajúcu bombu napríklad vo verejnom parku, oblasť sa uzavrie, všade sa zhŕknu policajti a zavolajú sa pyrotechnici. Spojené štáty teraz čelia tikajúcim bombám po celom svete, ktoré si väčšinou vytvorili samy. Vo Washingtone však zahraničnopolitický establišment alias Blob reaguje na tikanie tým, že predpokladá, že pochádza z hudobných skriniek, ktoré čoskoro začnú hrať Clair de Lune.
Najnebezpečnejšou tikajúcou bombou je vojna na Ukrajine. Rusko si nemôže dovoliť túto vojnu prehrať. V hre je nielen život vlády prezidenta Putina – možno aj jeho – ale aj budúcnosť Ruskej federácie. Porážka Ruska na Ukrajine by natoľko delegitimizovala samotný štát, že by sa Ruská federácia mohla rozpadnúť podľa sovietskeho precedensu. Putin to vie. Vie, že vojna, v ktorej USA nemajú žiadne skutočné záujmy, je pre Rusko existenčným konfliktom. A vie, ako zabezpečiť, aby Rusko neprehralo: použiť jadrové zbrane.
V denníku Wall Street Journal z 23. júla vyšla esej Sidhartha Kaushala a Sama Crannyho-Evansa “Nová agresívna jadrová stratégia Ruska”. Uvádza sa v nej:
V roku 2020 Rusko zverejnilo “Základné princípy štátnej politiky Ruskej federácie v oblasti jadrového odstrašovania”, v ktorých sa uvádza, že krajina použije jadrové zbrane v rôznych scenároch: … ak by bola ohrozená samotná existencia štátu použitím konvenčných zbraní.
Znenie poslednej klauzuly, ktorá sa vzťahuje na ruský štát, nie na národ alebo spoločnosť, vyvolalo obavy, pretože naznačuje, že ohrozenie vedenia štátu by spĺňalo jadrové kritérium, aj keď krajina nie je vystavená katastrofickému útoku.
Nebezpečenstvo, že vojna na Ukrajine sa zmení na jadrovú, by malo vyvolať naliehavé diplomatické úsilie o uzavretie aspoň prímeria, ak už nie mieru. Namiesto toho Blob so svojou obvyklou kombináciou izolovanosti a pýchy prinútil prezidenta Bidena, aby oznámil, že USA neprijmú žiadnu dohodu, proti ktorej by Ukrajina namietala. Keďže žiadna ukrajinská vláda by nemohla prežiť ani deň, ak by súhlasila s tým, že sa vzdá čo i len metra štvorcového územia, zdá sa, že diplomacia nemá priestor, v ktorom by mohla pôsobiť.
Ukrajina je najhlasnejšie tikajúcou bombou, ale nie je sama. Blob tlačí Spojené štáty do čoraz dusnejších vzťahov s Taiwanom. V Pekingu to vnímajú ako existenčnú hrozbu, pretože ak sa môže oddeliť jedna čínska provincia, môžu sa oddeliť aj ostatné. Počas celej histórie Číny jej najväčším nebezpečenstvom nebola zahraničná invázia, ale jej vlastné odstredivé tendencie. Obdobia “bojujúcich štátov” jej spôsobili viac škody ako invázia barbarov, ktorí boli rýchlo sinifikovaní kvôli nadradenosti čínskej kultúry. Blob neprejavuje pochopenie pre čínsky pohľad na Taiwan, ani pre riziko jadrovej vojny, ktoré je s touto situáciou spojené.
Blob nie je spokojný s tým, že tlačí svet k prvému použitiu jadrových zbraní od roku 1945. Nedávno na telemost pána Bidena uviedol obnovený záväzok zabrániť Iránu vo výrobe jadrových zbraní. Ak súčasné rokovania o obnovení dohody z roku 2015 zlyhajú, je to záväzok ísť opäť do vojny na Blízkom východe. Blob prijíma záväzky tak, ako Imelda Marcosová kupovala topánky.
Pre historika sa veľká strategická situácia až príliš podobá na rok 1914. Ako tvrdí Christopher Clark vo svojej majstrovskej knihe The Sleepwalkers (Námesačníci), žiadna z veľmocí v tom osudnom lete nechcela vojnu. Naopak, prijali záväzky, ktoré im utiekli. Dnes, ak si prispôsobíme vtedajší bonmot, je situácia v Moskve a Pekingu vážna, ale nie beznádejná, zatiaľ čo situácia vo Washingtone je beznádejná, ale nie vážna. Dúfajme, že náš osud bude lepší ako osud Viedne.