Rozpadne sa EÚ? Hovorí sa o tom čoraz častejšie po tom, ako sa v poslednom týždni objavili problémy bloku s Poľskom a Maďarskom. Je to takmer určite predčasné: napriek tomu sú tieto udalosti významné, a aj keď EÚ nerozbijú, mohli by urýchliť niektoré zásadné zmeny.

Medzi EÚ a jej dvoma priebojnými východnými členmi už nejaký čas prebieha nevyhlásená partizánska vojna. Obe čelia mnohým súdnym sťažnostiam zo strany Bruselu v súvislosti s tým, čo Brusel považuje za otázky právneho štátu a oni za svoje vnútorné záležitosti. Maďarsko čelí obvineniam z porušovania slobody médií a práv LGBT, Poľsko z deklarovaného ohrozenia nezávislosti súdnictva a nadradenosti práva EÚ. Oba štáty tiež čelia neustálym politickým útokom zo strany EÚ, ktorá neznáša ich zvolené vládnuce strany. Hrozí im tiež, že ak sa nepodriadia, prídu o miliardy z fondov EÚ, pričom táto hrozba je podporená rozsudkami tradične procentristického a protinacionalistického Európskeho súdneho dvora.

Minulý týždeň dali Varšava a Budapešť jasne najavo, že hoci sú pripravené rokovať o reformných požiadavkách EÚ, ich trpezlivosť s Berlaymontom sa vyčerpala. Maďarský premiér Viktor Orbán dôrazne poznamenal, že krajina sa v najbližších rokoch stane čistým prispievateľom do EÚ; keď sa ním raz stane, jej ďalšiu podporu nebude môcť považovať za samozrejmosť žiaden nadradený bruselský aparátčik. Medzitým Jarosław Kaczyński, exminister a faktický predseda poľskej vlády, povedal, že vzhľadom na odmietanie kompromisu zo strany EÚ v otázke menovania sudcov Varšava teraz „nemá dôvod plniť si svoje záväzky“ voči bloku.

To, kto má v týchto sporoch z právneho hľadiska pravdu, je vedľajšia otázka; dôležité sú politické dôsledky. V Poľsku aj v Maďarsku opozícia zahrala na kartu rozpadu EÚ a obvinila vládu z toho, že pracuje na akomsi „Polexite“ alebo „Huxite“. V Maďarsku totiž opoziční politici oficiálne vyzvali buď na zmenu ústavy, ktorá by vládnucej strane Fidesz zabránila vystúpiť z EÚ bez referenda, alebo na skutočné referendum, ktoré by členstvo potvrdilo raz a navždy.

Hrozby rozpadu EÚ sú prehnané. Nech už politici hovoria čokoľvek, odchod ktoréhokoľvek štátu bez podpory referenda je politicky nemysliteľný. Keďže takmer 70 % Maďarov a viac ako 80 % Poliakov sa údajne hlási k zotrvaniu v EÚ, šance na to sú nulové. Napriek tomu na udalostiach z minulého týždňa záleží a záleží na nich oveľa viac, než sa na prvý pohľad zdá. Jedna skupina sa môže pozerať na pokračujúcu prítomnosť východnej nepohodlnej skupiny s veľkým uspokojením, a to tí, ktorí si želajú reformovať EÚ a urobiť z nej viac konfederáciu než superštát. Tento názor môže znieť prekvapivo, ale existuje niekoľko dobrých dôvodov, prečo ho brať vážne.

Po prvé, v EÚ existuje veľa úplne legálnych diablov, ktoré môžu štáty ako Poľsko a Maďarsko spôsobiť v Bruseli ako insideri. Ako v pondelok povedal generálny tajomník poľskej vládnucej strany Krzysztof Sobolewski, Varšava môže prijať stratégiu „zub za zub“ a vetovať iniciatívy EÚ vo všetkých otázkach, ktoré si vyžadujú jednomyseľnosť, čím vo všeobecnosti sťaží život Komisii.

Z dlhodobého hľadiska je však dôležitejšie, že pretrvávajúca ľahostajnosť Varšavy a Budapešti voči diktátu ústredných inštitúcií EÚ má potenciál zrútiť veľkú časť politickej a sociálnej stavby, na ktorej stojí súčasný režim EÚ. Doteraz závisel od dvoch faktorov. Jedným z nich je prax členských štátov, ktoré sa do veľkej miery bezvýhradne podriaďujú právu EÚ, v ktorej čoraz viac dominuje Nemecko, a príkazom Európskeho súdneho dvora. Druhým faktorom je akceptácia bojujúcich národných elít západných členov EÚ, že to tak musí byť, a to aj za cenu veľkého kusu národného sebaurčenia.

Obe záležitosti sú existenčne ohrozené Poľskom a Maďarskom. Ich elity vstúpili do EÚ s príliš čerstvými spomienkami na požiadavky bezvýhradnej poslušnosti zvonka a nemali v úmysle túto skúsenosť zopakovať. Ako sa minulý týždeň vyjadril Jarosław Kaczyński, Poľsko považuje súčasné požiadavky EÚ za vypočítané tak, aby „zlomili Poľsko a prinútili ho k úplnému podriadeniu sa Nemecku“; pred týždňom Viktor Orbán tvrdil, že je potrebné „vziať si späť“ inštitúcie v Bruseli, ktoré potláčajú národnú identitu. Bez ohľadu na právny stav sú tieto tvrdenia o národnej nezávislosti nielen v príkrom rozpore s názorom v starších štátoch EÚ, ale predstavujú aj značnú politickú a demokratickú príťažlivosť.

Tým, že vyzvali Brusel na blafovanie a tvrdia, že si môžu vybrať, ktoré z rozsiahlejších požiadaviek EÚ splnia, zároveň ukázali, že EÚ v skutočnosti nemá vážnu silu čeliť neústupnosti. Je pravda, že môže odmietnuť vyplácanie peňazí EÚ – ale hoci to môže Poľsko a Maďarsko podnietiť k rokovaniam o niektorých otázkach, oba národy oprávnene cítia, že ich ochota ustúpiť zo svojich zásad výmenou za peniaze musí mať svoje hranice a že v určitom okamihu je potrebné zaujať stanovisko.

Pre Brusel bude čoraz ťažšie toto všetko ignorovať. Môže to byť horká pilulka, ale všetko nasvedčuje tomu, že v budúcnosti bude možno nútený spoliehať sa viac na rokovania s členskými štátmi ako s rovnocennými partnermi než na imperatívne právne požiadavky založené na abstraktných princípoch.

Samozrejme, Brusel sa môže pokúsiť utešiť tým, že nákazu považuje za obmedzenú na dve výnimky. Ale je to tak? Na budúci mesiac sa v Taliansku konajú voľby: rozumné peniaze sa tipujú na budúceho premiéra zo strany Fratelli d’Italia, ktorej postoj k EÚ je pravdepodobne rovnako neúctivý ako postoj vládnucich strán vo Varšave a Budapešti. Reforma môže prísť skôr, ako si Brusel myslí. Taliansku, Poľsku a Maďarsku sa v kombinácii môže podariť presadiť v Bruseli Európu národov tam, kde David Cameron a ostatní zlyhali. To by bola pekná irónia.